Solidárny s hriešnikmi                                                              Mk 1, 7-11   

Sviatkom Krstu Pána sa dnes uzatvára čas Ježišových zjavení medzi ľuďmi. Počas Vianoc ho uvideli chudobní predstavení pastiermi, v Slávnosti Zjavenia Pána sa ukázal národom zeme a dnes sa ukazuje ľudu Izraela.

Všetko nastáva, zatiaľ čo Ján Krstiteľ káže obrátenie, návrat k Bohu, a ohlasuje: „Po mne prichádza mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden ani zohnúť sa a rozviazať mu remienok na obuvi“ (Mk 1,7), Jána nasleduje učeník Ježiš, ktorý je v skutočnosti mocnejší ako on. Ján je len Predchodca, ktorý beží pred ním, aby mu pripravil cestu (porov. Iz 40,3; Mk 1,3), a toho si je plne vedomý až k vyznaniu, že nie je hoden ani preukázať mu gesto služby otroka voči svojmu pánovi, teda rozviazať remienok na obuvi. Ak Ján ponára do vôd Jordánu tých, ktorí vyznávajú svoje hriechy, a tak sa zaväzujú k životu v súlade s návratom k Bohu, Ježiš ponorí veriacich do Ducha Svätého, prameňa večného života!

Stojíme pred zvesťou o bezprostrednom Pánovom príchode: Ježiš totiž prichádza z Nazareta na miesto, kde Ján koná svoju službu, a žiada ho, aby bol ponorený do Jordánu. Ježiš je „bez hriechu“, nemá hriechy, ktoré by do týchto vôd odložil, ale chce naplniť tajomstvo poslušnosti, chce byť medzi hriešnikmi, rozptýlený medzi nich natoľko, že sa bude zdať byť spolu s nimi nositeľom hriechu. Tu je celé pohoršenie milosrdnej zhovievavosti Boha, ktorý vo svojom hľadaní spoločenstva s človekom stále zostupuje až tam, kam človeka priviedli krivolaké životné cesty a hriechy. Gesto Ježišovho ponorenia do Jordánu zhŕňa celý zmysel jeho života, poslanie aj kázanie, až po jeho smrť. Ježiša vždy stretávame medzi hriešnikmi, ako medzi nich prináša lásku a spoločenstvo s Bohom, a na kríži bude visieť „medzi dvomi zločincami, jedným sprava, druhým zľava“ (Lk 23,33)...

Ježiš je teda Jánom ponorený, ale keď vystupuje, vidí nebesia otvorené a Ducha zostupujúceho na neho s miernosťou holubice, zatiaľ čo hlas z neba ohlasuje: „Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie!“ (Mk 1, 1 1). Ježiš sa zjavuje v akte vystúpenia z vôd a tým sa napĺňa Izaiášovo proroctvo: „Kde je ten, ktorý vyviedol z mora pastiera svojho stáda? Kde je, ktorý vložil doň svojho Ducha Svätého“ (Iz 63,11) áno, Boh je prítomný v dejinách, je činný viac ako inokedy, stále uskutočňuje svoje zasľúbenia. Tento nový pastier Izraela, nový Mojžiš, dostáva od Boha dar Ducha a Boh o ňom týmto vyhlasuje, že je jeho Synom, a zároveň vyjadruje všetku svoju radosť nad tým, že ho vidí medzi hriešnikmi, solidárneho s nimi. „Kde si?“ (Gn 3,9), pýtal sa Boh Adama, ktorý sa vo svojom hriechu schoval. Na brehu Jordánu sa toto hľadanie dovŕšilo, Boh našiel človeka, dostihol ho a teraz už jeho Syn, ako pastier, vedie každého do Kráľovstva a vytrháva ho z hriechu a smrti.

V krste je teda pravý základ Ježišovho povolania a poslania: Otcova láska potvrdená Duchom Svätým zostupuje na neho, zostáva s ním a oprávňuje ho k službe eschatologického proroka „rovnakého ako Mojžiš“ (porov. Dt 18, 15-18). Ešte hlbšie je ale tento krst skúsenosťou a tajomstvom poslušnosti: Ježišovej poslušnosti Jánovi, predovšetkým však poslušnosti Otcovi. Životom vo viere a poslušnosti totiž Ježiš aj z najradikálnejších skutkov zdieľania urobí skúsenosť Božej lásky k sebe, skúsenosť synovstva vo vzťahu k Bohu.

Áno, posolstvo, ktoré vystupuje z krstu Pána Ježiša, musí znepokojiť nás kresťanov s našimi mnohými istotami, logikou sprevádzajúcou naše konanie, a to aj v cirkvi. Žiada od nás takú lásku a vieru, aby sme dokázali rozpoznať Božie hľadanie nás v našom hľadaní Boha, jeho lásku k nám v našej láske k druhým a jeho otcovstvo voči nám v našej solidarite s ľuďmi, našimi bratmi.

Spracované podľa: Enzo Bianchi, Hlásej slovoFoto: www. pixabay.com