„Otče, aby všetci jedno boli“                  Jn 17, 20-26

Ježišovi veľmi záležalo na obrátení Jeruzalema. Plakal, keď videl zavrhnutie a zrúcanie svätého mesta, „pretože nepoznalo čas svojho navštívenia“. On chápal to, čo sa ťažko dostáva do našich sŕdc, že prijatie  milosti – umenie spolužitia a spolupráce s Bohom – zaručuje nielen šťastie vo večnom živote, ale aj šťastie v dočasnom živote. Nepodarilo sa Mu o tom presvedčiť svojich rodákov. Málo bolo tých, ktorí uverili. Národ bol zavrhnutý.

Ježiš povoláva nový vyvolený ľud – Cirkev. Predpovedá jeho postupný vývoj, ale vie, že i tento nový ľud Boží bude stáť pred podobným pokušením uzatvoriť sa na činnosť milosti, pokušením zavrhnúť čas svojho navštívenia. Z toho vyplýva starostlivá modlitba Ježiša o jednotu. V nej vidí šancu na zachovanie Božieho ducha. Ak učeníci zotrvajú v jednote medzi sebou, tak vytrvajú aj v jednote s Bohom. Iba vtedy Boh bude môcť v nich a cez nich slobodne pôsobiť.

Jednota spoločenstva uľahčuje život jednotlivým členom. Harmónia, spolupráca, vzájomná pomoc – to sú elementy, ktoré robia život pekným a vo veľkej miere mu odnímajú bremeno. Najľahšie to možno zakúsiť v rodine, kde sa milujú. Ona tvorí oázu takého pekného života. Keby sa podarilo tieto rodinné vzťahy preniesť na iné vzťahy, vtedy by bol život pekný: na ulici, v obchode, v práci, v škole. Dokonale toto rodinné puto pochopili prví kresťania, ktorí sa správali voči sebe ako bratia, ako sestry, a teda v duchu rodinného puta.

Ježiš nás začlenil do rodinného života Božieho – do svojho synovského vzťahu k Otcovi, a teda do Rodiny Božej. Fakticky, sme bratmi a sestrami, keď máme právo sa obracať na Boha ako nášho Otca. Nie je to žiadna pekná ideológia, ale skutočnosť každého, kto uveril, že Boh je jeho Otcom. Preto Ježiš, ako jednorodený Syn, prejavuje vo svojej modlitbe, ktorú sa modlil pred Apoštolmi svoju najhlbšiu túžbu, aby sme všetci tvorili jednu milujúcu sa rodinu.

Jestvuje ešte druhý motív, ktorý nakláňa k starostlivosti o vzájomnú jednotu – to je pokus presvedčiť svet o Božom pôvode kresťanského života, presnejšie povediac, o Božstve Ježiša Krista. Svet, keď uvidí jednotu kresťanov, môže uveriť, že Ježiš bol poslaný Otcom.

Modlitba Ježiša o jednotu je teda modlitbou o vzájomnú lásku. Podľa nej totiž svet môže rozoznať opravdivých učeníkov Krista a po nej môže spoznať v Ježišovi Syna Božieho. Ide teda o vec veľkej váhy. Nedivme sa, že Ježiš vo Večeradle pred smrťou tak jasne sformuloval prikázanie vzájomnej lásky a tak úpenlivo prosil Otca o jednotu. Nedivme sa tiež, že zlom chce zničiť predovšetkým túto jednotu. Tam, kde chýba jednota, kresťanstvo bude zneutralizované a prestáva pôsobiť na prostredie. Už nie je nebezpečné pre svet.

Rozbité sviatostné manželstvá, rozbité rodiny, rozhádané susedské vzťahy, rozdelení kolegovia v práci, pohádané farnosti už neukazujú Božský pôvod nášho náboženstva. Strácajú zmysel znaku a v rukách Boha nemôžu byť nástrojom zjavenia evanjeliovo chápanej lásky. Každé rozbitie je porážkou dobra, ktoré vždy smeruje k zmiereniu a zdokonaleniu lásky.

Treba si položiť otázku, do akej miery realizujeme túžbu Krista, „aby všetci jedno boli“. Nemajme predsudky voči nikomu z toho, že sa oddeľuje, ale urobme všetko, čo môžeme, aby sme v zjednotení s Bohom sa usilovali o jednotu s našimi blízkymi. A z času na čas spolu s Kristom prosme Otca – „aby všetci jedno boli“.

Ježiš pozdvihol oči k nebu a modlil sa: „Svätý Otče, neprosím len za nich, ale aj za tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa, aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal.

A slávu, ktorú si ty dal mne, ja som dal im, aby boli jedno, ako sme my jedno – ja v nich a ty vo mne. Nech sú tak dokonale jedno, aby svet spoznal, že si ma ty poslal a že ich miluješ tak, ako miluješ mňa.

Otče, chcem, aby aj tí, ktorých si mi dal, boli so mnou tam, kde som ja, aby videli moju slávu, ktorú si mi dal, lebo si ma miloval pred stvorením sveta.

Spravodlivý Otče, svet ťa nepozná, ale ja ťa poznám. I oni spoznali, že si ma ty poslal. Ohlásil som im tvoje meno a ešte ohlásim, aby láska, ktorou ma miluješ, bola v nich a aby som v nich bol ja.“

Celá sedemnásta kapitola Jánovho evanjelia je Ježišovou veľkňazskou modlitbou, v ktorej sa modlí za seba (Jn 17,1-5), za apoštolov (Jn 17,6-19) i za cirkev, ktorá vzíde z ich ohlasovania (Jn 17,20-26). Je tu prítomná istá postupnosť založená na znamení. Ježiš je znamením – zjavením Otca a jeho lásky. Je znamením, ktorému treba uveriť. Učeníci, ktorí v neho uverili sa majú stať živým znamením Ježišovej prítomnosti, nositeľmi Otcovho Slova, ktoré dáva život. Vzájomná láska a jednota učeníkov zjavuje to, čo ich presahuje – živého Ježiša, ktorý cez nich privádza koná a pozýva uveriť tomuto živému Slovu aj ďalších. Posledným znamením v tomto reťazci je spoločenstvo tých, čo uverili ohlasovaniu apoštolov a prijali Slovo. Ich vzájomná láska a jednota robí z nich opäť znamenie živej prítomnosti Ježiša, ktorý zjavuje Otca svetu, v ktorom žijú. Svet je takto pozvaní cez nich uveriť Ježišovi ako Otcovmu Slovu, ktoré dáva život.

Keď sa to zhrnie, tak s prihliadnutím na kontext celého Jánovho evanjelia, možno povedať, že tu ide o inauguračnú modlitbu posvätenia chrámu pred prvou obetou, pred jeho prvým použitím, v ktorej sa hovorí aj budúcnosti tohto nového chrámu. Preto Ježiš hovorí: „ohlásil som im Tvoje meno a ešte ohlásim.“ Túto prvú a jedinú zmiernu obetu, ktorou sa zjavuje Božia spravodlivosť i Božia svätosť zároveň – inými slovami Božia sláva – prináša Ježiš, keď v čase zabíjania veľkonočných baránkov v jeruzalemskom chráme zomiera na kríži mimo chrámu. Jeruzalemský chrám posvätený Šalamúnovou modlitbou (1 Kr 8,14-53) a znovu posvätený po návrate z babylonského zajatia (Ezd 6,16-22) je nahradený Ježišom. Jeho telo – a tu vidno nekonečnú hodnotu vtelenia – je ľuďmi zboreným a ním znovupostaveným chrámom (Jn 2,19-22). Do tohto nového chrámu, v ktorom sa klania Bohu v Duchu a Pravde (Jn 4,19-24), sú skrze vieru začlenení apoštoli a skrze nich všetci, čo uveria Slovu. Tento duchovný chrám nie je zo sveta, ale je vo svete ako znamenie Božej slávy, miesto Božej prítomnosti a prostriedok spásy – teda účasti človeka na Božom živote skrze Ježiša.

Je zaujímavé, že v liturgii má tento text miesto v poslednú veľkonočnú nedeľu pred sviatkom zoslania Ducha Svätého. Je to preto, lebo udalosť Turíc bola zjavením sa Božej slávy nad učeníkmi, zrodom i posvätením cirkvi ako nového „chrámu“, v ktorom Boh koná.

Spracované podľa: Enzo BIanchi, Hlásej slovo a Edward Stanek

Ilustračné foto: www.pixabay.com