Vy sami im dajte jesť                 Mt 14, 13-21

Keď Ježiš počul o smrti Jána Krstiteľa, odobral sa odtiaľ loďkou na pusté miesto do samoty. Ale zástupy sa o tom dopočuli a pešo išli z miest za ním. Keď vystúpil a videl veľký zástup, zľutoval sa nad nimi a uzdravoval im chorých. A keď sa zvečerilo, pristúpili k nemu učeníci a hovorili: „Toto miesto je pusté a čas už pokročil. Rozpusť zástupy, nech sa rozídu do dedín kúpiť si jedlo.“ Ale Ježiš im povedal: „Nemusia nikam chodiť; vy im dajte jesť!“ Oni mu vraveli: „Nemáme tu nič, iba päť chlebov a dve ryby.“ On povedal: „Prineste mi ich sem!“ Potom rozkázal, aby si zástupy posadali na trávu. Vzal päť chlebov a dve ryby, pozdvihol oči k nebu, dobrorečil, lámal chleby a dával učeníkom a učeníci zástupom. Všetci jedli a nasýtili sa, ba ešte nazbierali dvanásť plných košov zvyšných odrobín. A tých, čo jedli, bolo asi päťtisíc mužov okrem žien a detí.

Ježišov život bol úzko spojený so životom Jána Krstiteľa, ktorý bol jeho ministrom a ktorého on sám označil ako najväčšieho z tých čo sa narodili so ženy (porov. Mt 11,1) svoje verejné účinkovanie začal, keď bol Ján uväznený (porov. Mt 4,12). Akoby takto chcel Ježiš urobiť z Jána svojho svedka. Keď teraz dostáva správu o Jánovej násilnej smrti, pocíti potrebu odísť do ústrania a tak sa spolu s učeníkmi na loďke odoberá na osamelé miesto. Nejde tu o akýsi únik, ale o nevyhnutnú prestávku, aby mohol v samote rozjímať o tejto udalosti a uvedomiť si jej význam v Božích očiach.

 Na horizonte Ježišových úvah sa veľmi skoro vynoria naliehavé požiadavky života: keď sa veľké zástupy ľudí dozvedeli o jeho odchode vybrali sa peši za ním po brehu Genezaretského jazera. Túžba týchto ľudí byť s Ježišom akoby nemala žiadnych zábran. Ježiš neváha a vychádza im v ústrety, pretože teraz pravdepodobne cíti za nich väčšiu zodpovednosť, keď náhle po Jánovi Krstiteľovi zostala na Božej vinici taká prázdnota. Nebolo to prvý raz, že bol pri pohľade na zástupy ľudí pohnutý hlbokým súcitom a tak sa okamžite začal starať o ich chorých. Potreby týchto „oviec bez pastiera“ (porov. Mt 9,36) prinútili Ježiša, aby jednal veľmi konkrétnym spôsobom v ich prospech. Opäť sa správa ako človek, ktorý tu je pre tých druhých a robí všetko čo je v jeho moci, aby prinášal občerstvenie a útechu unaveným a utláčaným (porov. Mt 11,28).

Keď sa zvečerilo, požiadali učeníci Ježiša, aby zástupy prepustil. Tak by sa ľudia mohli rozbehnúť po okolitých mestečkách a zohnať si niečo na jedenie. Ale Ježiš učeníkov prekvapil, keď ich požiadal, aby sa na celú situáciu pozreli novými očami „Nemusia nikam chodiť“(Mt 14,16). Učeníci by už mali vedieť, že spoločenstvo sJežišom je bohatým zdrojom života v plnosti; že načúvať Ježišovi znamená sýtiť sa dobrými vecami, ako to odpovedá slovám proroka (porov. Iz 55,3). Keby s plnou dôverou prilipli k svojmu Majstrovi, mohli by sa navzájom rozdeliť o to čo majú a tak splniť to čo od nich žiada: „vy im dajte jesť“(Mt 14,16). Reakcia učeníkov vychádza jednoznačne z úvahy: „Nemáme tu nič, iba päť chlebov a dve ryby“(porov. Mt 14,17). Tým sa jasne ukazuje ich nepochopenie, ktoré je dokladom malej viery – choroby srdca pred ktorou nás Ježiš viac krát varoval (porov. Mt 8,26;14,31;16,8;17,20)...

  Ježiš sa teda sám chopí iniciatívy. Nariadi učeníkom, aby mu priniesli tých niekoľko chlebových placiek a pár rýb a aby zástupy rozsadili na trávu okolo. Prevezme cítenie vlastné Pánovi, milosrdnému Otcovi (porov. Ž 23), a obnoví veľkonočnú hostinu, ako ju prežíval Izrael pri svojom putovaní púšťou (porov. Ex 12-13). Zároveň ustanoví hostinu mesiášsku, ktorú prorokoval už Dávid (porov. 2 Sam 6,19). To je rekapitulácia dejín spásy, ktorá sa napĺňa v jednoduchých gestách každodenného života. Aj my to veľmi dobre poznáme. „Vzal päť chlebov a dve ryby, pozdvihol oči k nebu, dobrorečil, lámal chleby a dával učeníkom a učeníci zástupom“ (Mt 14,19). Rovnaké úkony Ježiš urobí pri poslednej večeri (porov. Mt 26,26); ako vzkrieseného ho v nich spoznajú učeníci, s ktorými nepoznaný putoval do Emauz (porov. Lk 24,30-31). Tieto gestá opakujeme aj v jadre každého slávenia Eucharistie. Je v nich zhrnutý celý Ježišov život, ktorý bol strávený v službe a nakoniec vydaný smrti z lásky k Otcovi a k ​​ľuďom. To je tiež veľkolepá skutočnosť obsiahnutá v práve opísanom znamení zdieľania pokrmu, niekoľkých chlebov a rýb. Tak ako Kristus dal svoj život za ľudí, tak aj každý kresťan, ktorý je jeho učeníkom, musí prinášať svoj život ako dar za svojich bratov a sestry...

  „Všetci jedli a nasýtili sa, ba ešte nazbierali dvanásť plných košov zvyšných odrobín“ (Mt 14,20). Počet plných košov zodpovedá počtu kmeňov Izraela. Ježišovo obdarovanie je prekypujúce, on je prorokom, ktorý robí znamenia oveľa väčšie ako prorok Elizeus (porov. 2 Sam 4,42- 44). On je Mesiáš prisľúbený Izraelu a celému ľudstvu, ako sa to ukáže pri inom rozmnožení chlebov, ktoré sa uskutoční na území obývanom pohanmi (porov. Mt 15,32-39). Ďalším výrazným rysom tohto znamenia je skutočnosť, že Ježiš naozaj vystupuje ako Mesiáš, ktorý je tichý a má pokorné srdce (porov. Mt 11,29).  On je menší ako Ján Krstiteľ, lebo sa narodil až po ňom, ale zároveň je väčší v Božom kráľovstve (porov. Mt 11,11). Je to on , kto sa o nás stará tak, že nám daruje svoj život a zároveň od nás chce, aby sme si osvojili jeho zmýšľanie. 

Spracované podľa: Enzo Bianchi, Hlásej slovo