1. Úvaha na tému svätosť

Úvaha je prvou v rámci permanentnej ročnej formácie na tému: Svätosť v optike Sv. Otca Františka. Je určená katechétom Bratislavskej arcidiecézy.

V deň slávnosti Zvestovania Pána, ktorá bola tento rok preložená na 9. apríl, bola zverejnená nová apoštolská exhortácia pápeža Františka o povolaní k svätosti v súčasnom svete Gaudete et exsultate. Táto výzva je vzatá z ôsmeho blahoslavenstva (Mt 5,12) určeného tým, ktorí sú prenasledovaní a ponižovaní kvôli Ježišovi, pričom dôvodom tejto ich radosti a jasotu je „veľká odmena v nebi“. Svätý Otec v exhortácii znovu predstavuje svätosť ako jedinečné osobné povolanie od Boha pre každého človeka.

„Pán ... chce, aby sme boli svätí, a nečaká, že sa uspokojíme s priemernou, zriedenou, povrchnou existenciou.“

Vzhľadom na všetko, čo už o svätosti zaznelo v Božom zjavení a v učení Cirkvi, nechce predkladať nový traktát o svätosti. „Mojím skromným cieľom je, aby znovu, ešte raz zaznelo povolanie k svätosti,“ hovorí v úvode. Ani tieto riadky nechcú byť rozborom encykliky, ale len malým povzbudením, aby sme sa oduševňovali pre ideál, ktorý nám predkladá pápež, pápeži pred ním, učiteľský úrad Cirkvi i Písmo.

Povolanie k svätosti v rozličných podobách totiž objavujeme už od prvých strán Biblie. Už Starý zákon poznal Božiu výzvu ako ju nachádzame v Lev 19,2: „Buďte svätí, lebo ja, Pán, váš Boh, som svätý“ /N.B.: qadoš – svätý = celkom iný/. Veľkou chybou historického Izraela bolo to, že chceli byť ako ostatné národy: „Nech je nad nami kráľ a budeme aj my ako všetky iné národy.“ Vzdali sa postavenia vyvoleného národa, ktorý mal mimoriadny vzťah k Bohu. Tým popreli celé svoje dovtedajšie dejiny. Veď ešte počas putovania púšťou im Boh vravel: „Ak teda budete počúvať môj hlas a zachovávať moju zmluvu, budete mojím vlastníctvom medzi všetkými národmi; lebo moja je celá zem. Budete mi kráľovstvom kňazov a svätým  národom“ (Ex 19,5).  A tieto výzvy pokračujú ďalej v Novom zákone: „Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec“ (Mt 5,48). „...ako svätý je ten, ktorý vás povolal, buďte aj vy svätí vo všetkom svojom počínaní; veď je napísané: ‚Buďte svätý, lebo ja som svätý!‘“ (1Pt 1,15-16). „Ak vaša spravodlivosť nebude väčšia ako spravodlivosť zákonníkov a farizejov, nevojdete do nebeského kráľovstva“ (Mt 5,20). Všetky tieto výzvy čítame alebo počúvame s takým ľahkým srdcom, skoro až ľahkomyseľne, ako keby sa nás to ani ktovieako netýkalo. Jedno z hlavných pokušení, ktoré nás na ceste za svätosťou môže čakať, je to, do ktorého upadol historický Izrael: „byť normálni“, byť ako iní.

Boh Izraelu umožnil, aby na vlastnej koži spoznal, že nie je a nemôže byť ako iné národy. Tak ako my sami máme často možnosť spoznať, že po vyvolení vo sviatosti krstu nie sme ako iní ľudia. Hriech nás láka a tvrdí nám, že môžeme žiť tak ako iní, že byť odlišný nie je dobré. Základné predpoklady sú nám ale známe: normálny kresťan je svätý kresťan. Normálny katechéta je svätý katechéta. Nemôžeme mať nižší ideál. Nemôžeme byť niečo iné ako Boží vyvolení. „Lebo to je Božia vôľa: vaše posvätenie“ (1Sol 4,3). [To je Božie slovo, s tým ja nič neurobím J.]

A nielen Božie slovo nás vyzýva. Už sme spomenuli Druhý vatikánsky koncil. Vieroučná konštitúcia Lumen gentium nám v 42. bode pripomína: „Všetci veriaci v Krista sú teda pozvaní, ba povinní usilovať sa o svätosť a dokonalosť vo vlastnom stave.“ To je 5. kapitola konštitúcie, ktorú sv. Pavol VI. a sv. Ján Pavol II. považujú spolu s 8. kapitolou za stred a vrchol celej konštitúcie.

K vstupu do tretieho tisícročia napísal sv. Ján Pavol II. apoštolský list s názvom Tertio millenio ineunte. List, ktorý sa dnes už nečíta, lebo si obyčajne myslíme, že to bol len príležitostný spis k vstupu do tretieho tisícročia. Ba nedoceňoval sa ani vtedy, pretože „veľkí teológovia“ boli presvedčení, že tu ide len o milé pastoračné povzbudenie. Lenže tento list bol programovou rečou – nie pre rok 2000, ale pre celé nové tisícročie, a preto je to list, ktorý je aktuálny stále. Ján Pavol II. v spomínanom liste píše: „Pýtať sa katechumena: ‚Chceš sa dať pokrstiť?‘, znamená zároveň sa ho aj pýtať, či sa chce stať svätým.“ Naozaj pre kresťana niet inej možnosti. A pápež pokračuje: „Je príhodný čas znovu presvedčivo predostrieť všetkým túto ‚vysokú úroveň každodenného kresťanského života.“ (NMI 31)

„Po skončení Jubilea ... poukazovať na svätosť zostáva – viac ako inokedy – naliehavou úlohou pastorácie“ (NMI  30).

Don Dermek nám kedysi na duchovných cvičeniach hovoril: „Budeme si všímať svätosť ako program, ktorý je možný a nutný. Nie je iba ľubovoľný a fakultatívny. Pre kresťana niet inej možnosti. Don Bosco svojim chlapcom hovorieval, že stať sa svätým je možné, je nutné a je pomerne ľahké. ... Tento program don Bosco ponúkal chlapcom z ulice. Nám by asi nepredložil nižší ideál.“

Čo to asi znamená „byť svätý?“ Pápež František nám odkazuje:

„Ježiš vysvetlil celkom jednoducho, čo to znamená byť svätý, a urobil to, keď nám zanechal blahoslavenstvá (por. Mt 5,2-12; Lk 6,20-23). ... Teda, ak si niekto z nás kladie otázku «Čo treba robiť, aby sa človek stal dobrým kresťanom?», odpoveď je jednoduchá: Blahoslavenstvá ako cestu k svätosti pápež vo svojej exhortácii Gaudete et exsultate veľmi podrobne rozoberá. Blahoslavenstvá sa majú stať životopisom kresťana.

Keď som si na pohrebných omšiach vyberával evanjeliá, vždy znova ma tam prekvapovalo prvé evanjelium – blahoslavenstvá. Akosi mi nesedelo do pohrebných myšlienok. Pred pár mesiacmi som bol v rodnej obci na pohrebe ženy, ktorá mi v detstve bola ako druhá matka. Pri pohrebnej omši som čítal evanjelium a p. farár si vybral práve blahoslavenstvá. Ako som ich čítal, najskôr mi prišlo na um, že je to stať, ktorá patrí skôr k sviatku Všetkých svätých, vtedy sa toto evanjelium číta. Páter Krapka vravel v jednej svojej kázni približne toto: „Dnes otvára pred nami Cirkev Knihu svätých. Na jednej strane je obraz všetkých svätých: videnie sv. Jána v Zjavení. A na druhej strane je stručný životopis týchto svätých – blahoslavenstvá.“ Ako som čítal jednotlivé blahoslavenstvá, tak som si postupne uvedomoval, že čítam vlastne jej život. Ju tie blahoslavenstvá vystihovali. Som na pohrebe svätice, prebleslo mi mysľou. Pápež o týchto ľuďoch hovorí, že je to svätosť „vedľajších dverí“ (GE 7). „Sme obklopení oblakom svedkov ... A medzi nimi môže byť naša vlastná mama, stará mama a ďalšie blízke osoby. Možno ich život nebol vždy dokonalý, avšak aj uprostred nedokonalostí a pádov nasledovali Pána a páčili sa mu“ (GE 4).

Tieto výzvy a upozornenia mi pripomínajú výroky mnohých svätých, ktorí tiež uisťovali, že svätosť nie je bezchybnosť a byť svätým nie je ťažké. Za všetkých spomeňme aspoň anekdotu zo života sv. Františka Saleského: Keď sa raz rehoľná sestra (Jana Františka de Chantal?) pýtala svätého Františka Saleského, ako sa stane svätou, odpovedá: „Nateraz by stačilo, aby ste potichu zatvárali dvere.“

Ako mnohí svätí, aj Ján Pavol II. nás chce nadchnúť pre ideál, aby sme sa neuspokojovali s málom, s priemernosťou. Nič nízke, nič malé, nič priemerné nie je pre nás.

Zdá sa nám to napriek všetkej jednoduchosti ťažké? Stále zlyhávame? Pápež František píše:

Veď tu máme Máriu. Ona „je svätou medzi svätými, najpožehnanejšou, tou, ktorá nás učí ceste svätosti a sprevádza nás na nej. Nedovolí, aby sme ostali ležať, keď padneme, a niekedy nás nosí vo svojom náručí, bez posudzovania. Hovoriť s ňou nám dáva útechu, oslobodzuje a posväcuje. Matka nepotrebuje mnoho slov; netreba, aby sme sa príliš namáhali jej vysvetľovať, čo sa s nami deje. Stačí znovu a znovu zašepkať: «Zdravas, Mária...»“ (GE 176).

Pripravil: Mgr Andrej Šottník, oratorián sv. Filipa Nériho