Učme sa od Márie vstať a vykročiť na pomoc.                                                                                          Lk 1, 39 - 45

V tých dňoch sa Mária vydala na cestu a ponáhľala sa do istého judejského mesta v hornatom kraji. Vošla do Zachariášovho domu a pozdravila Alžbetu. Len čo Alžbeta začula Máriin pozdrav, dieťa v jej lone sa zachvelo a Alžbetu naplnil Duch Svätý. Vtedy zvolala veľkým hlasom: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života. Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne? Lebo len čo zaznel tvoj pozdrav v mojich ušiach, radosťou sa zachvelo dieťa v mojom lone. A blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán.“

Evanjelium Štvrtej adventnej nedele rozpráva o Máriinej návšteve u Alžbety. Po prijatí anjelovej zvesti Panna nezostáva doma premýšľať nad tým, čo sa udialo, dumať nad problémami a tým nečakaným, čoho rozhodne nebolo málo. Úbohá totiž nevedela, čo si má počať s touto správou, s kultúrou tej doby... Nerozumela...

Naopak, v prvom rade myslí na tých, ktorí to potrebujú; namiesto toho, aby bola pohltená vlastnými problémami, myslí na tých, ktorí to potrebujú, myslí na Alžbetu, svoju príbuznú, ktorá je v pokročilom veku a čaká dieťa: niečo neobyčajné, zázračné.

Mária sa vydáva na cestu s veľkorysosťou, neľaká sa nepohody cesty, odpovedá na vnútorný impulz, ktorý ju volá byť nablízku a pomáhať. Dlhá cesta, kilometre a kilometre, a tam nebolo autobusov, musela ísť pešo. Vydáva sa na pomoc a delí sa o svoju radosť.

Mária dáva Alžbete radosť z Ježiša, radosť, ktorú nosila vo svojom srdci a vo svojom lone. Prichádza k nej a ohlasuje jej svoje city a toto ohlasovanie citov sa potom stalo modlitbou, tým Magnificat, ktoré všetci poznáme. Text hovorí, že Panna Mária „vstala a ponáhľala sa“.

Vstala a išla. Na poslednom úseku adventnej cesty sa nechajme viesť týmito dvoma slovesami. Vstať a rýchlo kráčať: to sú dva pohyby, ktoré Mária urobila a ku ktorým vyzýva aj nás v súvislosti s Vianocami.

Ponajprv, vstať. Po anjelovom zvestovaní nastalo pre Pannu Máriu ťažké obdobie: jej nečakané tehotenstvo ju vystavilo nepochopeniu a vo vtedajšej kultúre aj prísnym trestom, dokonca ukameňovaniu.

Predstavme si, koľko myšlienok a znepokojení mala! Napriek tomu sa nenecháva odradiť, neklesá na duchu, ale vstáva. Nepozerá sa nadol, na svoje problémy, ale nahor, k Bohu. A nepremýšľa nad tým koho požiadať o pomoc, ale komu pomoc priniesť. Vždy myslí na druhých: taká je Mária, vždy myslí na potreby druhých. To isté urobí neskôr na svadbe v Káne, keď si všimne, že chýba víno. Je to problém iných ľudí, ale ona na to myslí a snaží sa nájsť riešenie. Mária vždy myslí na druhých. Myslí aj na nás.

Učme sa od Panny Márie tomuto spôsobu reakcie: vstať, najmä keď hrozí, že nás ťažkosti zničia. Zodvihnúť sa, aby sme nezostali zaborení v problémoch, upadajúc do sebaľútosti alebo do smútku, ktorý nás paralyzuje. Ale prečo máme vstať? Pretože Boh je veľký a je pripravený nás pozdvihnúť, ak k nemu natiahneme ruku. Zložme teda na neho tie negatívne myšlienky, obavy, ktoré blokujú každý vzlet a bránia nám v napredovaní. A potom urobme tak ako Mária: poobzerajme sa okolo seba a hľadajme niekoho, komu môžeme byť nápomocní!

Poznám nejakého staršieho človeka, ktorému môžem ponúknuť pomoc, spoločnosť? Každý nech popremýšľa. Alebo urobiť službu nejakému človeku, láskavosť, telefonát? Nuž komu môžem pomôcť? Zodvihnem sa a pomôžem. Tým, že pomáhame druhým, pomáhame nám samým povstať z ťažkostí.

Druhým pohybom je ponáhľať sa.  Neznamená to ísť rozrušene, s udychčaním, nejde tu o toto. Naopak to znamená prežívať naše dni radostným tempom, hľadieť vpred s dôverou, nepoddávať sa pasivite, nebyť otrokmi bedákania - tieto bedákania ničia toľko životov, pretože človek sa začne sťažovať a nariekať a život ide dolu vodou. Lamentovanie ťa vedie k tomu, že vždy hľadáš niekoho, kto je na vine. Mária ide k Alžbetinmu domu svižným krokom človeka, ktorého srdce a život sú plné Boha, plné jeho radosti.

Pýtajme sa teda sami seba, pre naše vlastné dobro: aký je môj „krok“? Som aktívny, alebo sa zdržiavam v melanchólii, v smútku? Idem s nádejou vpred, alebo sa zastavujem a ľutujem sa? Ak budeme pokračovať v unavenom kroku reptania a šomrania, nikomu neprinesieme Boha, prinesieme len horkosť, niečo ponuré.

Veľmi pomáha naopak pestovať zdravý humor, ako to robili napríklad sv. Tomáš Morus alebo sv. Filip Neri. Môžeme si vyprosovať aj túto milosť, milosť zdravého humoru: je to veľmi osožné. Nezabúdajme, že prvým skutkom lásky, ktorý môžeme urobiť pre blížneho, je ponúknuť mu pokojnú a usmiatu tvár. Má im priniesť radosť z Ježiša, ako to urobila Mária u Alžbety.

Nech nás Matka Božia vezme za ruku, pomôže nám vstať a ponáhľať sa k Vianociam!

                                                                                                                      Pápež František

Mária sa ponáhľa navštíviť príbuznú Alžbetu. Môžeme sa zahľadieť na radosť Márie, ktorá pod svojím srdcom nosí Ježiša. Cesta bola dlhá a unavujúca, najmä pre ženu v požehnanom stave. Skúsme si vzbudiť v sebe túžbu sprevádzať Máriu na jej ceste k Alžbete.

Čo sa vo mne odohráva počas spoločnej cesty s Máriou? O čom by som sa chcel s ňou porozprávať? Aká je moja osobná láska k Panne Márii?

Pokúsim sa porozprávať s Máriou a Alžbetou o blížiacom sa narodení Ježiša. Je vo mne túžba po Bohu? Neoslabujú každodenné záležitosti, moje duchovné túžby, moju túžbu po Bohu?