5. veľkonočná nedeľa C

  

„Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci...“                  Jn 13, 31-33a. 34-35

 

Kríza kresťanstva vo svete má svoj prameň v nedostatku autentickej vzájomnej lásky. Kresťanské spoločenstvá, rodiny, farnosti, rehoľné zhromaždenia, fary, nevyžarujú evanjeliovú lásku. Vonkajší pozorovateľ nerozozná v nich učeníkov Krista. Vidí všetko to, čo žije svet, ale nevidí to, čo žil Kristus.

Ak ako kresťania chceme znovu udivovať svet a pritiahnuť ho k Bohu, je iba jedno riešenie – treba zdokonaliť vzájomnú lásku. Príliš veľa sa dnes hovorí o akciách, o činnostiach, o zdokonalení metód apoštolátu, a zabúda sa na to, že treba zapáliť medzi nami oheň opravdivej bratskej lásky. Je potrebné prosiť Pána, lebo bez Neho nemožno nič urobiť (Jn 15, 5), aby nám pomohol vytvoriť spoločenstvá, ktorí by mali odvahu žiť evanjeliový zákon vzájomnej lásky, a tým ukázať iným, čo to znamená byť učeníkom Ježiša.

Ježiš nepovedal, že Jeho učeníkov budú poznať podľa lásky k nepriateľom, ale podľa vzájomnej lásky. Láska k nepriateľom je pre vonkajšieho pozorovateľa obdivuhodná, ale ona nepriťahuje, je ťažká. Naproti tomu priťahuje vzájomná láska. Každý človek totiž chce byť milovaný, hľadá tých, ktorí vedia milovať, chce žiť v ich blízkosti. Mnohí túžia po pravej láske, ale k tomu je potrebné stretnutie s tými, ktorí už toto umenie ovládajú.

Nič iné, iba vzájomná láska je hlavnou tvorivou energiou kresťanského apoštolátu. Bez nej dokonca tí, ktorí zo začiatku sympatizujú s katolicizmom – sú rozčarovaní a odchádzajú. Ona tiež rozhoduje o šťastí veriacich ľudí. Kto stretol spoločenstvo dvoch alebo niekoľkých ľudí, ktorí žijú vzájomnú lásku, nezanechá kresťanstvo, nezanechá vieru, spoznal totiž hodnotu, ktorú vo svete nestretne.

Základnou starosťou každého kresťana musí byť ustavičné zdokonalenie vzájomnej lásky. To je prvoradá úloha sviatostného manželstva. Za tým účelom totiž dvaja kresťania sa spájajú na život a na smrť, aby ukázali svetu hodnotu evanjeliovej lásky. To je každodenný chlieb kresťanskej rodiny, ktorá vychováva deti v duchu Evanjelia. Rodina, ktorá vyžaruje vzájomnú lásku, stáva sa znamením, podľa ktorého iní spoznajú, čo znamená byť učeníkom Ježiša. A tým treba začať. Ak je v rodinnom dome ťažko vytvoriť spoločenstvo, ktoré sa zakladá na vzájomnej láske, treba hľadať v prostredí ľudí, ktorí majú bohaté srdcia a na základe puta evanjeliového priateľstva spolu s nimi sa usilovať vytvoriť spoločenstvo, po ktorom túži Ježiš. S takýmto duchovným zázemím je ľahšie vyžarovať  lásku i na domácich.

Komukoľvek na vytvorení takéhoto spoločenstva záleží, môže si byť istý, že sa stretáva s pomáhajúcim Kristom. Je to totiž Jeho spoločenstvo. On je jeho tvorcom – čaká jedine na tých, ktorí sú ochotní ho vytvoriť. On je tiež srdcom takéhoto spoločenstva, pričom všetkých učí opravdivej láske.

Oplatí sa pozorne prečítať kapitoly Evanjelia sv. Jána, ktoré hovoria o Večeradle (13-17) a zastaviť sa dôkladnejšie nad všetkými výpoveďami Ježiša, ktoré sa týkajú tajomstva vzájomnej lásky. Je to základný text, ktorý dovoľuje vstúpiť do tejto tajomnej skutočnosti, podľa ktorej ľudia poznajú, že sme učeníkmi Krista. Pokúsme sa urobiť prvý krok smerom k prehĺbeniu vzájomnej lásky. Prečítajme si pozorne text svätého Evanjelia.

 

Keď Judáš vyšiel z večeradla, Ježiš povedal: "Teraz je Syn človeka oslávený a v ňom je oslávený Boh. A keď je Boh oslávený v ňom, aj Boh jeho v sebe oslávi, a čoskoro oslávi.

Deti moje, ešte chvíľu som s vami. Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás. Podľa toho  spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milivať."

 

Prežívame Veľkonočné obdobie a dnešné evanjelium nám hovorí o Ježišovom oslávení, ku ktorému prišlo cez Jeho utrpenie, smrť a zmŕtvychvstanie. Pre Jánovo evanjelium totiž platí, že už utrpenie a smrť na kríži sú pre Ježiša oslávením, nie prehrou, alebo tragickým koncom, lebo práve tu Ježiš viac než kdekoľvek inde prejavuje svoju lásku a je oslávený práve preto, že miloval „až do krajnosti“ (Jn 13,1). Ježišova sláva je slávou lásky! Nezabúdajme na to, že: ak vstal Ježiš z mŕtvych, tak preto, že ho Otec vzkriesil (porov. Sk 2,24.32 atď.), kvôli láske k Bohu a bratom, ktorú prežíval naozaj až do krajnosti. V Ježišovom vzkriesení môžeme vidieť Jeho bezvýhradnú, dokonalú lásku, ktorá víťazí nad smrťou.

Dnešný úryvok z Jánovho evanjelia nám pripomína Ježiša vo večeradle na záver poslednej večere ako oznamuje svojmu milovanému učeníkovi, ktorý sa nahol nad jeho hruď, kto ho zradí, teda Judáša, jedného z Dvanástich. Ale Ježiš neurobil nič preto, aby ho od jeho úmyslu odradil, dokonca mu podal jedlo a vyzval ho, aby všetko to čo má urobiť urobil čo najrýchlejšie (porov. Jn 13,25-27). V tej chvíli Judáš odchádza, aby Ježiša zradil a vydal, to je naozaj hodina temnoty (porov. Jn 13,30), hodina v ktorej sa zdá, že temnoty premáhajú svetlo a nenávisť prevláda lásku. Ale Ježiš volá „Teraz je Syn človeka oslávený a v ňom je oslávený Boh“ (Jn 13,31).

Inými slovami, práve vo chvíli, keď sa všetko obracia proti Ježišovi, ktorý tomu neodporuje, nebráni sa a ani neodpláca zlo zlom, práve v tej hodine prichádza vrcholné zjavenie – epifánia Jeho lásky. Ježiš je oslávený a v ňom je oslávený Boh a to vďaka bezhraničnej láske svojho Syna. O tejto hodine slávy nerozhoduje Judáš, ktorý odchádza aby dokončil svoju zradu, ale Ježišova láska. Práve preto sa Majster raduje a hovorí o svojom oslávení. Jasne si je vedomý, že vždy miloval a že miloval do krajnosti, že svoju lásku prejavil dokonca i voči tomu, kto ho zradil, že bezvýhradne miloval Boha i ľudí a to až tak, že slobodne prijal smrť na kríži. Jeho láska navždy poráža nenávisť, zradu a násilie!

Ježiš plný autority vyplývajúcej z naplno prežívanej lásky v danej chvíli vyhlasuje nové prikázanie: „ Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás“  (Jn 13,34). Pravda nového, posledného a definitívneho prikázania, pravda pre každého z nás je, že – máme žiť vo vzájomnej láske. To isté platí pre kresťanské spoločenstvo, ktoré má vyžarovať vzájomnú lásku, presne podľa Ježiša, ktorý miloval do krajnosti. Nemyslime si, že spomínané prikázanie by bolo čímsi absolútne novým, lebo láska k blížnemu bola požadovaná už v Starom zákone (porov. Lv 19,18; Lk 10,27). Ale Ježiš dáva tomuto prikázaniu novú kvalitu, lebo vyžaduje bezhraničnú lásku. Ak sa žije takýmto spôsobom, nie sú potrebné ďalšie prikázania. Pravá a autentická láska k Bohu a blížnemu – toto nové prikázanie nahrádza celé židovské zákonodarstvo, Zákon v celom jeho rozsahu.

Ak kresťania dokážu žiť túto lásku tak, ako ju prežíval Ježiš, aj oni zvíťazia nad smrťou, rovnako ako aj On nad ňou zvíťazil: „My vieme, že sme prešli zo smrti do života, lebo milujeme bratov“ (1Jn 3,14). – A práve v tom spočíva celý kresťanský život! Táto, taká jednoduchá správa môže človeka aj pohoršovať, lebo my „zbožní“ by sme si želali, aby kresťanský život bol niečím väčším, teda predovšetkým by mal byť tým čo si my predstavujeme a po čom túžime. Ale nové prikázanie je to jediné, čo sa od nás žiada, čo máme počúvať a prežívať ho. Je to dedičstvo a dar, ktorý Ježiš zanechal svojím učeníkom, aby boli naozaj Jeho komunitou, aby boli schopní vo svete žiť a pôsobiť ako praví evanjelizátori. Ježiš totiž jasne povedal: „Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať“ (Jn 13,35).

 Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi 

Ilustračné foto: www.pixabay.com

Súvisiace: 
Liturgický rok: 
Liturgické obdobie: