Evanjelium lásky k nepriateľom.                                                               Lk 6, 27-38                

V dnešnom evanjeliu sa nám, nasledovníkom Krista, ponúkajú veľké výzvy. Ide o krátky morálny kódex, ktorý charakterizuje život kresťana.

Ježiš povedal svojim učeníkom: „Vám, ktorí ma počúvate, hovorím: Milujte svojich nepriateľov, robte dobre tým, čo vás nenávidia, žehnajte tým, čo vás preklínajú, a modlite sa za tých, čo vás potupujú!

Tomu, kto ťa udrie po líci, nadstav aj druhé. A tomu, kto ti berie plášť, neodopri ani šaty. Každému, kto ťa prosí, daj a ak ti niekto niečo vezme, nežiadaj to naspäť. Ako chcete, aby ľudia robili vám, tak robte aj vy im!

Ak milujete tých, ktorí vás milujú, akúže máte zásluhu? Veď aj hriešnici milujú tých, čo ich milujú. Ak robíte dobre tým, čo vám dobre robia, akúže máte zásluhu? Veď to isté robia aj hriešnici. A ak požičiavate tým, od ktorých to dúfate dostať naspäť, akúže máte zásluhu? Veď aj hriešnici požičiavajú hriešnikom, aby dostali naspäť to isté.

Ale milujte svojich nepriateľov, dobre robte, požičiavajte a nič za to nečakajte! Tak bude vaša odmena veľká a budete synmi Najvyššieho, lebo on je dobrý aj k nevďačným a zlým.

Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec! Nesúďte a nebudete súdení! Neodsudzujte a nebudete odsúdení! Odpúšťajte a odpustí sa vám! Dávajte a dajú vám: mieru dobrú, natlačenú, natrasenú, vrchovatú vám dajú do lona. Lebo akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám.“

„Evanjeliový úryvok, ktorý sme si práve prečítali, mnohí nazvali „rečou na rovine“. Po ustanovení Dvanástich Ježiš zostúpil so svojimi učeníkmi tam, kde ho očakávali zástupy, aby ho počúvali a dávali sa uzdraviť.

Povolanie apoštolov sprevádza toto „vykročenie na cestu“ smerom k rovine, ku stretnutiu so zástupom, ktorý, ako hovorí text evanjelia, trápili „neduhy“. Namiesto toho, aby vyvolenie držalo [apoštolov] vysoko na hore, na výšine, privádza ich do srdca ľudu, stavia ich doprostred ich trápení, na rovinu ich života. Týmto spôsobom Pán zjavuje im i nám, že pravý vrchol sa dosahuje na rovine, a rovina nám pripomína, že vrchol sa nachádza v pohľade a zvlášť v povolaní: «Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec!».

To pozvanie sprevádzajú štyri príkazy, mohli by sme povedať štyri povzbudenia, ktoré im Pán adresuje, aby ich povolanie formoval v konkrétnosti, v každodennosti života. Sú to štyri činnosti, ktoré sformujú, stelesnia a urobia hmatateľným putovanie učeníka. Mohli by sme povedať, že sú to štyri etapy mystagógie milosrdenstva: milujte, robte dobre, žehnajte a modlite sa. Myslím, že na týchto štyroch aspektoch sa všetci môžeme svorne zhodnúť a že ich považujeme aj za rozumné. Sú to štyri činnosti, ktoré s ľahkosťou konáme voči našim priateľom, voči osobám viac menej blízkym, blízkym v citoch, vo vkuse a vo zvykoch.

Problém vyvstáva, keď nám Ježiš predstavuje adresátov týchto činov, a v tomto je veľmi jasný, nepoužíva slovné obchádzky ani zjemňovanie. Milujte svojich nepriateľov, robte dobre tým, čo vás nenávidia, žehnajte tým, čo vás preklínajú, modlite sa za tých, čo vás potupujú.

A toto nie sú činy, ktoré by sa spontánne zrodili voči niekomu, kto stojí pred nami ako protivník, ako nepriateľ. Voči nim je naším prvým a inštinktívnym postojom ich diskvalifikácia, diskreditácia, zlorečenie; v mnohých prípadoch máme snahu ich „démonizovať“ s cieľom mať akési „sväté“ ospravedlnenie pre to, aby sme ich odstránili z nášho okolia. Naopak, vzhľadom na nepriateľa, na toho, kto ťa nenávidí, kto ti zlorečí a očierňuje ťa, Ježiš nám hovorí: miluj ho, rob mu dobre, žehnaj ho a modli sa za neho.

Máme pred sebou jednu z najvlastnejších charakteristík Ježišovho posolstva, to, kde sa skrýva jeho sila a jeho tajomstvo; odtiaľ pochádza zdroj našej radosti, moc nášho poslania a ohlasovanie Dobrej zvesti. Nepriateľ je niekým, koho mám milovať.

V srdci Boha nie sú nepriatelia, Boh má iba synov a dcéry. My vztyčujeme múry, staviame bariéry a klasifikujeme osoby. Boh má synov a dcéry, a celkom iste ich od seba neodháňa. Božia láska má chuť vernosti voči ľuďom, pretože je to láska hlbinná, láska materinsko-otcovská, ktorá ich neponechá v opustení ani vtedy, keď schybili. Náš Otec nevyčkáva, že bude milovať svet vtedy, keď budeme dobrí, nečaká s láskou k nám kým budeme menej nespravodliví alebo dokonalí; miluje nás, pretože si nás vyvolil pre lásku, miluje nás, pretože nám dal postavenie synov a dcér. Miloval nás aj vtedy, keď sme boli jeho nepriateľmi (porov. Rim 5,10).

Bezpodmienečná Otcova láska voči všetkým bola a je tou pravou požiadavkou obrátenia nášho úbohého srdca, ktoré má sklon posudzovať, rozdeľovať, oponovať a odsudzovať. Vedieť, že Boh naďalej miluje aj toho, kto ho odmieta, je nekonečným zdrojom dôvery a stimulom pre misiu. Nijaká špinavá ruka nemôže zabrániť Bohu, aby do tejto ruky nevložil Život, ktorý nám túži darovať.

Ježiš neprestáva „schádzať z vrchu“, naďalej chce vstupovať do križovatky našich dejín, aby ohlasoval Evanjelium milosrdenstva. Ježiš nás naďalej volá a pozýva nás na „rovinu“ našich národov, naďalej nás pozýva vynakladať náš život v podporovaní nádeje našich ľudí, ako znaky zmierenia. Buďme si ako Cirkev naďalej vedomí výzvy otvárať naše oči, aby sme hľadeli na rany mnohých bratov a sestier pozbavených ich dôstojnosti, oberaných o ich dôstojnosť.

Cesta k nebu sa začína na rovine, v každodennosti života, ktorý sa rozdáva a zdieľa, v živote odovzdanom a darovanom. V každodennom a tichom dare toho, kým sme. Naším vrcholom je táto kvalita lásky, našou métou a túžbou je usilovať sa na rovine života, spolu s Božím ľudom, o premenu na osoby schopné odpustenia a zmierenia.

Dnes sa od teba žiada, aby si si uchoval vo svojom srdci a v srdci Cirkvi túto výzvu byť milosrdným ako Otec, s vedomím, že «ak nás niečo má sväto znepokojovať alebo trápiť naše svedomie, tak je to tá vec, že mnoho našich bratov žije bez sily, svetla a útechy priateľstva s Ježišom Kristom, bez spoločenstva viery, ktorá ich prijíma, bez horizontu zmyslu a života»“ (Evangelii gaudium, 49).

• Pozorne sa započúvajme do Ježišových slov o láske k nepriateľom. Nezdržiavame sa iba v kruhu „vyvolených“, ktorí nám dávajú pocit bezpečia? 
• Čo cítim, keď počujem Ježišove slová: „Milujte svojich nepriateľov, robte dobre tým, čo vás nenávidia“? Nie je vo mne vnútorný odpor?
• V duchu si spomeniem na všetkých, ktorých nemilujem, ktorých neakceptujem a len nerád som spolu s nimi. Kto je to? Čo mi najviac prekáža v tom, aby som ich miloval?
• Dokážem odpustiť krivdy, zranenia, utrpenia, ktoré som zakúsil od svojich nepriateľov?

          Zdroj: inšpirované katechézami sv.o. Františka