30. nedeľa v období cez rok A

 

Deň neoddeliteľnej lásky              Mt 22, 1-14

 

Boh stvoril človeka ako duchovný magnet, so schopnosťou vytvárať magnetické pole, ktorým je energia lásky. Vznik tohto poľa je závislý od dobrovoľného priblíženia sa k druhej osobe. Čím bližšie je stretnutie, tým väčšia je možnosť zdokonalenia napätia tejto energie lásky, ktorá je vždy tvorivou energiou.

Keď hovoríme, že človek je stvorený na obraz a podobu Boha, vlastne myslíme na túto schopnosť lásky. Zo Zjavenia vieme, že Boh Otec miluje Syna, a Syn miluje Otca a táto ich vzájomná láska je Duch Svätý. Tento Boh, jeden v Trojici, keď stvoril človeka na svoj obraz a na svoju podobu, dal mu schopnosť začleniť sa do Jeho života lásky, čiže stvoril nový duchovný magnet, ktorý je schopný vytvárať toto pole energie lásky.

V  Božom zámere je človek tak stvorený, že najdokonalejšie a najsilnejšie pole lásky môže vytvoriť vtedy, keď všetky svoje sily ducha i tela, rozumu i srdca nasmeruje priamo na Boha. Vtedy je jeho schopnosť lásky maximálne využitá, a samotná láska dosahuje najvyššiu dokonalosť. Život je teda ideálne uskutočnený. Vlastne túto pravdu mal na mysli Ježiš, keď pripomenul svojim poslucháčom už v Starom Zákone známu zásadu: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou“.

Človek, ktorý je duchovným magnetom, dokáže vytvárať pole lásky nielen v zblížení sa s Bohom, ale aj v zblížení sa s ľuďmi. Dobrý postoj lásky k druhému človeku spočíva v zharmonizovaní tejto lásky s láskou k Bohu. Vtedy sa polia tejto lásky navzájom posilňujú. Človek, keď miluje druhého v Bohu, keď zachováva Jeho zákony, obohacuje seba aj iných. Ježiš vyzýva svojich poslucháčov, aby sa usilovali zharmonizovať lásku k Bohu s láskou k človeku, keď hovorí: „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého“.

Ktokoľvek miluje Boha z celého srdca a zo všetkých síl, zakusuje tajomstvo šťastia a túži, aby aj iní mali na ňom účasť. Dobre chápaná láska k druhému človeku vždy smeruje k tomu, aby sme mu pomohli zdokonaliť sa v láske k Bohu. Totiž inej cesty k skutočnému šťastiu človeka niet.

Avšak preto, že rozhodnutie o tom, koho a ako milovať, Stvoriteľ vložil do rúk každého človeka, existuje nebezpečenstvo, že keď sa rozhodne pre lásku k iným ľuďom, prestane sa usilovať o jej zharmonizovanie s láskou k Bohu. V tejto situácii sa vzdáva lásky k Bohu a všetky svoje sily zapája do lásky k druhému človeku. Táto cesta však nevedie k žiadnemu tvorivému riešeniu. Totiž každá láska, ktorá nepochádza od Boha a nie je zharmonizovaná s Jeho láskou, musí zomrieť. Odumieranie lásky, namiesto šťastia, prináša nešťastie a je spojené s veľkým utrpením. Toto utrpenie nemá tvorivý charakter. Ale, ak je dobrovoľne prijaté, môže očisťovať od nesprávne nasmerovanej lásky a vyzývať k zadosťučineniu za narušenie poriadku lásky, ktorý ustanovil sám Boh.

Každá láska k druhému človeku je čistá, to znamená skutočne pekná, keď je dokonale zharmonizovaná s láskou k Bohu. Totiž z Jeho lásky pochádza a k Nemu vedie. Preto sa nedivíme, že prikázanie lásky k Bohu je najväčším a prvým prikázaním a na ňom sa zakladajú všetky iné zásady konania. Sv. Augustín po objavení tejto pravdy stručne povedal: „Miluj Boha a rob čo chceš“. Krása tejto lásky je totiž taká veľká, že ten, kto ju zakúsil, neurobí nič, čo by narušilo jej harmóniu.

 

Keď sa farizeji dopočuli, že Ježiš umlčal saducejov, zišli sa a jeden z nich, učiteľ zákona, sa ho spýtal, aby ho pokúšal: „Učiteľ, ktoré prikázanie v Zákone je najväčšie?“

On mu povedal: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! To je najväčšie a prvé prikázanie.

Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!

Na týchto dvoch prikázaniach spočíva celý Zákon i Proroci.“

 

 „Učiteľ, ktoré prikázanie v Zákone je najväčšie?“ (Mt 22,36). Túto otázku položil Ježišovi jeden znalec Zákona, pravdepodobne niekto z farizejov. Bola to vážne mienená otázka, ktorá vychádzala z požiadavky zhrnúť početné nariadenia, ktoré nachádzame v Písme: toto zhrnutie nám potom umožní vystihnúť zjavenú Božiu vôľu, ako sa prejavuje v Tóre a u prorokov. Otázka je ale od počiatku otrávená nečestným úmyslom, s ktorým sme sa v evanjeliách už toľkokrát stretli. Vždy za tým stáli nábožní muži (porov. napr. Mt 16,1; 19,3; 22,18): „a jeden z nich, učiteľ zákona...“ (Mt 22,35) chcel Ježiša zdiskreditovať...

Hoci Ježiš dobre postrehol zlý úmysel, neopláca mu rovnakou mincou, ale odpovedá celkom úprimne a pravdivo. V tom môžeme vidieť jeho úplnú slobodu a aj jeho veľkú lásku, s ktorou sa snažil búrať prekážky medzi ľuďmi. Ježiš ponúka pravdu evanjelia všetkým, s ktorými sa stretáva na svojom putovaní bez toho, aby pritom hľadel na to, aký človek pred ním stojí (porov. Mt 22,16). Jeho autorita vyplýva z jasného rozhodnutia neohlasovať sám seba, ale Božiu vôľu, Slovo života, ktoré je obsiahnuté v Písme. Prejavuje pritom schopnosť syntetizovať a ísť k jadru veci, ktorá nás neprestáva udivovať... Tu Ježiš ako odpoveď cituje výrok, ktorý označuje za „To je najväčšie a prvé prikázanie“ (Mt 22,38): „Miluj Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou“ (porov. Dt 6,5). Dobre vieme, že tu ide o „Šéma Izrael“ – „Počuj, Izrael“ (porov. Dt 6,4-9), čo je vyznanie viery, ktoré trikrát denne opakuje každý zbožný žid. Vyznanie Bohu, ktorý nás miluje večnou láskou (porov. Jer 31,3), ktorý nás miloval ako prvý (porov. 1 Jn 4,19) – práve jemu treba na jeho lásku odpovedať úplne nezištnou láskou.

Až potiaľto sa Ježiš drží izraelskej tradície, ale potom urobí veľmi dôležitý krok, keď k veršu z Deuteronómia priraďuje výrok z knihy Levitikus: „Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“ (Mt 22,39; porov. Lv 19,18). Ježiš učí podľa vôle Zákonodarcu a dáva nám poznať, že láska k Bohu a láska k blížnemu sú navzájom úzko prepojené. Táto láska k blížnemu či láska blížneho, teda toho, kto sa chová ako blížny k druhému v núdzi, je nádherne vykreslená v podobenstve o milosrdnom Samaritánovi (porov. Lk 10,29-37). Ak je človek stvorený Bohom na jeho obraz (porov. Gn 1,26-27), nie je možné myslieť si, že milujeme Boha, keď zároveň pohŕdame jeho obrazom na zemi. Ježiš poukazuje na túto obvyklú, ale úplne nelogickú situáciu, keď sa láska k Bohu nespája s láskou k blížnemu, a toho, čo sa pýta, nabáda, aby si všetko sám ujasnil a tak zmenil svoje zmýšľanie a potom aj správanie. Krásne je, že Ježiš toto všetko robí bez najmenšej stopy posudzovania, alebo dokonca zatracovania... Jasnú väzbu medzi láskou k Bohu a k bratovi pochopil apoštol Ján, ktorý privádza Ježišove slová až k najkrajnejším dôsledkom: „Ak niekto povie: „Milujem Boha,“ a nenávidí svojho brata, je luhár. Veď kto nemiluje brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí. A toto prikázanie máme od neho: aby ten, kto miluje Boha, miloval aj svojho brata.“ (1 Jn 4,20-21).

Na záver rozhovoru s farizejom Ježiš hovorí: „Na týchto dvoch prikázaniach spočíva celý Zákon i Proroci.“ (Mt 22,40) a podčiarkuje tak, že uskutočňovanie lásky je naplnením Písma, že je to najjednoduchší a zároveň najkompletnejší spôsob, ako uvádzať do nášho života lásku, ktorá Boha prinútila vstúpiť do vzťahu s nami a darovať nám vlastného Syna (porov. Jn 3,16). Ježiš ďalej zdôrazňuje, že láska je skutočné prikázanie, nie nejaký chvíľkový pocit, ktorý by náhle vytryskol z nášho srdca. „Agapé“, teda láska, ktorá nečaká na odplatu, ale daruje sa každému, vždy, bez hraníc, dokonca aj nepriateľovi (porov. Mt 2,44), láska o ktorú musíme Boha ustavične prosiť v modlitbe, to je tiež každodenná námaha v úsilí o pravú lásku (porov. 1Sol 1,3). Príkladom takejto lásky je sám Ježiš, ktorý vyjadruje jej podstatu konkrétnymi slovami – naliehavou výzvou pre každého kresťana: „Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im. Lebo to je Zákon i Proroci.“ (Mt 7,12)

Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi, Edward Staniek

Foto: www.pixabay.com 

 

Súvisiace: 
Liturgický rok: 
Liturgické obdobie: