21. nedeľa cez rok A

 

A za koho ma pokladáte vy?                                           Mt 16, 13 – 20

 

Jedna z najťažších úloh v živote veriaceho človeka, ktorý berie svoju vieru vážne, je čoraz dôkladnejšie poznanie Krista. Táto túžba po poznaní, tento hlad priblížiť sa k Nemu, vojsť do Jeho tajomstva, je ukazovateľom hĺbky náboženského života. Podstatou tohto života je láska ku Kristovi a láska vzrastá s mierou poznávania milovanej osoby. Keby sme touto mierou začali merať hodnoty nášho katolicizmu, ukázalo by sa, že iba malá skupina rozhodne kráča po evanjeliovej ceste.

Mnoho ľudí obmedzuje tajomstvo Ježiša výlučne na Jeho Božstvo. Kristus to je ktosi vzdialený, je to Boh, ktorý prebýva v nebi, je to neprístupná svätosť, s ktorou možno nadviazať kontakt v modlitbe, vo svätom prijímaní, v adorácii – keď je tam zlatá monštrancia. Takto chápaný Kristus sa nelíši ničím od svojho Otca, ktorý je neviditeľný, vždy prebýva v skrytosti v nebi. Nábožnosť ľudí, ktorí týmto spôsobom pristupujú k Ježišovi, sa obmedzuje na vonkajšie praktiky – počas modlitby na vystupovanie na horu Tábor či Sinaj, a zostupovanie zo svätej hory dole, aby pracovali a viedli normálny život.

Avšak Ježiš nie je iba Boh, ale aj Človek. A to konkrétny, obyčajný Človek, podobný nám vo všetkom okrem hriechu. Ježiš je predovšetkým Človekom v prostredí nášho oikosu (okolia - našich blízkych). Človekom, ktorý je členom mojej rodiny, ktorý  býva vedľa mňa, je kolegom v práci. Je to Človek, ktorý chodí po ulici, stojí v rade, cestuje autobusom, sedí na lavičke unavený, usmiaty alebo plačúci. Je to nemluvňa, dieťa, mladý človek, zrelý muž. Je to Človek trpiaci, zomierajúci... Ten obyčajný Človek bol JE skutočným Bohom a to je tajomstvo Krista prítomného v každom z nás.

Evanjelium začína žiť až ten, kto videl Ježiša na zemi. Nie v nebi, ale na zemi. Kto objaví Boha v tomto obyčajnom ľudskom živote. Taký človek nebude deliť život na stretnutie s Bohom a zaoberanie sa tým, čo je dočasné. On vždy a všade bude chodiť s Kristom. S Ním bude jesť svoje raňajky, s Ním prejde cestu do práce. S Ním bude stáť pri stroji, s Ním si zasadne za stôl kancelárie. S Ním ponesie tašku s nákupom a s Ním pôjde k starému či chorému človeku. Ježiš – Vtelený Boh – bude jeho spoločníkom na každom mieste, v každej dobe dňa i noci.

Takýto pohľad na tajomstvo Ježiša môže úplne premeniť ľudský život. Keď človek vo svojej šedej každodennosti vstupuje do blízkeho kontaktu s Kristom, vtedy sa táto šedá každodennosť, vzhľadom na to, že je v nej prítomný Ježiš, rozžiari mimoriadnym svetlom. Už nie je šedá, ale zázračná, bohatá a veľká.

Bohužiaľ, málo ľudí vidí Ježiša ako Človeka, s ktorým sa možno stretnúť a ísť životom plece pri pleci, hodinu za hodinou. Preto je toľko smútku v ľudských očiach, dokonca v tých, ktoré sa modlia, ale stále hľadajú Ježiša kdesi ďaleko v nebi, po pravici Otca, namiesto toho, aby Ho videli vedľa seba.

Pre kresťana je Boh priateľom, ktorý sa  túži deliť s ním o život od kolísky po hrob. Nevystierajme ruky k nebu v očakávaní na stretnutie s Bohom, ale pozrime sa vedľa seba. On je blízko, veľmi blízko. Stojí pri našom pleci a ako priateľ sa dobrosrdečne usmieva, aby sme spolu s Ním vykonávali naše úlohy.

 

Keď Ježiš prišiel do okolia Cézarey Filipovej, pýtal sa svojich učeníkov: „Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?“

Oni vraveli: „Jedni za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní za Jeremiáša alebo za jedného z prorokov.“

„A za koho ma pokladáte vy?“, opýtal sa ich.

Odpovedal Šimon Peter: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha.“

Ježiš mu povedal: „Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach.

A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu.

Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi.“

Potom prikázal učeníkom, aby nikomu nehovorili, že on je Mesiáš.

 

Kto je Ježiš? Toto je tiež ústredná otázka našej viery, ktorá v rôznych podobách prechádza celým evanjeliom a v dnešnom úryvku Matúšovho evanjelia zaznieva priamo z Ježišových úst. Na odpovedi na ňu potom závisí náš vzťah k Majstrovi: len vo viere môžeme v ňom rozpoznávať Pána nášho života.

Keď sa Ježiš nachádzal v blízkosti Cézarey Filipovej, mesta na konci Izraela, obrátil sa na svojich učeníkov s otázkou: „Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?“ (Mt 16,13). Niet pochýb o tom, že titulom „Syn človeka“ sa Ježiš odvoláva na postavu Spasiteľa, o ktorej prorokoval Daniel (porov. Dan 7,13-14). Na tohto Spasiteľa, ktorý mal prísť na konci časov, čakali mnohí veriaci v Izraeli. Ale tiež by sme si mali uvedomiť, že týmto spôsobom Ježiš tajuplne odstupuje aj sám od seba, keď o sebe hovorí ako o niekom inom, teda v tretej osobe, bez do toho, aby do toho vstupovalo jeho ja... Učeníci tu opakujú mienku, ktorá sa medzi ľuďmi o Ježišovi objavovala: jedni ho považovali za proroka (porov. Mt 13,57; 14,5), iní za zmŕtvychvstalého Jána Krstiteľa, ako sa domnieval napríklad Herodes (porov. Mt 14,2), podľa iných mal byť novým Eliášom, veľkým prorokom, ktorého Boh uchvátil do neba (porov. 2Kr 2,1-18), iní v ňom videli proroka Jeremiáša, ktorého tvrdo prenasledovali predstavitelia kňazskej chrámovej triedy. Každá z týchto odpovedí obsahuje kus pravdy, ale ani všetky dohromady nemôžu vysvetliť Ježišovu novosť a jedinečnosť.

Aj preto sa Ježiš obracia priamo na svojich učeníkov: „A za koho ma pokladáte vy?“ (Mt 15,15). Pýta sa dôverným tónom tých, ktorí sú s ním úzko spätí, a preto by o ňom mali mať oveľa hlbšie poznanie. Jediný z nich, Šimon Peter, odpovedá bez váhania: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha“ (Mt 16,16). Peter teda uznáva, že Ježiš je Kristus, Mesiáš, Kráľ pokoja a spravodlivosti, očakávaný Izraelom, ten, ktorý má priniesť spásu celému ľudstvu, ale popritom v Ježišovi rozpoznáva Božieho Syna, ktorý je definitívnym zjavením nebeského Otca (porov. Jn 1,18 ). V blízkosti mesta, ktoré nesie meno Cézara, ktorý sa nechával titulovať „boh a pán“, Peter prednáša vyznanie viery, ktoré plne vystihuje Ježišovu totožnosť...

Peter nevystupuje ako hovorca Dvanástich, ale ako ten, kto je vo svojom vnútri pohnutý zjavením od Pána. Jasne to pochopil aj sám Ježiš: „Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach“ (Mt 16,17). Ako adresát tohto daru milosti Ježiš dáva teraz Šimonovi nové meno „Kéfas“, Peter – obdarovanie, ktoré v sebe zároveň obsahuje úlohu, poslanie „A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu“ (Mt 16,18 ) – výrok odkazujúci na základný kameň chrámu – „a pekelné brány ju nepremôžu“ (porov. Iz 28,14-18). Ježiš ustanovuje Petra za základ svojho spoločenstva, Cirkvi, za skalu, ktorá je schopná posilňovať bratov vo viere (porov. Lk 22,32). Toto vyvolenie sa deje na základe Pánovho rozhodnutia, nie kvôli Petrovým schopnostiam: len vďaka Ježišovmu vyvoleniu je Peter na prvom mieste v zozname Dvanástich (porov. Mt 10,2). Od Pána tiež dostáva autoritu –  kľúče k Božiemu kráľovstvu (porov. Iz 22,22) – spojenú s disciplinárnou právomocou (moc zväzovať a rozväzovať).

Peter nie je človek bez chýb a nedostatkov. Hneď v pokračovaní tohto úryvku sa z pevnej skaly stane kameňom úrazu, lebo jeho zmýšľanie je príliš svetské a Ježiš ho označuje ako „Satana“ (porov. Mt 16,18). To nás však nesmie pohoršovať ani uvádzať do pochybností o Petrovej právomoci. Presne naopak, mali by sme obdivovať obdivuhodnú Ježišovu zhovievavosť, s ktorou tomuto chudobnému a slabému človeku zveril službu s rozhodujúcim významom pre spoločenstvo a jednotu Cirkvi. Zároveň by sme si mali jasne uvedomovať, že autorita v Cirkvi sa môže vykonávať iba spolu s pripodobňovaním sa Kristovmu zmýšľaniu, pretože jedine On sám je pravou skalou, na ktorej sa zakladá Cirkev (porov. 1 Kor 3,11; 1Pt 2,4-8)!

Rozhovor medzi Petrom a Ježišom ústi do mlčania, ktoré Ježiš ukladá učeníkom vo veci jeho mesiášstva. Majster tak chce vyhĺbiť v našich srdciach priestor pre rozhodujúce otázky: Akým druhom Mesiáša je Ježiš? Čo znamená, že je Kristus? On sám nám čoskoro zjaví nečakanú odpoveď, slová, ktoré mnohých pohoršia...

Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi, Edward Staniek

Súvisiace: 
Liturgický rok: 
Liturgické obdobie: