2. nedeľa cez rok C

 

Prečo je málo zázrakov?                                 Jn 2, 1-11

 

Dieťa je choré. Lekári bezradne rozkladajú rukami. Z pohľadu súčasnej medicíny niet záchrany. Matka v zúfalstve putuje na významné mariánske miesto. Prosí o zázrak. Vidí tam množstvo votívnych darov ako výraz vďačnosti. Rozhodla sa Matke Božej obetovať zlatú retiazku, jedinú hodnotnú vec, ktorú má. Verí, že Mária vypočuje jej volanie a dieťa sa uzdraví.

 Mladí manželia odchádzajú autom na dlhú cestu. Vezú so sebou dve deti. Po mnohých hodinách jazdy unavená žena v noci stráca moc nad volantom. V zákrute auto vyletí z cesty, kotúľa sa a je celé rozbité. Jedno z detí leží dvadsať metrov od vraku auta a ticho plače. Pohotovosť odvezie všetkých na pozorovanie. Po týždni sa celá rodina vráti domov. Tí, ktorí videli rozbité auto, krátko potvrdili: „Je to zázrak, že žijete!“.

Oba zázraky nám dokumentujú, ako ľudia hodnotia zázraky. Je to mimoriadny zásah Boha, ktorý zachraňuje človeka z nešťastia. Vidíme dar, ktorý pochádza od Boha. Keby sme boli na svadobnej hostine v Káne Galilejskej, hovorili by sme mnoho o dobrom víne, ktoré Ježiš postavil na stôl a ľutovali by sme, že to neurobil na začiatku hostiny.

Zatiaľ však sám Ježiš pristupuje k zázraku inak. On chápe zázrak ako slovo adresované človeku. Jeho mimoriadny zásah je vždy pozvaním k rozhovoru s Ním. Bohu ide o stretnutie, a dar chápe iba ako príležitosť k tomuto stretnutiu. My sa uspokojujeme s darom, a Darcovi nevenujeme pozornosť, nechceme tiež rozšifrovať význam slova, ktoré nám adresoval.

Matka vyprosila pre choré dieťa zdravie. Všetko sa upravilo behom týždňa. Zlatá retiazka zostala ako votívny dar v kaplnke. Tajomstvom zostane, nakoľko sa tento dar stal začiatkom bližšieho stretnutia s Bohom. Mladí manželia sa poďakovali Bohu za záchranu, ale či žijú vo vedomí, že im Boh zachránil život? Sú ich srdcia naplnené vďačnosťou za každý nový deň? Je viditeľná ich viera v Boha v ich postoji?

Ján, svedok zázraku v Káne Galilejskej, poznamenal: „Ježiš zjavil svoju slávu a uverili v Neho Jeho učeníci“. Oni sa nezastavili pri dare, ale ich oči spočinuli na Darcovi. Pochopili slová Majstra, ktoré im adresoval.

Zázraky Ježiša sú časťou Jeho kazateľskej misie. Oni sa dostávajú k poslucháčom ako znak účinnosti slova. Tak aj majú byť chápané. Každý zázračný zásah Boha do nášho života je Jeho výzvou, ktorú nám adresuje.

Pri takomto pohľade na zázraky ľahko možno pochopiť ich spoločenský rozmer. Zásah Boha má na zreteli dobro nielen jednotlivca, ale i spoločenstva. Zázrakmi Boh hovorí k tým, ktorých obohacuje priamo i k všetkým, ktorí sú svedkami zázraku alebo o ňom počujú. Keby náš prístup k zázraku zohľadňoval reč Boha adresovanú nám, tak počet zázračných zásahov by značne vzrástol. Keď nechápeme túto formu Jeho ohlasovania, On ju nepoužíva. Ak je zázrak iba senzáciou alebo „vybavením“ záležitosti u Boha, tak sa netreba diviť, že tak zriedkavo máme s ním dočinenia. Keby po zázraku tí, ktorí sú jeho svedkami, „uverili v Krista“, ako to robili učeníci Ježiša v Káne, tak by bolo rovnako mnoho zázrakov ako v evanjeliových časoch. Nie žeby Boh nechcel robiť zázraky, ale ľudia ich nechcú chápať tak, ako On chce. Väčšina je totiž pripravená uchádzať sa o dary, len aby nepočuli, čo od nich očakáva Boh. V živote takmer každého človeka sa dejú zázraky. Málo je však tých, ktorí ich chápu ako pozvanie k rozhovoru so živým Bohom.

 

V Káne Galilejskej bola svadba. Bola tam aj Ježišova matka. Na svadbu pozvali aj Ježiša a jeho učeníkov.

Keď sa minulo víno, povedala Ježišovi jeho matka: „Nemajú vína.“

Ježiš jej odpovedal: „Čo mňa a teba do toho, žena? Ešte neprišla moja hodina.“

Jeho matka povedala obsluhujúcim: „Urobte všetko, čo vám povie!“

Stálo tam šesť kamenných nádob na vodu, ktoré slúžili na očisťovanie, ako bolo zvykom u Židov, každá na dve až tri miery. Ježiš im povedal: „Naplňte nádoby vodou!“ A naplnili ich až po okraj.

Potom im povedal: „Teraz načrite a zaneste starejšiemu!“ A oni zaniesli.

Keď starejší ochutnal vodu premenenú na víno – on nevedel, skade je, ale obsluhujúci, čo načierali vodu, to vedeli –, zavolal si ženícha a vravel mu: „Každý človek podáva najprv dobré víno a horšie až potom, keď si hostia upili. Ty si zachoval dobré víno až doteraz.“

Toto urobil Ježiš v Káne Galilejskej ako prvé zo znamení a zjavil svoju slávu. A jeho učeníci uverili v neho.

 

Počas slávnosti Zjavenia Pána nerozdelená cirkev spoločne slávila to, ako sa Ježiš zjavil mudrcom, teda národom, Ježišovo zjavenie ľudu Izraela pri krste v Jordáne a tiež Ježišovo zjavenie učeníkom na svadbe v Káne Galilejskej. V tomto roku nám liturgia predkladá k meditácii dané tri tajomstvá, jednak pri slávnosti Zjavenia Pána, ale i pri dvoch nasledujúcich nedeliach. Z uvedeného dôvodu ešte predtým, než začneme pribežné čítanie Lukášovho evanjelia, zastavíme sa nad jednou epizódou, ako nám ju popisuje Jánovo evanjelium. Je to „prvé zo znamení, ktoré Ježiš urobil“ (Jan 2,11) pri udalosti v Káne Galilejskej.

Podľa Jánovho evanjelia, ktoré je iné evanjelium než tie synoptické, Ježišovo verejné pôsobenie začína znamením, ktoré pri povrchnom čítaní môže človeku pripadať trochu podivné. V Káne, v zapadnutom mestečku v Galileji, sa oslavuje svadba. Takáto svadba podľa dobových zvyklostí obyčajne trvala niekoľko dní. Nuž teda na tejto svadbe bola prítomná Ježišova matka a jeho učeníci. Kto sa však vlastne ženil a vydával? Prečo sa o týchto ľuďoch nedozvedáme vôbec nič? Prečo do deja nezasahujú? – Dané a podivné mlčanie je pre nás výzvou, aby sme sa usilovali o hlbšie porozumenie uvedenému rozprávaniu. Musíme sa snažiť rozlúštiť pravé posolstvo, ktoré sa nám prihovára symbolickou rečou.

            Nuž teda v priebehu slávenia tohto sobáša naraz dôjde k tomu, že chýba víno, čo ohrozuje radosť tých, ktorí danú udalosť slávia. Ježišova matka sa obracia na svojho Syna a hovorí mu: „Nemajú vína“ (Jn 2,3). Nepožaduje nič, nenariaďuje Synovi, čo by mal urobiť. Prosto a jednoducho mu popisuje situáciu, pričom plne rešpektuje jeho slobodu a ponecháva voľný priestor jeho iniciatíve. Ježiš reaguje na prvý pohlaď stroho, dokonca sa zdá, ako by nezohľadňoval svoj príbuzenský zväzok s matkou. Oslovuje ju ako „ženu“, ako keby sa jednalo o niekoho neznámeho. Navyše si od matky zachováva odstup, keď jej hovorí: „Čo mňa a teba do toho, žena?“ (Jn 2,4). Spomínané slová však nadobúdajú trochu odlišné zafarbenie pre toho, kto si uvedomuje, že na začiatku svojho verejného pôsobenia Ježiš opustil domov i svoju matku, aby spolu so svojimi učeníkmi vytvoril novú rodinu (porov. Mk 3,20–21; 31–35)…

Následne Ježíš dodáva: „Ešte neprišla moja hodina“ (Jn 2,4). Je to záhadný výrok, ktorý predstavuje predobraz inej doby, ktorá nastane, teda Ježišovej „hodiny“ (porov. Jn 12,23; 13,1; 17,1), totiž tej, v ktorej prostredníctvom svojej smrti a svojho vzkriesenia dôjde k sláveniu definitívnej svadby medzi Ježišom ako Ženíchom na jednej strane a celým ľudstvom na strane druhej. Odo dňa svadby v Káne začína Ježiš kráčať smerom k tejto hodine a tak dáva svojmu putovaniu celkom zvláštny ráz. Jeho matka potom hovorí služobníkom: „Urobte všetko, čo vám povie!“ (Jn 2,4). Tým preukazuje bezvýhradnú poslušnosť voči svojmu Synovi, keď aj po druhých požaduje, aby Synovo slovo prijímali a uvádzali do života. A hneď na to dôjde k tomu, že voda obsiahnutá v niekoľkých amforách kvôli rituálnemu očisťovaniu sa premieňa vo vynikajúce víno. To umožňuje pokračovanie slávnosti, ktorá je znamením doby zasnúbenia medzi Ježišom a jeho komunitou, tá je tiež jeho nevestou (porov. 2 Kor 11,2; Ef 5,31–33). Stojíme pred proroctvom Ježišovej svadby s celým ľudstvom… Z uvedeného dôvodu evanjelista komentuje toto prvé Ježišovo znamenie nasledovne: „Toto urobil Ježiš v Káne Galilejskej ako prvé zo znamení a zjavil svoju slávu. A jeho učeníci uverili v neho“ (Jn 2,11). Pravá svadba, ktorá sa tu slávi, je medzi Ježišom a jeho cirkvou, pričom nadbytok kvalitného vína odkazuje na Božie kráľovstvo a na mesiášske svadobné veselie (porov. Iz 25,6). Iste nie je náhodné, že hneď po tejto udalosti sa Ján Krstiteľ bude môcť definovať ako priateľ Ženícha (porov. Jn 3,29), ktorý už prišiel. Dokonca možno povedať, že pri načúvaní hlasu Ženícha, ktorý hovorí k svojej neveste, teda ku komunite učeníkov, z ktorých mnohí prešli od Jána Krstiteľa k Ježišovi, zakúša Ján Krstiteľ nevýslovnú radosť.

Ježiš je Ženích mesiášskych čias, ktorý prišiel sláviť svoj sobáš so svojou komunitou, s tými, ktorí k nemu prilipli celým svojím životom a ktorí sa usilujú o to, aby ako komunita boli nevestou, ktorú Pán stále hľadá a miluje. Vyvstáva ale otázka: My kresťania máme ešte povedomie o tom, že sme Kristovou komunitou-nevestou? Chápeme ešte, že každú nedeľu sme pri eucharistickej liturgii pozývaní k tomu, aby sme oslavovali našu večnú zmluvu s Pánom, keď prijímame vynikajúce a prekypujúce víno Božieho kráľovstva a zároveň očakávame jeho príchod v sláve (porov. Zj 22,17-20)?

Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi

Ilustračný obrázok: www.pixabay.com

Liturgický rok: 
Liturgické obdobie: