6. veľkonočná nedeľa C

 

„Nech sa vám srdce nestrachuje“                                   Jn 14, 23-29

 

V Evanjeliu sa málo hovorí o zbabelosti. Je to zlyhanie a neľahko sa na ňu spomína. Vyčítať zbabelosť niekomu sa vníma ako ubližujúce gesto, ktoré je v rozpore s láskou k blížnemu. Kto vie, či vlastne z toho dôvodu Kristus sa nevzdal hovoriť priamo o chorobe ľudského ducha. Poznal však dokonale hrôzu tejto slabosti, vedel, že je to choroba nákazlivá a mnohokrát vyzýval k jej prekonaniu, k odvahe. Slová „nebojte sa“ sa často vyskytujú v Evanjeliu, a vo výchovnom programe Majstra z Nazaretu čnosť odvahy zaujíma dôstojné miesto. Ježiš chcel vychovať ľudí pripravených na vydávanie svedectva dokonca voči smrti, a to nemožno dosiahnuť bez odvahy.

Kresťan si musí pozorne prečítať Nový zákon, a musí sa usilovať vidieť mnohé výzvy k odvahe, ako aj všetky konkrétne pokyny, ktoré sa týkajú nadobúdania tejto čnosti. Odvaha totiž tvorí podstatný prvok každej čnosti. Odvaha rozhoduje o vytrvalosti a trpezlivosti, rozhoduje tiež o vykonávaní činov podľa evanjeliových požiadaviek.

Zásadne je odvaha potrebná tak v dosahovaní veľkých hodnôt, ktoré zjavil Kristus, ako i v zápase so zlom, ktoré ohrozuje človeka na ceste, a ktorá vedie k týmto hodnotám. Ježiš v rozhovore s apoštolmi niekoľko hodín pred umučením vyzýva k odvahe. „Nech sa vám srdce nestrachuje“. Sám vstupoval do Getsemanskej záhrady a prežil chvíle hrôzy, strachu, chvenia a smútku, ale zvíťazil v tejto hodine slabosti a odvážne vychádza v ústrety ľuďom, ktorí Mu pripravili utrpenie. Dáva im príklad, že odvaha nespočíva v tom, aby sme sa nikdy, nikoho a ničoho nebáli, ale v tom, aby sme vedeli ovládnuť strach, aby sme nenechali ochrnúť bázeň.

Kresťanská odvaha sa zakladá na viere a jej veľkosť je proporcionálna sile viery. Odvaha je milosťou, ktorú Boh dáva dospelému kresťanovi. Tvorí integrálnu časť milosti sviatosti birmovania, je obsiahnutá vo sviatosti pomazania chorých, kde vystupuje vo forme vytrvalosti v utrpení, vo sviatosti manželstva, keď pomáha v preberaní zodpovednosti za spásu spolupartnera i detí, ako aj vo sviatosti kňazstva, ktoré je priamo zamerané na vedenie iných k evanjeliovému vrcholu a na boj so zlom, ktoré jestvuje vo svete.

Odvaha dnes patrí k zabudnutým hodnotám v kresťanskom svete. Málo ľudí sa o ňu uchádza, málo ľudí o ňu prosí Boha. Málokedy sa hovorí o odvahe, a ešte zriedkavejšie sú predstavené zhubné následky zbabelosti, strachu, obavy. Uzdravenie situácie si vyžaduje docenenie odvahy tak v individuálnom živote každého z nás, ako aj v živote spoločenskom.

 

Ježiš povedal svojim učeníkom: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok. Kto ma nemiluje, nezachováva moje slová. A slovo, ktoré počujete, nie je moje, ale Otcovo, toho, ktorý ma poslal.

Toto som vám povedal, kým som ešte u vás. Ale Tešiteľ, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal.

Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam. Ale ja vám nedávam, ako svet dáva. Nech sa vám srdce nevzrušuje a nestrachuje. Počuli ste, že som vám povedal: Odchádzam – a prídem k vám. Keby ste ma milovali, radovali by ste sa, že idem k Otcovi, lebo Otec je väčší ako ja. A povedal som vám to teraz, skôr, ako sa to stane, aby ste uverili, keď sa to stane.“

 

Stále počúvame Ježišovu rozlúčkovú reč z Jánovho evanjelia (porov. Jn 13,31-16, 33), čo sú Ježišove výroky povedané v súvislosti s poslednou večerou s učeníkmi predtým, ako bol zatknutý na Olivovej hore.

Po tom, čo nám Ježiš odovzdal nové prikázanie (porov. Jn 13,34), oznámil svoj prechod z tohto sveta k Otcovi. Ale to vyvoláva otázky zo strany učeníkov: Petra, Tomáša, Filipa a napokon Júdu, ale nie toho „Iškariotského“. Tí všetci žiadajú Ježiša, aby lepšie vysvetlil svoje slová (porov. Jn 13,36-14, 22). Zvlášť Júdova otázka akoby rezonovala s tým čo je v srdciach nás veriacich „Pane, ako to, že seba chceš zjaviť nám, a svetu nie?" ( Jn 14,22). Hoci v Ježiša veríme, nie sme schopní vziať na seba všetky dôsledky svojej viery, svojho priľnutia k Majstrovi. Preto si kladieme otázku prečo neurobil také znamenia, divy a mimoriadne skutky, aby tým presvedčil všetkých ľudí? Prečo si vybral cestu pokory, nenápadnosti, dobrovoľnú skrytosť? Prečo sa nesnažil o dosiahnutie uznania? Mohol na to predsa použiť prostriedky, ktoré mal po ruke ako Boží Syn. Mohol byť úspešný. Je to tá istá mentalita, akú prejavovali aj Ježišovi pokrvní príbuzní, keď ho pobádali, aby sa verejne ukázal svetu, aby do určitej miery prinútil uveriť v Neho prostredníctvom mimoriadnych znamení (porov. Jn 7,4).

Ježiš určite sklame toho, kto uvažuje práve takýmto spôsobom a tak podčiarkuje, že to čo má skutočnú hodnotu, nie je šírka dosiahnutého súhlasu. Nejde o množstvo tých, ktorých sa mu podarí presvedčiť a získať. Dôležité je, aby tu bol osobný vzťah k Ježišovi, nie chvíľkový úžas vyvolaný zázrakmi „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok“ (Jn 14,23). Všetko sa odohráva viditeľne a predsa úplne skutočne, konkrétne a citeľne. To čo platí je vzťah lásky medzi veriacim, z ktorého sa stal učeník a Ježišom, ktorý je Pán a Majster (porov. Jn 13,14). Práve týmto spôsobom sa z učeníka stáva dokonca príbytok pre Ježiša a pre Otca. Áno, kresťanský život je skrytý život spolu s Kristom v Bohu (porov. Kol 3,3), to všetko je mimoriadne a neviditeľné pre tento svet. Je to rozhodujúce pre spásu, ale neviditeľné pre druhých ľudí. Je to hlboko pravdivé a overiteľné na úrovni viery, ale nedá sa to preverovať svetskými prostriedkami (porov. 2Kor 13,34).

Ježiš odchádza a určite sa raz zasa vráti vo svojej sláve na konci dejín. Potom sa Jeho príchod ukáže pred všetkými ľuďmi a pred celým stvorením. V čase, ktorý je medzi smrťou a vzkriesením na jednej strane a Jeho posledným príchodom na strane druhej, Ježiš každodenne prichádza do srdca veriaceho, ktorý miluje a napĺňa Jeho nové prikázanie. Aby toto bolo možné aj počas jeho telesnej neprítomnosti, lebo prebýva u Otca, máme od Otca veľkolepý dar – Ducha Svätého, ktorý spĺňa úlohu Utešiteľa, vyznávača, ktorý je veriacim tak povediac po boku. Duch nám pripomína, čo všetko Ježiš urobil a povedal a tak to sprítomňuje v Ježišovom spoločenstve. Je to On, kto napĺňa poslanie vnútorného učiteľa, ako ho volal sv. Augustín. On je schopný osvecovať kresťanov a viesť život každého veriaceho. Počas Ježišovho pozemského života mali učeníci Jeho učenie k dispozícii priamo, ale často mu nerozumeli, lebo ich srdcia neboli schopné správne vnímať jeho slová. Keď je v srdciach veriacich prítomný Duch Svätý, stráca sa to, čomu hovoríme „zatvrdnuté srdce“ (porov. Mk 16,14), lebo vnútorný učiteľ dáva srdcu schopnosť počúvať (porov. 1Kr 3,9), robí srdce kresťana schopným uskutočňovať Ježišove slová...

Kresťan nikdy nie je sám, ale vďaka Duchu Svätému je príbytkom, domom, chrámom Prítomnosti živého Boha (porov. 1Kor 3,16;6,19). Ba čo viac, Duch Svätý, ktorý umožňuje toto prebývanie Otca a Syna v srdci veriaceho, je ten istý, ktorý nám umožňuje uvedomovať si veľkosť daru, ktorý nám Ježiš zanechal, teda Jeho pokoja, daru života v plnosti, takého života, aký prežíval On sám. A tak ten pokoj, ktorý bol v Ježišovi je odteraz aj naším pokojom.

Spracované podľa: Enzo Bianchi: Hlásej slovo a Edward Stanek

foto zdroj: www.pixabay.com

Súvisiace: 
Liturgický rok: 
Liturgické obdobie: