Rozlišujme v Duchu!                                                                               Lk 2, 22-40                                                                    

Dvaja starci Simeon a Anna očakávajú v chráme naplnenie prísľubu, ktorý dal Boh svojmu ľudu – príchod Mesiáša. No ich čakanie nie je pasívne, je plné pohybu. Sledujme teda Simeonove pohyby. Najprv je pohnutý Duchom Svätým, potom vidí v Dieťati spásu a napokon ho prijíma do svojho náručia (porov. Lk 2,26-28). Pozastavme sa jednoducho pri týchto troch činnostiach.

Keď uplynuli podľa Mojžišovho zákona dni ich očisťovania, priniesli Ježiša jeho rodičia do Jeruzalema, aby ho predstavili Pánovi, ako je napísané v Pánovom zákone: „Všetko mužského rodu, čo otvára lono matky, bude zasvätené Pánovi,“ a aby obetovali, ako káže Pánov zákon, pár hrdličiek alebo dva holúbky.

V Jeruzaleme žil vtedy muž menom Simeon, človek spravodlivý a nábožný, ktorý očakával potechu Izraela, a Duch Svätý bol na ňom. Jemu Duch Svätý vyjavil, že neumrie, kým neuvidí Pánovho Mesiáša.

Z vnuknutia Ducha prišiel do chrámu. A keď rodičia prinášali dieťa Ježiša, aby splnili, čo o ňom predpisoval zákon, vzal ho aj on do svojho náručia a velebil Boha slovami: „Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji podľa svojho slova, lebo moje oči uvideli tvoju spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov: svetlo na osvietenie pohanov a slávu Izraela, tvojho ľudu.“ Jeho otec a matka divili sa tomu, čo sa o ňom hovorilo.

Simeon ich požehnal a Márii, jeho matke, povedal: „On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať, – a tvoju vlastnú dušu prenikne meč –, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc.“

Žila vtedy aj prorokyňa Anna, Fanuelova dcéra, z Aserovho kmeňa. Bola už vo vysokom veku. Od svojho panenstva žila so svojím mužom sedem rokov, potom ako vdova do osemdesiateho štvrtého roku. Z chrámu neodchádzala, vo dne v noci slúžila Bohu pôstom a modlitbami. Práve v tú chvíľu prišla aj ona, velebila Boha a hovorila o ňom všetkým, čo očakávali vykúpenie Jeruzalema. A keď vykonali všetko podľa Pánovho zákona, vrátili sa do Galiley, do svojho mesta Nazareta. Chlapec rástol a mocnel, plný múdrosti, a Božia milosť bola na ňom.

Prvá je: Čo nami pohýna? Simeon prichádza do chrámu „z vnuknutia Ducha“ (v. 27). Duch Svätý je hlavným hrdinom scény. On je ten, kto zapaľuje Simeonovo srdce túžbou po Bohu. On oživuje v jeho duši očakávanie. On pohýna jeho kroky smerom k chrámu a robí jeho oči schopnými spoznať Mesiáša, hoci sa predstavuje ako malé a biedne dieťa. Toto robí Duch Svätý – uschopňuje spozorovať Božiu prítomnosť a jeho pôsobenie nie vo veľkých veciach, v ľúbivom zovňajšku, prejavoch moci, ale v malosti a krehkosti. Pomyslime na kríž: aj tam je malosť, krehkosť, aj dramatickosť. Ale je tam Božia sila. Výraz „z vnuknutia Ducha“ pripomína v duchovnom živote to, čo nazývame „duchovným pohnutím“. To sú tie poryvy duše, ktoré spozorujeme v nás a ktorým sme pozvaní načúvať, aby sme rozlišovali, či pochádzajú od Ducha Svätého alebo od iného. Buďme pozorní na vnútorné hnutia Ducha.

Preto sa pýtame – čo nami hlavne pohýna? Duch Svätý alebo duch sveta? To je otázka, ktorá nás má všetkých premerať. Kým nás Duch vedie poznávať Boha v malosti a krehkosti, my neraz nebezpečne myslíme v pojmoch výsledkov, cieľov, úspechu. Hýbeme sa hľadaním priestorov, zviditeľnenia, čísel: to je pokušenie. Duch Svätý naopak nechce od nás toto. Žiada, aby sme rozvíjali každodennú vernosť, aby sme boli vnímaví na malé veci, ktoré nám boli zverené. Aká krásna je vernosť Simeona a Anny! Dennodenne idú do chrámu, dennodenne čakajú a modlia sa, hoci čas plynie a zdá sa, že sa nič nestane. Čakajú celý život, nezúfajú si, nesťažujú sa. Dennodenne ostávajú verní a živia ten plamienok nádeje, ktorý Duch Svätý zapálil v ich srdci.

Druhá otázka: Čo vidia naše oči? Simeon, pohnutý Duchom, vidí a rozpoznáva Krista. A modlí sa hovoriac: «Moje oči uvideli tvoju spásu» (v. 30). Hľa veľký zázrak viery: otvára oči, premieňa pohľad, mení zorné pole. Ako vieme z mnohých Ježišových stretnutí v evanjeliách, viera sa rodí zo súcitného pohľadu, ktorým sa na nás Boh pozerá, rozpúšťa tvrdosť nášho srdca, uzdravuje jeho rany, dáva nám nové oči, aby sme videli seba i svet. Nový pohľad na seba, na druhých, na všetky situácie, ktoré prežívame, a to aj tie najbolestivejšie. Nejde o naivný pohľad. Nie. Je to vec múdrosti. Naivný pohľad uteká pred realitou alebo predstiera, že nevidí problémy. Tu však ide o oči, ktoré vedia „vidieť dovnútra“ a „vidieť poza“; ktoré sa nezastavujú pri zdaní, ale vedia vstúpiť aj do trhlín krehkosti a zlyhaní, aby rozpoznali Božiu prítomnosť.

Mať múdrosť hľadieť – tú dáva Duch –: dobre pozerať, pochopiť skutočnosť.

A nakoniec tretia otázka: Čo držíme v náručí? Simeon prijíma Ježiša do svojho náručia (porov. v. 28). Boh nám – aj tebe, vložil do náručia svojho Syna, pretože prijať Ježiša je základom, stredobodom viery. Keď Simeon berie Ježiša do náručia, jeho pery vyslovujú slová požehnania, chvály a úžasu. Keď neobjímame Ježiša, srdce sa uzatvára do zatrpknutosti. Je smutné vidieť mužov či ženy, ktorí sú zatrpknutí: uzatvárajú sa v ponosovaní sa na veci, ktoré sa riadne nedaria. Stále sa na niečo sťažujú ... Ak nemajú sťažnosti, nežijú. Ale my sme pozvaní primknúť sa k Ježišovi v adorácii a vyprosovať si oči, ktoré dokážu vidieť dobro a všímať si cesty Božie.

(Inšpirované katechézami sv. o. Františka)

·  Čo vidia moje oči? Udalosti, skutky, konania, na ktoré mám šomravý jazyk? Alebo som schopný prezieravého pohľadu viery, ktorý sa premieta dovnútra a aj poza tieto udalosti, situácie, konania?

·  Vnímam „pohnutia Ducha“  v každodennom živote? Za ktoré konkrétne mu môžem poďakovať?

-  Vezmem „do náručia Ježiša“ a zotrvám s ním. Ak sa dostavia slová požehnania a úžasu, vychutnám si túto chvíľu