Akými prostriedkami nemožno budovať Božie kráľovstvo       

Dnes sa zamyslime nad tým, aké prostriedky nemožno používať na budovanie Božieho kráľovstva. Nedeľné evanjelium uvádza rozhovor Ježiša so satanom, ktorý sa odohral na samom začiatku verejnej činnosti Ježiša. Knieža tohto sveta, od prvého hriechu nerozdelene panuje na zemi, uvedomuje si, s kým má dočinenia. Vie, že Mesiáš prišiel na zem, aby založil nové kráľovstvo. Vie aj to, že sa blíži koniec jeho panovania, ale neustupuje tak ľahko. Prichádza ku Kristovi s veľmi konkrétnymi radami.

„Počúvaj, poznám človeka dokonale. Panujem nad ním mnoho storočí a viem, na čo má chuť. Predovšetkým na chlieb. Ukáž iba kúsok chleba, a okolo Teba sa zhromaždia zástupy. A ak to bude chlieb so šunkou, padnú na kolená. Všetkého sa zrieknu, len aby ten chlieb dostali. Vtedy odhodia všetky najvznešenejšie ideály. Ak si Boží Syn, tak dokážeš z týchto kameňov urobiť chlieb. Skús! Ľudia Ťa okamžite vyhlásia za kráľa a budú Ťa nosiť na rukách“.

- „Nielen z chleba žije človek“.

„Čo sa toho týka, niet pochybností, preto okrem chleba treba mať peniaze, treba byť bohatý. V tomto svete chudobného človeka nikto neberie vážne. Musíš byť bohatý. Založ si na hlavu zlatú korunu, obklop sa prepychom, mocou, vznešenosťou. Ak sa bez toho nazveš kráľom – vysmejú Ťa. Teraz mi patrí všetko bohatstvo tohto sveta. Ak chceš, môžem Ti ho prepustiť a to veľmi lacno, za jednu poklonu“.

- „Samému Bohu budeš slúžiť“.

„Ešte jedno. Ak chceš mať ľudí na svojej strane, tak si pamätaj, že oni čakajú na senzácie. Z času na čas musíš urobiť nejaký zázrak. Hoci aj v tejto chvíli – hoď sa z tejto veže. Boh povedal, že Ťa anjeli budú nosiť na rukách, a teda nič sa Ti nestane, ľudia budú mať o čom rozprávať mnoho týždňov“.

- „Nemožno skúšať Boha“ a prosiť o to, čo si môžeme urobiť sami. Sú tu schody a môžem zísť po nich. Načo sa vrhať dole a prosiť Boha o zázrak.

Pozorujme rozhodné zavrhnutie ponúk kniežaťa tohto sveta. Ježiš nám chce povedať, že nie chlieb, nie peniaze a moc, nie senzácia sú prostriedkami spásy sveta. Človek potrebuje duchovný pokrm a čaká na Božie slovo. Potrebuje slobodu a preto nemôže sa predať za peniaze alebo moc. Potrebuje pravdu, a nie lacnú senzáciu. Nebeské kráľovstvo sa buduje počúvaním a plnením Božieho slova, úctou k človeku a zamilovaním si pravdy.

Ježiš sa vrátil od Jordánu plný Ducha Svätého. Duch ho vodil štyridsať dní po púšti a diabol ho pokúšal. V tých dňoch nič nejedol. A keď sa skončili, vyhladol. Tu mu diabol povedal: „Ak si Boží Syn, povedz tomuto kameňu, aby sa stal chlebom.“

Ježiš mu odvetil: „Napísané je: ‚Nielen z chleba žije človek.‘“

Potom ho diabol vyzdvihol, v jedinom okamihu mu ukázal všetky kráľovstvá sveta a vravel mu: „Dám ti všetku ich moc a slávu, lebo som ju dostal a dám ju, komu chcem. Ak sa mi teda budeš klaňať, všetka bude tvoja.“

Ježiš mu povedal: „Je napísané: ‚Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť.‘“

Potom ho zaviedol do Jeruzalema, postavil ho na vrchol chrámu a povedal mu: „Ak si Boží Syn, vrhni sa stadeto dolu, veď je napísané: ‚Svojim anjelom dá príkaz o tebe, aby ťa chránili,‘ a ‚vezmú ťa na ruky, aby si si neuderil nohu o kameň.‘“

Ježiš mu odvetil: „Je povedané: ‚Nebudeš pokúšať Pána, svojho Boha.‘“

Keď diabol skončil všetko pokúšanie, na čas od neho odišiel.  (Lk 4, 1 - 13)

Evanjelium tejto prvej pôstnej nedele nám predkladá rozprávanie o Ježišovom zápase s pokušeniami. Skúsenosť, ktorú zažil pri krste v Jordáne, teda keď počul, ako ho Otec nazýva svojim milovaným Synom (porov. Lk 3,22), neznamenala, že by jeho ďalšia životná púť bola bez skúšok a ťažkostí. Hneď potom, čo vystúpil z vôd Jordána, „Duch ho vodil štyridsať dní po púšti a diabol ho pokúšal.“ (Lk 4,  2). Púšť je miesto samoty a strohosti. Tu bol postavený pred možnosťou zla „veď bol podobne skúšaný vo všetkom okrem hriechu“. (Heb 4, 15). Ježiš bol nepochybne skutočne pokúšaný, bol vystavený možnosti žiť pre seba samého a opustiť spoločenstvo s Bohom a s bratmi. Musíme sa naučiť brať naozaj vážne pokušenia, ktoré Ježiš prežíval, pretože jedine týmto spôsobom sa od neho môžeme naučiť umeniu boja so zlom a pokušeniami.

Lukáš píše o troch pokušeniach, ktoré musel Ježiš strpieť; výzva k premene kameňa na chlieb, ponuka panovania nad všetkými kráľovstvami sveta a ponúkanie vrhnúť sa z výšin chrámovej budovy, aby tak vyprovokoval záchranu Božími anjelmi. Tvárou v tvár hladu Ježiš neabsolutizuje svoju vlastnú telesnú potrebu a preto neprevracia poriadok stvorenia, aby zahnal svoj hlad. Neustupuje preto pred pokušením zneužiť zázrak, prostredníctvom ktorého by prekročil požiadavku námahy, pred ktorú je človek postavený, keď si z darov zeme zasluhuje svoj denný krajec chleba. Ježiš neskôr bude zdieľať chlieb s tisícami ľudí (porov. Lk 9, 12 – 17). Využije však k tomu to málo, čo mal u seba jeden z prítomných – niekoľko chlebov a rýb, ktoré sa potom rozmnožia na základe Pánovho požehnania ľudskej práce. Práve týmto spôsobom nám ukazuje, že „človek nežije len z chleba, ale že človek môže byť živý zo všetkého, čo vychádza z Božích úst“ (Dt 8, 3).

V prípade závratu z výšky, kam ho privedie diabol, keď mu ukáže v jednom okamihu všetky kráľovstvá sveta a okúsi opojnú chuť moci a svetskej slávy, Ježiš neprekročí hranice priestoru a času, v ktorých žije ľudstvo, ale prejaví svoju radikálnu poslušnosť voči Bohu. Nenechá sa opojiť všemocnosťou a pokušením dosiahnuť všetko hneď, ale udržiava si myseľ pre vyváženosť a predovšetkým pre jedinečnosť živého Boha, medzi ktorým a človekom je nesmierna vzdialenosť. Páve preto tiež odpovedá satanovi:  Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť!“ (Lk 4, 7; porov. Dt 6, 13).

Napokon v Jeruzaleme Ježiš nepodlieha pokušeniu konať zázraky pre ne samotné a rešpektuje danosti svojej ľudskej existencie. On nepredloží ostatným svoju mesiášsku dôstojnosť prostredníctvom nejakého mimoriadneho gesta, ktoré by ľudí prinútilo primknúť sa k nemu. Nezneužíva Písmo k tomu, aby presadzoval sám seba. Preto tiež zlému duchu cituje verš z knihy Žalmov a tak jasne dokazuje, čo znamená „Nebudeš pokúšať Pána, svojho Boha!“ (Lk 4, 12; porov. Dt 6, 16).

Súhrnom teda platí, že pri pokúšaní zvádzaniami diabla, Ježiš reaguje ako ten, ktorý je radikálne poslušný Bohu. Môžeme povedať, že Ježiš pri pokušeniach zostáva „nohami na zemi“. Triezvo a s rozhodnosťou rešpektuje svoje vlastné človečenstvo, teda zároveň zachováva nedotknutý obraz Boha, ako ho zjavuje Sväté Písmo, a rozhodne na jeho miesto nekladie nejaký iný obraz „vytvorený ľudskými rukami“.

Základnou zbraňou, pomocou ktorej Ježiš víťazí, je poslušnosť Božiemu slovu. Keď odpovedá na pokúšanie, ozývajú sa len slová Boha, ktoré pochádzajú zo Svätého Písma. Je to to slovo, ktoré on sám prijíma a prežíva v hĺbke svojej vlastnej bytosti. Neberie to slovo len povrchne ako diabol, ale v jeho pravom zmysle.

Duchovný boj teda spočíva v tom, že každú časť svojej bytosti dáme k dispozícii pôsobeniu živého Boha skrze Ježiša Krista, ktorý je pravým a hlavným činiteľom nášho víťazstva. A práve to tiež žiada od nás Cirkev prostredníctvom textu modlitby pri eucharistickej bohoslužbe prvej pôstnej nedele: Všemohúci Bože, udeľ nám milosť, aby sme prežívaním štyridsaťdenného pôstneho obdobia hlbšie vnikali do Kristovho tajomstva - a čnostným životom napredovali na ceste k spáse.

           (Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi)