24. nedeľa cez rok A

 

Tiché dni                                                                              Mt 18, 21-35

 

Krátky príbeh zo života: Malá Hanka je na návšteve u svojej priateľky. Prichádza čas večere. Obyčajne sa v tom čase vždy ponáhľala domov. Dnes však svoj odchod odkladá a nakoniec nesmelo prosí priateľku, či by mohla večerať u nej. Priateľkina mama ju pozvala k stolu. Po niekoľkých minútach Hanka vysvetľuje, že u nich doma teraz nie je dobre, že sa k rodičom nechce vrátiť. Keď sa jej spýtali, prečo „nie je dobre“, s plačom odpovedala: „Rodičia sa už druhý deň medzi sebou nerozprávajú“.

Tiché dni vždy svedčia o malosti ľudí, ktorí takéto dni spôsobujú alebo s nimi súhlasia. Je to znak, že si nevedia odpustiť. Konflikt, v ktorom je najčastejšie urazená ambícia jednej zo strán, sa končí zdanlivým mlčaním. V skutočnosti je to hlasný krik, ktorý svedčí o nedostatku lásky. Tento bolestný krik mlčiacich rodičov hlboko ranil srdce malej Hanky. Dieťa dokonale vycítilo, že v dome nie je dobre. Nechápala príčinu, ale cítila, že sa ocitla uprostred sŕdc, ktoré namiesto toho, aby voči sebe horeli láskou, vyžarovali nepokoj. Malá Hanka reflexne chránila svoje srdce a hľadala ochranu za prahom vlastného domu, u priateľky.

Tiché dni sú alarmujúcim znakom umierajúcej lásky. Zatvorené ústa vyjadrujú zatvorené srdcia. Nikto nevie odhadnúť mimoriadne ničivú činnosť tejto formy hnevu. Vedie k narastaniu antipatie medzi partnermi. Takéto mlčanie je vhodnou príležitosťou pre zlo, aby rýchlo budovalo, minútu za minútou, múr nepriateľstva. Keď nakoniec ľudia k sebe prehovoria, vybudovaný múr nemizne, trvá ďalej. Iba je v ňom urobený otvor. Tento múr sa nedá tak ľahko rozobrať. Často sú potrebné dlhé mesiace, ba dokonca roky, aby bol úplne odstránený. Ak však medzičasom znovu nastanú tiché dni, zlo už má na čom budovať. Otvor je uzatvorený a zlo posilňuje a zvyšuje múr. Ľudia sa postupne stávajú cudzími, a často nezmieriteľnými nepriateľmi.

Kto pozná tento mechanizmus prechovávania urážky v srdci človeka, ten chápe, prečo Ježiš na otázku Petra: „Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší? Azda sedemkrát?“ odpovedal: „Hovorím ti: Nie sedemkrát, ale sedemdesiatsedemkrát“. Ježišovi ide o to, aby Jeho učeník nezhromaždil ani jednu tehlu, z ktorej by bolo možné budovať múr nenávisti a neodpustenia voči inému človeku. Nesmieme dopustiť, aby zlo malo priestor na stavanie takéhoto múru.

Milujúce srdce nedokáže biť v atmosfére nenávisti. Ak neodpustí, dusí sa samo. Musí odpustiť pre svoje zdravie, pre vlastné dobro. A už nikdy nesúhlasí s tichými dňami, lebo vie, o aké veľké hodnoty ide. Nesúhlasí, aby druhý človek, ktorého miluje, mal čas na budovanie múru nenávisti. V starostlivosti o neho dokáže „odpustiť dokonca veľký dlh“, len aby naučil milovanú osobu odpúšťajúcej láske.

Dokonca ak druhá strana mlčaním demonštruje svoju nezrelosť, tak ten, kto miluje, sa správa normálne a nedovolí, aby múr vzrastal. Keď vidí, ako milovaná osoba vo svojej nezrelosti tento múr sama posilňuje, okamžite odstraňuje tehly, ktoré ukladá. V takejto situácii múr nikdy nevznikne. Odpustiť treba sedemdesiatsedemkrát, to znamená vždy.

Odpustenie nie je dôkazom slabosti človeka, ale jeho sily. Odpúšťajúci víťazí. Jeho srdce dozrieva, obohacuje sa, zdokonaľuje v láske.

Ešte nikto nedosiahol šťastie v živote preto, že neodpustil svojim vinníkom. Ten, kto nevie odpustiť, sám si uzatvára cestu k slobode a opravdivej radosti ducha. Ježiš v starostlivosti o naše šťastie nás vyzýva k odpusteniu.

 

Peter pristúpil k Ježišovi a povedal mu: „Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší? Azda sedem ráz?“

Ježiš mu odpovedal: „Hovorím ti: Nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz.

Preto sa nebeské kráľovstvo podobá kráľovi, ktorý sa rozhodol vyúčtovať so svojimi sluhami. Keď začal účtovať, priviedli mu jedného, ktorý bol dlžen desaťtisíc talentov. Ale pretože nemal skadiaľ vrátiť, pán rozkázal predať jeho aj jeho ženu aj deti i všetko, čo mal, a dlh splatiť.

Vtedy mu sluha padol k nohám a na kolenách ho prosil: ‚Pozhovej mi a všetko ti vrátim.‘ A pán sa nad sluhom zľutoval, prepustil ho a odpustil mu aj dlžobu.

No len čo ten sluha vyšiel, stretol sa so svojím spolusluhom, ktorý mu dlhoval sto denárov. Chytil ho pod krk a kričal: ‚Vráť, čo mi dlhuješ!‘

Jeho spolusluha mu padol k nohám a prosil ho: ‚Pozhovej mi a dlžobu ti splatím.‘

On však nechcel, ale odišiel a vrhol ho do žalára, kým dlh nesplatí.

Keď jeho spolusluhovia videli, čo sa stalo, veľmi sa zarmútili. Išli a rozpovedali svojmu pánovi všetko, čo sa stalo.

A tak si ho pán predvolal a povedal mu: ‚Zlý sluha, ja som ti odpustil celú dlžobu, pretože si ma prosil. Nemal si sa teda aj ty zľutovať nad svojím spolusluhom, ako som sa ja zľutoval nad tebou?‘ A rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu.

Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi.“

 

Stále čítame osemnástu kapitolu Matúšovho evanjelia, v ktorej Ježiš svojim učeníkom predkladá takzvanú „cirkevnú reč“, týkajúcu sa života v spoločenstve.

Len čo Ježiš skončil s výkladom o bratskom napomínaní (porov. Mt 18,15-20), Peter mu kladie otázku: „Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší? Azda sedem ráz?“ (Mt 18,21). Inak povedané, existuje nejaký limit v odpúšťaní? Peter si myslí, že vo svojej otázke značne zveličuje, keď hovorí o sedemnásobnom odpustení, ale Ježiš odpovie, že takáto hranica neexistuje, lebo ani sedemnásobné odpustenie nie je dostačujúce – odpustenie preukazované vo vzťahu k ostatným musí byť bezhraničné a nekonečné: „Hovorím ti: Nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz“ (Mt 18,22). V tejto odpovedi sa prevracia logika pomsty, ktorá je tak vlastná ľudskému srdcu ako odpoveď na bezprávie: „Sedem ráz bude pomstený Kain, Lamech však sedemdesiatsedem ráz“ (Gn 4,24).

Aby sa toto prikázanie vtlačilo hlboko do sŕdc a myslí učeníkov, Ježiš im rozpráva podobenstvo znázorňujúce veľkosť odpustenia, ktoré každému z nás udeľuje nebeský Otec, čo predstavuje pohnútku a meradlo nášho odpustenia ostatným: „Preto sa nebeské kráľovstvo podobá kráľovi, ktorý sa rozhodol vyúčtovať so svojimi sluhami“ (Mt 18,23). V tomto rozprávaní je všetko nepravdepodobné, celý príbeh odporuje bežnej ľudskej logike. Je tu služobník, dvorný funkcionár, ktorý dlhuje panovníkovi desaťtisíc talentov - nepredstaviteľnú, astronomickú sumu, bez šance na splatenie. Uvedomme si, že táto suma zodpovedá platu za sto miliónov pracovných dní! Služobníkovi hrozí, že bude predaný do otroctva s celou svojou rodinou a príde o všetko, čo má, aby sa tak vrátil len nepatrný zlomok oho, čo dlhuje. Preto sa vrhá k panovníkovým nohám a úpenlivo prosí: „Pozhovej mi a všetko ti vrátim“ (Mt 18,26). Kráľ sa teda nad ním zľutoval, lebo bol pohnutý milosrdenstvom – tak zmýšľa Boh vo svojom vnútri (porov. Lk 15,20) aj Ježiš (porov. Mt 9,36; 14,4 atď.), keď pred ním stojí človek ranený hriechom, alebo utrpením. Toto zmýšľanie Boha, ktorého v podobenstve predstavuje panovník, je prameňom bezhraničného odpustenia sluhovi, z ekonomického hľadiska úplne nezmyselného.

Ale akonáhle omilostený sluha odišiel z panovníkovej prítomnosti, kde sa pred ním otvorila nová budúcnosť, stretol sa so svojim  kolegom, ktorý mu dlhoval sto denárov. Nebola to zanedbateľná suma, ale v porovnaní s desiatimi tisíckami talentov to bola smiešna suma. Ten, komu bolo toľko odpustené, svojim konaním dosvedčuje, že odpustenie prežité na vlastnej koži nie vždy premieňa ľudské srdce. Odpustenie je všemohúce, pretože môže odpustiť úplne všetko, zároveň môže byť úplne bezmocné, keď nie je správne pochopené a keď sa omilostený odmieta premeniť podľa miery dobrodenia... Keď ho teda jeho dlžník prosí – rovnakými slovami, ktoré sám pred nedávnom hovoril panovníkovi –, vychádza najavo tvrdosť srdca omilosteného dlžníka. Najskôr sa k svojmu spolusluhovi chová násilne a potom ho nechá uvrhnúť do väzenia, kým mu tých sto denárov nevráti. Ako je to vôbec možné? Táto otázka sa nám celkom spontánne vynorí v mysli, ale pritom zabúdame, že práve tak sa bohužiaľ pomerne často správame sami... Rovnako ako my si túto otázku kládli aj ďalší panovníkovi služobníci z tohto podobenstva: tvárou v tvár tak veľkej nespravodlivosti sa proti omilostenému a zároveň nemilosrdnému druhovi búria a majú odvahu oznámiť to svojmu pánovi.

Panovník si nechá priviesť onoho nepodareného sluhu a najprv mu pripomína nesmiernu výšku dlhu, ktorý mu odpustil. Potom ho vyzve, aby z toho, čo sa prihodilo, sám vyvodil dôsledky – otázkou, ktorá by mala znieť aj v našich srdciach, lebo je to skutočná pointa celého podobenstva a aj základné ponaučenie, ktoré nám Ježiš chce dať: „Zlý sluha, ja som ti odpustil celú dlžobu, pretože si ma prosil. Nemal si sa teda aj ty zľutovať nad svojím spolu sluhom, ako som sa ja zľutoval nad tebou?“ (Mt 18,32-33). Tvárou v tvár tejto naozaj hlúpej slepote nemilosrdného sluhu nezostáva pánovi nič iné, len aby ho odovzdal mučiteľom, ktorí ho majú mučiť, dovtedy, kým nezaplatí obrovský dlh. Ježiš potom povie: „Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi“ (Mt 18,35).

Áno, svojim bratom musíme odpustiť a nepýtať sa, kedy je toho dosť, lebo sám Pán nám odpustil v Ježišovi Kristovi úplne nevídaným spôsobom (porov. Rim 5, 6-10). Na druhej strane môžeme požiadať Boha o odpustenie len do tej miery, do akej sme odhodlaní odpustiť našim „blížnym“. Preto je žiadosť v Otčenáši o odpustenie našich vín podmienená aj našim odpustením ostatným ľuďom. Nie je náhoda, že jedinou žiadosťou tejto modlitby, ktorú Ježiš vysvetľuje, je „A odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom“ (Mt 6,12). Robí to slovami, ktoré by sme si mali starostlivo pamätať a vnímať ako svetlo, ktoré osvetľuje naše každodenné vzťahy s ostatnými: „Lebo ak vy odpustíte ľudom ich poklesky, aj váš nebeský Otec vám odpustí. Ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vaše hriechy“ (Mt 6,14-15).

Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi, Edward Staniek

 

Súvisiace: 
Liturgický rok: 
Liturgické obdobie: