Našli sme Mesiáša                      2. nedeľa cez rok B

1. čítanie 1 Sam 3, 3b-10. 19; 2. čítanie 1 Kor 6, 13c-15a. 17-20; Evanjelium Jn 1, 35-42

K úvahe

"Ježišu, kto si? Kde si?" Že by to boli len „základné otázky“, ktorými sa trápia „konvertiti“ a nováčikovia vo viere? Ak takto zmýšľam, tak to asi znamená, že som „stratil Krista z očí“ – alebo lepšie povedané, že moje oči stratili zo zreteľa Krista... a hľadajú „iné zdroje života“.

"Kto si?" Pokiaľ ma určitý človek upútal, tak celkom prirodzene sa začínam zaujímať o to, aby som ho spoznal. Tak to funguje v obyčajnom priateľstve, ale aj vo „výlučnom priateľstve“ muža a ženy. Druhý ma fascinuje, priťahuje moju pozornosť, a preto „ho hľadám“, túžim spoznať, kde býva, jeho život. Takto "jednoducho ľudsky" to prebiehalo aj v živote prvých učeníkov.

Všimnime si, že títo učeníci sa neuspokojili len s povrchným a počiatočným poznaním. Hoci poznali Krista zo svedectva Jána Krstiteľa („Baránok Boží“), hoci ho nasledovali, chceli „ešte viac“. Chceli nadviazať dôvernejší vzťah s týmto tajomným Baránkom, a preto chceli zostať pri ňom. Evanjelium nám tiež ukazuje, že prví učeníci nepoznali Krista len z vlastnej skúsenosti, ale aj zo "svedectva" druhého človeka. Oboje treba - slovo "skúsenejšieho" (toho, kto už Krista spoznal), ale aj vlastnú skúsenosť. Je jasné, že ani prvé, ani druhé sa nedá "privolať mávnutím kúzelného prútika". Oboje je skutočným darom. Ale na nás je, aby sme hľadali - ako človeka, ktorý nás povedie ku Kristovi (Eliho, Jána Krstiteľa, čiže duchovného sprievodcu), tak aj "osobné stretnutie s Kristom". A paradoxne v tomto hľadaní občas zakúsime to, čo prví učeníci: Ježiš je nám blízko, je tu prítomný, ale potrebujeme "Jána Krstiteľa", ktorý nám povie "Hľa, tu je Kristus, on kráča práve okolo teba".

Toto hľadanie je niekedy bolestné, ako dosvedčuje Pieseň piesní: „Noc čo noc hľadala som na svojom lôžku toho, ktorého toľko milujem. Hľadala som ho, a nenašla. Teraz vstanem a obídem mesto, ulice, námestie, vyhľadám toho, ktorého toľko milujem. Hľadala som ho, a nenašla. Našli ma strážcovia obchádzajúce mesto: „Toho, ktorého toľko milujem, ste tu nevideli?““ (Pís 3,1-3). Také hľadanie sa niekedy nezaobíde bez bolesti, podobne ako Mária plakala, keď nemohla nájsť telo svojho Majstra (Jn 20,11). Boh však nemôže nechať nenaplnenú tú túžbu, ktorú On sám ako prvý vložil do nášho srdca – a preto dáva „čas milosti“, čas stretnutia s Kristom („o štvrtej popoludní“).

A ak sme niekedy mohli poznať Krista "dôvernejšie", potom nezabudnime na to, že nestačilo ho spoznať raz - treba stále hľadať jeho tvár. Ježiša nemôžeme "ukoristiť", uzamknúť do svojho sveta. Nemôžeme ani "zvečniť" tie stretnutia, ktoré sme s ním mohli prežiť. Ak sme mali šťastie "pobudnúť u Krista", nezabudnime, že sme ešte nespoznali Krista tak, ako je. Ten jeho domov stále hľadáme (porov. 2 Kor 5,6-8). A toto hľadanie je vlastne túžbou poznávať Krista stále hlbšie. "Pane, kde bývaš?"

Na aplikáciu

1. Základný postoj učeníka je ono Samuelovo "hovor, tvoj služobník počúva". Opakuj si túto jednoduchú vetu počas dňa, pri modlitbe, pred čítaním Božieho slova...

2. Pavol si veľmi cení ľudské telo, a preto uvádza niekoľko pádnych dôvodov, prečo "nezneužívať dar sexuality". Skús ich domyslieť a vytiahnuť na seba!

3. V súčasnej dobe hľadáme „spôsoby“ zvestovania evanjelia – tento evanjeliový úryvok „vychádza v ústrety“ nášmu hľadaniu a predkladá veľmi jednoduchú a účinnú „metódu“: skrze prirodzené väzby. A nemusí ísť práve o väzby "pokrvné" - môže ísť o vzťahy v susedstve, v práci, v škole. A ak nevieš, ako svedčiť svojim známym o Kristovi, potom sa modli za tých konkrétnych ľudí zo svojho okolia, aby Boh sám otvoril dvere evanjeliu.