Chlieb a víno pre život                                      Mk 14, 12–16. 22–26

Veľa sme dostali, veľmi veľa. Od Boha máme život, zdravie, milosť posväcujúcu, neustálu pomoc, dobrých ľudí, čas... mnoho času k dispozícii.

Veľa sme dostali aj od ľudí. Od vlastnej matky sme dostali prebdené noci, celú námahu výchovy, raňajky, obedy, pranie, veľkú starostlivosť o naše zdravie.

Vedľa matky stojí otec so svojou ťažkou prácou, s námahou smerujúcou k zaisteniu prostriedkov na živobytie pre celú rodinu. Rodičia. Dostali sme od nich tak mnoho, že aj napriek najväčšiemu úsiliu o spravodlivosť, nikdy im to nedokážeme vrátiť.

Po rodičoch nasledujú učitelia a vychovávatelia, ktorí pre nás zodierali svoj hlas i nervy, ktorí pre nás obetovali väčšiu časť svojho času i života. Nakoniec aj iní ľudia. Tí, ktorí nám privážajú denne mlieko, ktorí nám v stánku podávajú noviny, ktorí zametajú ulice, ktorí v noci pečú chlieb, tí ktorí s myšlienkou na zimu pestujú zemiaky, ovocie, zeleninu.

Každý z nás berie, berie, neustále berie! „Čo máš, čo by si nebol dostal?“ Ako často na to myslíme? Je potrebné uvedomovať si túto základnú pravdu a treba byť vďačným za všetko, čo sme dostali. Kresťan, ktorý v pravde pozerá na seba, musí priznať, že jeho život musí byť neustálym vzdávaním vďaky.

Ale to ešte nie je všetko. Kresťan musí chápať, že dostáva preto, aby dával. Ak na to zabúda, tak všetko, čo zhromaždí od iných, v istom momente sa stane jeho sudcom. Skôr či neskôr totiž nadíde chvíľa, v ktorej človek pochopí, že zmysel života spočíva nie v braní, ale v dávaní, nie v zhromažďovaní, ale v rozdávaní.

Stojíme pred mimoriadnym darom, pred Eucharistiou. Dar, ktorý nám spôsobuje starosti, šokuje, zahanbuje. Kristus nám dal na zemi všetko. Celý svoj čas, všetky sily a nakoniec i život. A predsa toto všetko bolo pre Neho ešte málo. On chcel dať každému človeku, po všetky veky, až do konca sveta – Seba. Dať každému, kto chce, koľko chce a kedy chce.

„Vezmite a jedzte...“, „Vezmite a pite...“. Toto dvakrát vyslovené „vezmite“ niekoľko hodín pred svojou smrťou, je zhrnutím celého postoja Krista, ktorý je zameraný nie na zhromažďovanie, ale na dávanie. To je úžasný príklad pre nás. Ukazuje sa totiž, že k Eucharistii sa nemôže priblížiť človek, ktorý nemá prinajmenšom v akejsi miere postoj, aký mal Kristus pri Poslednej večeri. Prijímame Najsvätejšiu Sviatosť, zúčastňujeme sa na svätej omši, kľakáme si pred monštranciou, v ktorej je Najsvätejšia Sviatosť preto, aby sme nabrali síl, aby sme mohli potom tiež povedať všetkým ľuďom: vezmite! Vezmite si môj čas, moje sily, moje nervy, dobro... Vezmite si všetko, čím som. Príliš často zabúdame, že skutočný kontakt s Najsvätejšou Sviatosťou zaväzuje k obetavému postoju.

Ak vezmeme vec prakticky, tu spočíva jedna z hlavných príčin dnešnej krízy kresťanstva. Zabudli sme, že každý človek, ktorý sa opravdivo zúčastnil na svätej omši, keď opúšťa kostol, má dosť sily, aby udivoval svet svojou dobrotou. Po stretnutí s Kristom musí mať na to, aby každým gestom, skutkom, celým svojím postojom zopakoval Ježišove slová z Veľkého štvrtku – vezmite!

V prvý deň sviatkov Nekvasených chlebov, keď zabíjali veľkonočného baránka, učeníci povedali Ježišovi: „Kde ti máme ísť pripraviť veľkonočnú večeru?“

Poslal dvoch zo svojich učeníkov a vravel im: „Choďte do mesta. Tam stretnete človeka, ktorý bude niesť džbán vody. Choďte za ním a pánovi domu, do ktorého vojde, povedzte: ‚Učiteľ odkazuje: Kde je pre mňa miestnosť, v ktorej by som mohol jesť so svojimi učeníkmi veľkonočného baránka?‘ On vám ukáže veľkú hornú sieň, prestretú a pripravenú. Tam nám prichystajte.“

Učeníci odišli a keď prišli do mesta, všetko našli tak, ako im povedal. A pripravili veľkonočného baránka.

Keď jedli, vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a dával im, hovoriac: „Vezmite, toto je moje telo!“ Potom vzal kalich, vzdával vďaky, dal im ho a všetci z neho pili. A povedal im: „Toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za všetkých. Veru, hovorím vám: Už nebudem piť z plodu viniča až do dňa, keď ho budem piť nový v Božom kráľovstve.“

Potom zaspievali chválospev a vyšli na Olivovú horu.

            Slávime sviatok Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi, pamiatku Ježišových skutkov a slov pri poslednej večeri, v predvečer jeho utrpenia. Nimi rozprával o tom, čo sa malo stať v nasledujúcich hodinách, kedy šiel slobodne a z lásky v ústrety nespravodlivej smrti. Áno, Ježiš chcel Eucharistiu ako príbeh, ktorý by symbolizoval a zahŕňal celý jeho život vydaný pre bratov až na smrť, „až na smrť na kríži“ (Flp 2,8): chlieb rozlámaný rovnako ako onedlho jeho život a víno vyliate do kalicha tak, ako bude násilnou smrťou preliata jeho krv.

Synoptické evanjeliá sa zastavujú pri príprave veľkonočnej večere a potom prinášajú jej jadro: to, čo sa bude opakovať, znovu prežívať a uskutočňovať v každej kresťanskej komunite v poslušnosti Ježišovmu príkazu, kým nepríde Božie kráľovstvo. Počas tejto večere, pri ktorej sa jedol veľkonočný baránok – pamiatka na oslobodenie z egyptského otroctva, ktoré vykonal Boh v prospech svojho ľudu (porov. Ex 12,1-13,16) a zároveň proroctvo definitívneho mesiášskeho exodu (porov. Iz 43,16-21 ) –, Ježiš robí gestá a prednáša slová, ktoré sa uchovali v pamäti apoštolov a neskôr sa stali tradíciou v živote cirkvi, a tak sa dostali až k nám.

Ježiš najskôr vezme chlieb, jedlo nevyhnutné pre ľudský život, a prednáša nad ním Božie požehnanie, čím potvrdzuje, že chlieb je plodom zeme a Božieho požehnania ľudskej práce. Láme ho spôsobom natoľko expresívnym, že sa vtlačí hlboko do pamäti učeníkov (porov. Lk 24,35), a podá ho svojim spolustolovníkom so slovami „Vezmite, toto je moje telo,“ (Mk 14,22) môj život, alebo tiež: „Dávam sa vám natoľko, že sa stanem vaším životom“... Potom Ježiš vezme kalich s vínom, pohár plný plodu viniča, „ktorý dáva radosť srdcu človeka“ (porov. Ž 104, 15), vzdá vďaku Bohu a podá ho svojim učeníkom. Toto gesto sprevádza slovami, ktoré odhaľujú zmysel, ktorý on sám dáva vlastnej smrti „To je moja krv, novej zmluvy, ktorá sa vylieva za všetkých,“ (Mk 14,24): jeho násilná smrť bude oslavou novej a definitívnej zmluvy medzi Bohom a ľudstvom.

Ježišove slová povedané nad kalichom odkazujú k vedomiu, že úplne napĺňa poslanie Pánovho Služobníka, anonymného proroka ohlasovaného Izaiášom, "utvoril som ťa a zmluvou s ľudom som ťa urobil, svetlom pohanov" (Iz 42,6), obeť nesúca hriechy mnohých, ktorá je ich ospravedlnením (porov . Iz 53,11-12). Ale je tu ešte niečo: Mojžiš slávil na Sinaji zmluvu medzi Bohom a ľudom Izraela a použil krv prinesených obetí – krv vyliata na oltár bola znamením Pánovej prítomnosti vyliatej na ľud. Toto gesto komentoval slovami: „Hľa, to je krv zmluvy, ktorú Pán uzavrel s vami“ (Ex 24,8). Tá istá krv, symbol života, hovorila o tom istom živote, o hlbokom spoločenstve ustanovenom medzi Bohom a jeho ľudom. Ježiš sa inšpiruje Mojžišovými slovami, ale s výraznou odlišnosťou: nová zmluva už nenastáva skrze krv obetovaných zvierat, ale preliatím jeho vlastnej krvi. Odteraz sa kalich stane znamením večného spoločenstva medzi Ježišom a jeho učeníkmi.

Eucharistia je súhrnom celej Ježišovej existencie, života vydaného a obetovaného pre bratov. Ježiš mal dôvod, prečo mu stálo za to stratiť život, a tým aj dôvod na to, aby žil tak, ako žil: lásku k bratom. Eucharistia je skutočne veľké tajomstvo, je to celý život Ježiša Krista a zároveň príbeh našej spásy. Jedným slovom je tým, čo nás, kresťanov, učí žiť tak, ako žil Ježiš, a zomrieť tak, že ponúkneme náš život, rovnako ako to urobil on.

Spracované podľa Enzo Bianchi, Hlásej slovo a Edward Stanek