3. pôstna nedeľa C

 

Priniesť ovocie                                                Lk 13, 1-9                                                                             

 

Boh dal človeku veľké schopnosti konať dobro. Každý z nás je ako strom v sade, schopný prinášať ovocie.

Strom však môže žiť iba pre seba a nemusí sa starať ani o ovocie. Ovocie nepotrebuje. Stromu môže stačiť starostlivosť o zdravé korene, o hrubý kmeň, o krásnu korunu konárov, o šumiace lístie a kvety.

Egoista je vlastne príkladom takéhoto neúrodného stromu. Žije výlučne pre seba. Využíva zem, žije na úkor ostatných, a neponúka im nič za to. Takýto postoj Boh netoleruje. Ako záhradník vytína neúrodný strom, tak Boh vytína a zavrhuje človeka, ktorý nežije pre iných.

Takýto uzavretý, egoistický postoj je hroznejšou chorobou duše ako slabosti, ktoré sa prejavujú v rôznych hriechoch a pádoch. V deň súdu bude odsúdený najviac. „Bol som hladný, a nedali ste mi jesť; (...) prišiel som a neprijali ste ma“ (Mt 25, 42-43). „Neužitoční“ ľudia, to znamená tí, ktorí nežijú pre iných, budú Bohom zavrhnutí, vyťatí ako neúrodný figovník.

Kristus vyzýva k obráteniu. V čom spočíva tento proces? V uvoľnení tvorivej sily, ktorá tkvie v človeku. Tvorenie dáva človeku šťastie. Pozorujeme to na každom kroku. Dieťa sa teší, keď dokáže samo postaviť prvý domček z kociek, či polienok, a pozýva ostatných, aby obdivovali jeho dielo. Chce sa deliť o svoje šťastie. Podobne sa teší lekár, ktorému sa podarilo dostať pod kontrolu chorobu u pacienta, či matka, ktorej sa podarilo upiecť dobrý koláč. Tvorivosť je vždy spojená s dobrom, a radosť tvoriaceho robí druhých šťastnými. Pravá tvorivosť otvára človeka pre iných. Človek sa chce podeliť s druhými o svoju radosť z tvorenia.

Obrátený, to je človek, ktorý vzbudil v sebe oheň tvorivosti a začal tvoriť dobro pre iných. To je neúrodný figovník, ktorý sa dal prebudiť, aby priniesol prvé ovocie. To je ten, kto sa dokáže usmievať srdcom, keď vidí dobré dielo, ktoré vykonal.

Ježiš prišiel, aby vzbudil v našich srdciach túto tvorivú silu konania dobra. Je to jediná cesta k tomu, aby sme boli šťastní. Odvrátiť pozornosť od seba a začať žiť pre iných. Radosť tých, ktorí sú obdarovaní našou radosťou, presvieti mraky nášho srdca a naplní ho šťastím.

Nejde o veľké diela. Obrátenie môže nastať v tejto hodine, teraz. Postačí, že prídeme k niekomu, aby sme mu pomohli. Môže to byť žena, deti, otec, sused, kolega v práci. Stačí, že on sa stane pre teba dôležitejší, ako ty, a že sa mu chvíľu venuješ, aby si mu pomohol. Už nie si neúrodný. Počas dňa môže byť takéhoto ovocia veľa – a radosť tvojich blízkych nielen ožiari tvoju námahu, ale otvorí ich pre prijatie Božej lásky. To je dôležitý krok v evanjelizácii oikosu.

Máme vo zvyku vnímať obrátenie ako zanechanie zlozvykov – opilstva, nečistoty, krádeže, potom na – zmierenie, odpustenie urážok... Evanjelium nám ukazuje však čosi hlbšie: otvoriť sa pre iných, odvrátiť pozornosť od seba na okolie, o to, aby sme sa nezaoberali sami sebou, ale druhým človekom. Takéto obrátenie potrebuje mnoho, veľmi mnoho.

 

Niektorí z tých, čo tam boli v tom čase, rozprávali Ježišovi o Galilejčanoch, ktorých krv Pilát zmiešal s krvou ich obetí. On im povedal: „Myslíte si, že títo Galilejčania boli väčší hriešnici ako ostatní Galilejčania, keď tak trpeli? Nie, hovorím vám, ale ak nebudete robiť pokánie, všetci podobne zahyniete. Alebo si myslíte, že tí osemnásti, čo na nich padla veža v Siloe a zabila ich, boli väčší vinníci ako ostatní obyvatelia Jeruzalema? Nie, hovorím vám, ale ak nebudete robiť pokánie, všetci zahyniete podobne.“

A povedal toto podobenstvo: „Ktosi mal vo vinici zasadený figovník a prišiel hľadať na ňom ovocie, ale nenašiel. Preto povedal vinohradníkovi: ‚Pozri, už tri roky chodím hľadať ovocie na tomto figovníku, a nič nenachádzam. Vytni ho! Načo ešte aj zem vyčerpáva?‘

On mu odvetil: ‚Pane, nechaj ho ešte tento rok. Okopem ho a pohnojím. Možno nabudúce prinesie ovocie. Ak nie, potom ho vytneš.‘“

 

Potom, čo nám liturgia v ročnom cykle „C“ predstavila Ježišove pokúšania a jeho zázračné premenenie, teraz sme pobádaní k tomu, aby sme meditovali nad Božím milosrdenstvom, ktoré nás v Ježišovi stále volá k obráteniu, teda k tomu, aby sme sa celým srdcom, celou mysľou a s vypätím všetkých síl obracali a vracali sa k Bohu.

Dnešný úryvok Lukášovho evanjelia patrí k jadru dlhej časti rozprávania, ktorá nám hovorí o Ježišovom putovaní do Jeruzalema (porov. Lk 9, 51), kde sa naplní jeho utrpenie, smrť a vzkriesenie. Ježiš práve žiadal svojich poslucháčov o to, aby sami vyhodnocovali znamenia doby, teda aby sami zvážili, čo je spravodlivé (porov. Lk 12, 54 – 57). Niektorí predkladajú Ježišovi v danom okamihu tragickú udalosť, ktoré sa stávajú i v súčasnosti: „Niektorí z tých, čo tam boli v tom čase, rozprávali Ježišovi o Galilejčanoch, ktorých krv Pilát zmiešal s krvou ich obetí.“ (Lk 13, 1). Náboženská mentalita vtedajšej doby videla v takýchto udalostiach znamenie Božieho trestu za hriechy, a rovnakým meradlom boli taktiež posudzované i obete.

Ježiš naproti tomu uvedenú udalosť ukazuje vo svetle pravej viery a chápe ju ako pohnútku k obráteniu. Jeho slová, v danej súvislosti sú celkom jasné: „Myslíte si, že títo Galilejčania boli väčší hriešnici ako ostatní Galilejčania, keď tak trpeli? Nie, hovorím vám, ale ak nebudete robiť pokánie, všetci podobne zahyniete.“ (Lk 13, 2 – 3). Následne Ježiš pripomína ďalší podobný prípad – zrútenie veže v Siloe, ktoré zapríčinilo smrť osemnástich ľudí, a komentuje to nasledujúcimi slovami: „Alebo si myslíte, že tí osemnásti, čo na nich padla veža v Siloe a zabila ich, boli väčší vinníci ako ostatní obyvatelia Jeruzalema? Nie, hovorím vám, ale ak nebudete robiť pokánie, všetci zahyniete podobne.“ (Lk 13, 4–5). V tomto pozemskom živote nemá miesto Boží trest, ktorý by bol uvaľovaný na nespravodlivých a vyhýbal sa spravodlivým. V skutočnosti je to inak: Všetci sme hriešnici, ako ten, ktorý zomrie, tak i ten, ktorý zostane živý. „Preto, kto si myslí, že stojí, nech si dáva pozor, aby nepadol. (1 Kor 10, 12). Ježiš nechce nikoho strašiť, učí nás však tomu, že každá udalosť vyžaduje hlbšie porozumenie, v ktorom sa bude odrážať Božia múdrosť. Preto je nutné chápať takúto udalosť nie ako jednoduchý údaj čiernej kroniky, ale začleniť ho do dejín, ba skôr do dejín spásy, ktoré Boh riadi každý deň. Jedine tak človek môže dospieť k pochopeniu, že Pán nechce smrť hriešnika, ale to, aby sa obrátil a žil (porov. Ez 18, 23; 33, 11).

Aby práve toto bolo zrejmé, Ježiš rozpráva podobenstvo o neplodnom figovníku. Toto podobenstvo prežíval osobne on sám. Boh, ktorý je majiteľom vinice (porov. Ž 80; Iz 5), zasadí figovník. Prichádza k nemu počas troch dlhých rokov a čaká od neho plody, presnejšie plody obrátenia (porov. Lk 3, 8), plody, ktoré požadoval už Ján Krstiteľ, ale na strome nie je nič. Následne sa obráti na vinohradníka, ktorým je Ježiš, aby ho vyťal, lebo sa zdá, že bude len neužitočne zaberať priestor. Ide o meradlo spravodlivosti, na ktoré vinohradník odpovie: „Pane, nechaj ho ešte tento rok. Okopem ho a pohnojím. Možno nabudúce prinesie ovocie. Ak nie, potom ho vytneš.“ (Lk 13, 8-9). Ježiš sa neobmedzuje len na odloženie rozsudku, ale mocne sa prihovára, keď Boha prosí, aby ustúpil od hrozby zla, ako to robili izraelskí proroci od Mojžiša (porov. Ex 34, 9) po Ámosa (porov. Am 7, 2) i mnohí ďalší. Keď toto koná, zároveň tvrdo pracuje a venuje postihnutému človekovi ešte väčšiu starostlivosť, aby bolo vykonané všetko pre to, aby daný strom, teda každý z nás, skutočne prinášal plody obrátenia...

V každom prípade platí, že Ježiš ponecháva na Boha neľahké rozhodnutie ohľadom posledného súdu: Ak nie, potom ho vytneš, ja to neurobím. V tomto závere môžeme vidieť veľkosť milosrdenstva a spravodlivosti toho Ježiša, ktorý nám svojim životom rozprával Boha, ktorý je „milostivý a láskavý, zhovievavý, veľmi milosrdný a verný“  (Ex 34, 6). Ježiš skutočne nikdy nikoho neodsúdil, ale vždy každému ponúkal možnosť obrátenia a otváral pred ním priestor nádeje. Tým menej to prislúcha nám, aby sme si privlastňovali úlohu sudcov ohľadom plodnosti či neplodnosti tých druhých! To je aj dôvod, prečo podobenstvo rovnako ako väčšina ostatných zostáva otvorené ako výzva pre každého z nás, aby prinášal plody obrátenia.

Ježiš dobre vedel, že „milosrdenstvo sa vyvyšuje nad súdom“ (Jak 2, 13). Práve poznanie tohto Božieho milosrdenstva, ktoré je mocnejšie ako náš hriech, nás môže účinne povzbudzovať k obráteniu. Áno, kresťan by mal každý deň s hlbokým presvedčením hovoriť: „Dnes začnem, dnes môžem začať,“ bez toho, aby pri tom kládol hranice Božiemu milosrdenstvu.

Spracované podľa: Enzo Biamchi a Edward Stanek

Foto: www.pixabay.com

Súvisiace: 
Liturgický rok: 
Liturgické obdobie: