3. veľkonočná nedeľa v roku C

 

Cirkev ako jednota v mnohosti              Jn 21, 1-19

 

Ježiš sa znova zjavil učeníkom pri Tiberiadskom mori. A zjavil sa takto: Boli spolu Šimon Peter, Tomáš nazývaný Didymus, Natanael z Kány Galilejskej, Zebedejovi synovia a iní dvaja z jeho učeníkov. Šimon Peter im povedal: „Idem loviť ryby.“

Povedali mu: „Pôjdeme aj my s tebou.“ Išli a nastúpili na loď. Ale tej noci nechytili nič.

Keď sa už rozodnilo, stál Ježiš na brehu; ale učeníci nevedeli, že je to Ježiš. A Ježiš sa ich opýtal: „Deti, máte niečo na jedenie?“

Odpovedali mu: „Nemáme.“

On im povedal: „Spustite sieť z pravej strany lode a nájdete.“ Oni spustili a pre množstvo rýb ju už nevládali vytiahnuť.

Učeník, ktorého Ježiš miloval, povedal Petrovi: „To je Pán.“

Len čo Šimon Peter počul, že je to Pán, pripásal si šaty – nebol totiž oblečený – a skočil do mora. Ostatní učeníci prišli na lodi, lebo neboli ďaleko od brehu, len asi dvesto lakťov, a sieť s rybami ťahali za sebou.

Keď vystúpili na breh, videli rozloženú pahrebu a na nej položenú rybu a chlieb. Ježiš im povedal: „Doneste z rýb, čo ste teraz chytili!“ Šimon Peter šiel a vytiahol na breh sieť plnú veľkých rýb. Bolo ich stopäťdesiattri. A hoci ich bolo toľko, sieť sa nepretrhla.

Ježiš im povedal: „Poďte jesť!“ A nik z učeníkov sa ho neodvážil spýtať: „Kto si?“, lebo vedeli, že je to Pán.

Ježiš pristúpil, vzal chlieb a dával im; podobne aj rybu.

To sa Ježiš učeníkom zjavil už tretí raz od svojho zmŕtvychvstania.

Keď sa najedli, Ježiš sa opýtal Šimona Petra: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma väčšmi ako títo?“

Odpovedal mu: „Áno, Pane, ty vieš, že ťa mám rád.“

Ježiš mu povedal: „Pas moje baránky.“

Opýtal sa ho aj druhý raz: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma?“

On mu odpovedal: „Áno, Pane, ty vieš, že ťa mám rád.“

Ježiš mu povedal: „Pas moje ovce!“

Pýtal sa ho tretí raz: „Šimon, syn Jánov, máš ma rád?“

Petra zarmútilo, že sa ho tretí raz spýtal: „Máš ma rád?“, a povedal mu: „Pane, ty vieš všetko, ty dobre vieš, že ťa mám rád.“

 

Ježiš mu povedal: „Pas moje ovce! Veru, veru, hovorím ti: Keď si bol mladší, sám si sa opásal a chodil si, kade si chcel. Ale keď zostarneš, vystrieš ruky, iný ťa opáše a povedie, kam nechceš.“ To povedal, aby naznačil, akou smrťou oslávi Boha. Ako to povedal, vyzval ho: „Poď za mnou!“

  Dnes čítame 21. kapitolu Jánovho evanjelia, ktorá je určitým prídavkom k celému evanjeliu. V dňoch po Veľkonočných sviatkoch sa Peter ujal iniciatívy a pod jeho vedením sa učeníci vybrali na rybolov, čo je symbolická akcia, ktorá ukazuje na misijnú činnosť. Milovaný učeník ako aj ostatní, čo sú s Petrom na brehu Tiberiadského jazera súhlasia s jeho rozhodnutím a idú chytať ryby spolu s ním. Loďka Cirkvi vypláva ďaleko od brehu a Peter ju vedie na hlbinu tak ako pred časom urobil priamo na Ježišov príkaz (porov. Lk 5,4). „Ale tej noci nechytili nič.“ (Jn 21,3). Nestačí, aby tu bol Peter, ktorý vedie lov. Musí tu byť prítomný aj Pán. „Bezo mňa nemôžete nič urobiť“ (Jn 15,5), hovoril Ježiš a preto niet divu, vyšli rybári naprázdno.

  Vzkriesený Ježiš je naozaj prítomný na brehu jazera, ale učeníci ho ešte nespoznali, lebo sú stále zahalení temnotou nevery. Keď vidia svoju zbytočnú námahu Ježiš im adresuje slová, ktoré im majú pripomenúť počiatok ich povolania „Spustite sieť z pravej strany lode a nájdete.“ (Jn 21,6). Oni ihneď poslúchnu Jeho slovo a výsledok je plná sieť. „pre množstvo rýb ju už nevládali vytiahnuť.“ (Jn 21,6). V tej chvíli milovaný učeník zvolá. „To je Pán“ (Jn 21,7) Peter hneď ako počul toto vyznanie viery vyvierajúce z hlbín milujúceho srdca, zahanbí sa, prehodí cez seba šaty, aby zakryl svoju nahotu a skáče do vody. Ostatní doplávajú k brehu neskôr na loďke. „Keď vystúpili na breh, videli rozloženú pahrebu a na nej položenú rybu a chlieb.“ (Jn 21,9) Hoci Ježiš učeníkov predbehol, žiada ich, aby sa s ním podelili o úlovok. Bolo to 153 veľkých rýb, čo je počet vo vtedajšej dobe známych rybích druhov a to má poukazovať na univerzálnosť Cirkvi. Napriek tomu množstvu sa sieť nepretrhla, podobne ako Kristova tunika v hodine ukrižovania bola roztrhaná medzi vojakov (porov. Jn 19,13-24).

 Ježiš sa na konci spoločného jedla znova prejavuje ako služobník svojich učeníkov. Obracia sa na Petra a volá ho tým menom, ktoré mal pred svojim povolaním a ku ktorému sa vrátil po trojnásobnom zapretí Majstra. Ježiš sa ho jasne pýta: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma väčšmi ako títo?“ (Jn 21,15). Peter trikrát zaprel, že pozná Ježiša a Pán sa ho teraz trikrát pýta či ho má rád, čo Petra napĺňa bolesťou a tak odpovie: „Pane, ty vieš všetko ty dobre vieš, že ťa mám rád. (Jn 21,17) Tieto slová vychádzajú zo zraneného srdca, tá bolesť pripomína trpký plač o ktorom píšu synoptici, keď opisujú noc zrady (porov. Lk 22,62), ale teraz je tá bolesť v súlade s vyznaním lásky. Vzkriesený Kristus teda Petra ospravedlňuje – trikrát ho vyzýva k tomu, aby bol pastierom jeho oviec. Zapretie je zahalené milosrdenstvom a zo Šimona sa znova stáva Peter, Skala, na ktorej má byť vybudovaná Kristova Cirkev. Ježiš  potom Petrovi zjavuje jeho budúcnosť, ktorá ho čaká a zhoduje sa s niektorými výrokmi, ktoré povedal pri poslednej večeri. Pri umývaní nôh Ježiš  povedal Petrovi:  „Teraz ešte nechápeš, čo robím, ale neskôr pochopíš.“ (Jn 13,7) Tiež mu povedal:  „Kam ja idem, tam teraz za mnou ísť nemôžeš, no pôjdeš za mnou neskôr.“ (Jn 13,36) Konečne prišiel čas oznámiť hodinu a spôsob tohto Petrovho nasledovania:  „Veru, veru, hovorím ti: Keď si bol mladší, sám si sa opásal a chodil si, kade si chcel. Ale keď zostarneš, vystrieš ruky, iný ťa opáše a povedie, kam nechceš.“ (Jn 21,6)  Áno, Peter oslávi Boha prijatím toho, že sa nechá viesť tam, kam nechce, teda k mučeníctvu, preliatiu krvi, aby tak dosvedčil svoju vernosť Kristovi. A v tomto zmysle mu ešte raz zaznie pôvodné Pánovo povolanie:  „Poď za mnou!“ (Jn 21,19)

 Kapitola, ktorá nám uzatvára Jánovo evanjelium nám ukazuje Cirkev, ktorá sa rodí z mnohosti a preto je spoločenstvom v rozličnosti. Do jej vnútra postavila jediná Pánova vôľa tak Petrov primát ako aj ponechanie milovaného Pánovho učeníka až do chvíle Pánovho príchodu v sláve (porov. Jn 21,22-23). Tieto dve postavy, ktoré sa navzájom dopĺňajú nám pripomínajú, že v spoločenstve jedinej Cirkvi je treba uznávať pluralitu rôznych tradícií, ale všetko musí smerovať k jedinému Pánovi, to je zároveň podmienkou úspešnosti misie. Na to sa skutočne nesmie zabúdať, lebo už v evanjeliách je jednota Cirkvi sprevádzaná rozličnosťou, podobne ako sú rozličné dary a ako sú rozdielne povolania, ale Pán je ten istý a jediný. (porov. 1Kor 12,4-6)

Spracované podľa: Enzo Bianchi, Hlásej slovo

Súvisiace: 
Liturgický rok: 
Liturgické obdobie: