Veľký týždeň, rok C

 

Neutekať od kríža                   Flp 2, 6 – 11

 

Otec, ktorý prichádzal od rezbára, niesol meter vysoký kríž. Vedľa neho, naťahujúc nohy, kráčal jeho šesťročný syn. Kráčali do svojho malého domu, ktorý si vybudovali pod lesom, keď mysleli na rodinný odpočinok i na čas prázdnin i voľna. Pozoroval ich sused, ktorý na druhej parcele už dostaval svoj dom a tešil sa z perspektívy pohodlného a bezstarostného života ďaleko od veľkého mesta. Keď prechádzali okolo neho, udivený sa spýtal: „A načo taký veľký kríž nesieš domov?“. Otec odpovedal: „Lebo ak ho neprinesiem, tak sám príde“. Hľa, krátka susedská výmena slov, na ktorú sa rýchlo zabúda. Uplynulo niekoľko mesiacov. Pohotovosť odviezla suseda priamo na operačný stôl. Vtedy malý syn si spomenul na otcove slová: „Otec, mal si pravdu. Sused si nepriniesol kríž do domu, ale kríž sám k nemu prišiel“.

Táto udalosť hovorí o dvoch postojoch voči nešťastiu. Jeden postoj, to je postoj zatvorených očí, útek do ilúzie, túžby po možnosti žiť bez utrpenia. Je to postoj častý, ale i tragický, lebo vždy sa končí veľkým rozčarovaním. Na zemi sa nedá vytvoriť šťastný dom, do ktorého by nemalo vstup utrpenie. Ak sa však ono javí ako nepozvaný hosť, zvestuje zúfalstvo.

Druhý postoj je otvorený na prijatie kríža a jeho spojenie s každodenným životom. To je umenie budovať šťastný dom, v ktorom je miesto pre utrpenie. Vtedy ono netvorí zaskočenie, ale keď príde, je chápané ako čestný hosť, s ktorým človek ráta. Tento postoj vyžaruje pokoj.

Kňaz hovorí: „Nikdy nezabudnem na napomenutia mamy, ktorá sa stávala divne nespokojná, keď plynuli mesiace bez väčšieho trápenia. Vtedy hovorila: „Deti, pamätajte, že príde kríž“. A keď sa objavil, zostala spokojná. Kedysi som sa jej spýtal, prečo sa stáva spokojnejšia, keď sa objaví kríž? Odpovedala: „Lebo poznám jeho rozmery a konkrétnu formu. Kríž je najťažší, keď je neznámy, keď nevieme, v akej podobe a z ktorej strany príde. Len treba zmobilizovať sily, šikovne sa kríža zmocniť a splniť úlohu, ktorú dáva Boh“.

S mierou, ako plynú roky, evanjeliová múdrosť tejto výpovede sa stáva čoraz viac zrozumiteľná. Oveľa ľahšie je žiť tomu, kto ráta s možnosťou kríža vo svojom živote, ako tomu, kto túto možnosť vylučuje, kto od kríža uteká. Človek, ktorý ráta s krížom, teší sa, ak ho niet, ale nediví sa, keď ho má. Ten, kto od kríža uteká, stále sa sužuje, aby ho nezasiahol, a ak sa tak stane, ponára sa do nešťastia.

Veľký týždeň to je čas zvláštneho zamyslenia nad tajomstvom kríža a múdrym prístupom k nemu. Syn Boží prišiel na zem nie preto, aby nás od kríža oslobodil, aby nám kríž vybral z rúk, ale preto, aby nás naučil tvorivému prístupu k nemu, aby nás kríž nielen neničil, ale zachraňoval. Sám nám dal príklad. Dobrovoľne objal kríž a súhlasil s utrpením. Osobne vytýčil krížovú cestu, ktorá vedie do sveta bez kríža. Ježiš jednoznačne ukázal, že tu na zemi nemožno obísť kríž, nemožno od neho utiecť. Šťastný je ten, kto to chápe.

Keď budeme na Veľký piatok vzdávať poklonu Kristovmu krížu, poďakujme sa Kristovi za to, že nás naučil najťažšiemu umeniu – múdremu prístupu k utrpeniu a nešťastiu.

         Ježiš Kristus, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži.

        Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno, aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí a aby každý jazyk vyznával: „Ježiš Kristus je Pán!“ na slávu Boha Otca. (Flp 2, 6 – 11)

Na konci rozprávania o Ježišových pokušeniach na púšti v prvú pôstnu nedeľu sme mohli počuť toto Lukášovo spresnenie: „Keď diabol skončil všetko pokúšanie, na čas od neho odišiel.“ (Lk 4,13). A práve teraz sa naplnil ten čas. Prichádza hodina, v ktorej bude Ježiš znova vystavený pokúšaniu zo strany zlého ducha a bude to strašná skúška – skúška smrteľná. Má zostať verný otcovi aj za cenu, že bude musieť pretrpieť násilnú a potupnú smrť na kríži, alebo si má vybrať inú cestu, cestu ktorú mu ponúka zlý duch, cestu ktorá vedie k sýtosti, uspokojeniu, bohatstvu, moci a svetskému úspechu? Utrpenie Pána podľa Lukáša je naozaj hodinou veľkého pokúšania nielen pre Ježiša, ale aj pre jeho učeníkov, teda pre cirkev.

Práve vo chvíľach poslednej večere, keď Ježiš predpovedá a ukazuje slovami i gestami nad chlebom a vínom čo sa mu stane v nasledujúcich hodinách, práve keď zjavuje, že jeho život musí byť darovaný, zmarený, obetovaný až po preliatie poslednej kvapky krvi, jeho najbližší ukazujú, že ich zlý duch zvádza. Predovšetkým jeden z nich zrádza zmluvu nového spoločenstva, novú zmluvu uzatvorenú v Ježišovej krvi, keď ho vydáva do rúk jeho nepriateľov. Lukáš hneď pripomína, že zatiaľ čo je Ježiš pri stole uprostred svojich priateľov, títo jeho priatelia sa hádajú o to, kto z nich je ten najväčší. Napokon Peter, ktorého Majster nazval skalou, vyhlasuje svoju oddanú vernosť Majstrovi, ktorú napokon trikrát zradí svojím zapretím. V hodine skúšky učeníci podliehajú pokušeniu, kým Ježiš sa v hodine utrpenia ukáže ako ten, kto je bezvýhradne verný Bohu i svojim učeníkom.

Po príchode na Olivovú horu v tú duchovne rozhodujúcu noc Ježiš povzbudzuje učeníkov k modlitbe, aby neupadli do pokušenia. On sám ide príkladom a intenzívne sa modlí k Otcovi, pričom stále zostáva úplne podriadený Jeho svätej vôli a to až do tej miery, že prijíma zatknutie bez toho, aby sa vzpieral, bez toho, aby na násilie odpovedal násilím, bez toho, aby menil svoj životný štýl lásky a tichosti a zostáva verný tej pravde, ktorou sa vyznačoval celý jeho život.

Ježiš vstupuje do drámy svojho utrpenia modlitbou. Práve vďaka modlitbe robí zo svojho ukrižovania svoj slobodný úkon. Prosí Otca o odpustenie pre tých, čo ho pribíjajú na kríž. Potom prosí Otca slovami: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha.“ (Lk 23,46; porov. Ž 31,6). Pred Boha, ktorého Ježiš nazýva Otcom postavil nás ľudí i celý svoj život a tak zomrel, totiž v plnej dôvere k Bohu, vernosti ľuďom a zemi, z ktorej pochádzal ako človek, Adamov potomok (porov. Lk 3,38).

Ježišova vernosť bola veľmi draho zaplatená, pretože aj na kríži v posledných chvíľach svojej pozemskej púte bol znovu tvrdo pokúšaný. Bolo to pokušenie podobné tomu na púšti, na začiatku jeho verejného pôsobenia. V poslednej hodine Ježišovho pozemského života sa z úst ľudí ozývajú slová podobné tým, ktorými satan pokúšal na púšti: „Zachráň sám seba! Ak si Boží Syn, zostúp z kríža!“ (Mt 27,40). Ježiš ale nechce zachraňovať sám seba, chce úplne vykonať Božiu vôľu. Až do smrti si chce zachovať svoju poslušnosť Bohu, milovať pravdu a slúžiť jej. To je aj pravá príčina jeho smrti, ale zároveň aj príčina života všetkých ľudí!

Pokiaľ ide o nás, ktorí počúvame toto rozprávanie o Pánovom utrpení, Lukáš nás povzbudzuje nasledovať Ježiša v postoji služobníka pri stole až po smrť a to smrť na kríži. Práve vďaka tomuto súladu s ním budeme môcť v Ježišovi vidieť spravodlivého človeka, ktorého za takého uznal dokonca aj Pilát, ktorý bol nútený trikrát vyhlásiť, že na Ježišovi nenachádza nič zlého. Keď hľadíme na Ukrižovaného, prosiaceho o odpustenie pre svojich katov a odovzdávajúceho sa Bohu, vstupujeme do autentickej kontemplácie podobne ako zástupy, ktoré sa zbehli pri príležitosti tejto scény a premýšľali nad tým čo sa stalo a cítili ako im to preniká srdcom. Spolu so stotníkom dospejeme ku skutočnému vyznaniu viery: „Tento človek bol naozaj spravodlivý“ (Lk 23,47). Áno, Ježiš je spravodlivý človek vystavený prenasledovaniu, Boží Syn (porov. Múd 2,10-20). Je Ten, koho Otec povolal medzi mŕtvymi v reakcii na život, ktorý Ježiš prežil a ktorý bol preniknutý láskou silnejšou než smrť.

 (Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi)

Súvisiace: 
Liturgický rok: 
Liturgické obdobie: