Obetovanie Pána - Hromnice                  Lk 2, 22-40

„Obeta“, to je slovo, ktoré by súčasný človek najradšej vyškrtol zo svojho slovníka. Nechápeme zmysel obety, nevieme ju prinášať, skôr chceme, aby jej nebolo. Jedine v opravdivej láske je pre ňu miesto a tam je potrebná. Láska sa sýti obetou tak vtedy, keď možno obetu darovať, ako aj vtedy, keď ju možno prijímať. Matke, ktorá miluje dieťa, nie je ťažká obeta ani obetovanie sa pre dieťa, dokonca najvyššia obeta, nie je pre ňu priveľká, ani ťažká. Muž, ktorý miluje svoju ženu, je schopný každej obety. Sestra, ktorá miluje brata, dokáže pre jeho vzdelanie a kariéru obetovať celý svoj život. Niet lásky bez obety. Stotožnenie lásky iba s hľadaním príjemnosti je popretím autentickej lásky. Preto obeta vždy tvorí kritérium a merítko opravdivej lásky. Pretože podstatu kresťanského náboženstva tvorí láska, obeta v nej zaujíma centrálne miesto. Preto odchod od Krista sa spravidla začína podceňovaním alebo zavrhovaním obety. Egoizmus nenávidí obety, lebo je zameraný na branie, nie na dávanie. Ak je obeta prinášaná Bohu, získava výnimočnú hĺbku. Ako akt lásky je Bohom nielen prijatá, ale i posvätená. To, čo prinášame Bohu na obetu, stáva sa sväté. Boh obetu neničí, On ju posväcuje. Zničenie je iba cestou k posväteniu. Ježiš ako nemluvňa bol obetovaný vo svätyni Otcovi. On sám sa stal obetou, aby nám ukázal cestu, ktorá vedie k posväteniu. Hromničná svieca v našich rukách pripomína, že náš život má natoľko zmysel, nakoľko sme schopní obety. Sami máme byť obetou milou Bohu.

Keď uplynuli podľa Mojžišovho zákona dni ich očisťovania, priniesli Ježiša jeho rodičia do Jeruzalema, aby ho predstavili Pánovi, ako je napísané v Pánovom zákone: „Všetko mužského rodu, čo otvára lono matky, bude zasvätené Pánovi,“ a aby obetovali, ako káže Pánov zákon, pár hrdličiek alebo dva holúbky.

V Jeruzaleme žil vtedy muž menom Simeon, človek spravodlivý a nábožný, ktorý očakával potechu Izraela, a Duch Svätý bol na ňom. Jemu Duch Svätý vyjavil, že neumrie, kým neuvidí Pánovho Mesiáša.

Z vnuknutia Ducha prišiel do chrámu. A keď rodičia prinášali dieťa Ježiša, aby splnili, čo o ňom predpisoval zákon, vzal ho aj on do svojho náručia a velebil Boha slovami: „Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji podľa svojho slova, lebo moje oči uvideli tvoju spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov: svetlo na osvietenie pohanov a slávu Izraela, tvojho ľudu.“

Jeho otec a matka divili sa tomu, čo sa o ňom hovorilo.

Simeon ich požehnal a Márii, jeho matke, povedal: „On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať, – a tvoju vlastnú dušu prenikne meč –, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc.“

Žila vtedy aj prorokyňa Anna, Fanuelova dcéra, z Aserovho kmeňa. Bola už vo vysokom veku. Od svojho panenstva žila so svojím mužom sedem rokov, potom ako vdova do osemdesiateho štvrtého roku. Z chrámu neodchádzala, vo dne v noci slúžila Bohu pôstom a modlitbami. Práve v tú chvíľu prišla aj ona, velebila Boha a hovorila o ňom všetkým, čo očakávali vykúpenie Jeruzalema.

A keď vykonali všetko podľa Pánovho zákona, vrátili sa do Galiley, do svojho mesta Nazareta.

Chlapec rástol a mocnel, plný múdrosti, a Božia milosť bola na ňom.

Dnes oslavujú všetky kresťanské cirkvi uvedenie Pána Ježiša do jeruzalemského chrámu. Tento sviatok nám pripomína, že štyridsať dní po svojom narodení sa Ježiš v jeruzalemskom chráme stretol s Bohom svojich otcov, vykonal prostredníctvom svojich rodičov prvú rituálnu obeť a bol prijatý veriacim ľudom skrze osoby Simeona a Annu, predstaviteľov chudobných príslušníkov "zvyšku Izraela", ktorý dôveroval jedine v Boha (porov. Sof 3,12) a očakával príchod jeho Mesiáša.

Mária a Jozef vo svojom živote vždy počúvali Mojžišov zákon, preto teraz prinášajú maličkého Ježiša do jeruzalemského chrámu, aby ho predstavili a obetovali Pánovi. Títo dvaja spravodliví ľudia vykonajú obeť chudobných, teda predložia Bohu jeden pár holubov, čo je náhrada za obeť baránka (porov. Lv 5,7; 12,8), ktorý bol pre nich príliš drahý; naplnia tak i predpisy Zákona týkajúce sa očisťovania. Tento prejav poslušnosti sa však Ježišovou prítomnosťou stáva naplnením samotného Mojžišovho zákona. Keď je Ježiš predstavený v jeruzalemskom chráme, vstupuje do svojho chrámu ako Pán (porov Mal 3,1), a preto nie je vykupovaný prostredníctvom zaplatenia určitej sumy peňazí, lebo on sám je cenou vykúpenia, on je vykúpením Jeruzalema. Ježiš nie je zasvätený, ako to požadoval Zákon pre každého prvorodeného (porov. Ex 13,2.12), ale je uznaný ako Svätý, ako o ňom hovoril už anjel pri zvestovaní jeho matke Márii (porov. Lk 1,35).

Keď Ježiša zbadá Simeon, muž spravodlivý a bohabojný, pochopí pod vplyvom Ducha Svätého, že jeho očakávania boli naplnené. Teraz už sa môže pripojiť k svojim otcom, môže zomrieť v úplnom pokoji, pretože jeho oči uzreli v dieťati Božiu spásu. Videl v Ježišovi "svetlo na osvietenie pohanov a slávu Izraela, tvojho ľudu" (Lk 2,32). Stretnutie Ježiša a Simeona, ktorý ho vzal do náručia, je plné narážok s celý rad rôznych významov. Stretáva sa tu starec a nedávno narodené dieťa, čo symbolizuje stretnutie medzi Starým a Novým zákonom, stretnutie medzi dlhým očakávaním a definitívnym naplnením. Simeon navyše Márii a Jozefovi zjavuje, že Ježiš bude po celý svoj život "ako znamenie, ktorému budú odporovať" (Lk 2,34), aby tak "vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc" (Lk 2,35). Keď stojíme pred Ježišom, ktorý priniesol na svet rozdelenie (porov. Lk 12,51), musíme ho buď odmietnuť, alebo prijať to, že on je ten, ktorý svetlom svojho života súdi náš život a ožaruje naše temnoty ...

V jeruzalemskom chráme bola tiež staručká prorokyňa Anna, ktorá žila ako vdova a po mnoho rokov sa zdržiavala v chráme, kde Bohu slúžila vo dne aj v noci pôstami a modlitbami. Veľmi dlho a zo všetkých síl sa pripravovala na rozhodujúce stretnutie s Božou spásou a teraz vďaka svetlu viery pochopila, že konečne nadišla hodina, keď sa napĺňajú pradávne prisľúbenia. A tak Anna v neskorej jeseni svojho života chváli verného Boha, ktorý vždy napĺňa svoje prisľúbenia, a preto sa nerozpakuje zvestovať, že toto dieťa je Vykupiteľ a Spasiteľ. V pohľade evanjelistu Lukáša Anna predstavuje poslanie Kristovho učeníka, ktorý má všetkým zvestovať, že v Ježišovi sa človek stretáva s oslobodením z akejkoľvek formy zla a otroctva, s možnosťou konkrétnej zmeny svojho života vďaka svetlu prichádzajúceho Božieho kráľovstva (porov. Lk 9,1-2 ).

Práve vzhľadom k postavám Simeona a Anny sa nazýva v pravoslávnej cirkvi dnešná slávnosť "sväté stretnutie" (hypapanté) Pána. Pri slávení tohto liturgického sviatku teda môžeme pochopiť, že k poznaniu pravej identity nášho Pána Ježiša Krista a k jeho uznaniu ako Spasiteľa všetkých ľudí sú nevyhnutné chudoba ducha a vytrvalé očakávania, ako to dokladajú títo dvaja vekom pokročilí veriaci. Požaduje sa od nás tiež ochota prinášať ako obetu svoje telo, teda celý náš život ako "obeť živú, svätú a Bohu milú" (Rim 12,1). To je tiež najúčinnejší spôsob, ako vyjadrovať našu túžbu po definitívnom stretnutí s Pánom našich životov v smrti.

Spracované podľa: Enzo Bianchi a Edward Stanek