„Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie.“     Lk 3 15-16. 21-22

Keď slávime slávnosť Kristovho krstu v Jordáne, môžeme si pripomenúť jednu zo základných právd našej kresťanskej viery, ktorá sa týka svätého krstu. Veľmi jednoduchý obrad poliatia vodou či ponorenia človeka vo vode s vyslovením slov: „Ja ťa krstím v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“ má bohatý obsah a je najvznešenejšou udalosťou v našom živote. Bol to moment, v ktorom nás Boh očistil od dedičného hriechu a súčasne vyznal svoju lásku vo vzťahu ku každému z nás. Boh vtedy povedal tie isté slová, ktoré počujeme na brehu Jordánu: „Ty si môj milovaný Syn, v Tebe mám zaľúbenie“, Syn, ktorého milujem.

V okamihu sv. krstu sa začína, podľa miery, ako človek dorastá, veľká udalosť vedomého stretnutia s Bohom na rovine lásky.

Celá naša hodnota spočíva vlastne v tom, že Boh nás miluje.

Keď krstíme malé dieťa, za ktoré sa často hanbia dokonca rodičia, pamätajme, že Boh sa zaň nehanbí, Boh vyznáva svoju lásku k nemu a to lásku večnú. Boh každého z nás miluje. To je pravda, ktorú keby sme dokázali prežiť tak, aby nami otriasla do hĺbky, tak náš život by sa úplne premenil. Totiž, čo možno prežiť krajšie a vznešenejšie nad pravdu, že Boh ma miluje. Nie som sám, som obklopený večnou láskou Boha. Boh sa nikdy nebude za mňa hanbiť, Boh nebude nikdy o mne pochybovať. Skutočná láska nepochybuje. Boh sa so svojou láskou nado mnou skláňa, touto láskou ma zahŕňa od rána do večera a od večera do rána, touto láskou ma vedie. Je to tajomná láska, často pre nás, ktorí hľadáme v láske iba príjemnosti a šťastie, nepochopiteľná. Je to tvorivá láska Boha, ktorá viedla Krista, Jednorodeného Syna až na Golgotu, nie preto, aby Ho tam zanechala zdrteného, ale preto, aby Ho priviedla k sláve.

Často i nás vedie láska Boha ťažkými úsekmi cesty cez utrpenie, ale vždy vedie do slávy. To je kresťanstvo, Boh ma miluje, Boh je mojim Otcom.

A ešte jedna dôležitá skutočnosť – nakoľko si uvedomujeme a prežívame Božiu lásku vo svojom živote, natoľko ju dokážeme odovzdávať aj iným. Predovšetkým našim blízkym, známym ale i všade tam, kam nás Pán posiela ohlasovať jeho Radostnú zvesť.

Ľud žil v očakávaní a všetci si o Jánovi v duchu mysleli, že azda on je Mesiáš. Ale Ján dal odpoveď všetkým: „Ja vás krstím vodou. No prichádza mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden rozviazať mu remienok na obuvi. On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom.“

Keď sa všetok ľud dával krstiť a keď bol pokrstený aj Ježiš a modlil sa, otvorilo sa nebo, zostúpil na neho Duch Svätý v telesnej podobe ako holubica a z neba zaznel hlas: „Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie.“

Potom, čo sa Ježiš zjavil chudobným počas Vianoc a mudrcom, teda národom tejto krajiny, pri Epifánii, sa dnes zjavuje izraelskému ľudu pri udalosti krstu v Jordáne. Na všeobecnej rovine platí, že Ježiš prijatím krstu od Jána prináša všetkým ľuďom zvesť o pohoršujúcom Božom zmilovaní. Pri svojom úsilí o spoločenstvo s človekom Boh zostupuje, aby zastihol človeka až tam, kam ho môžu doviesť krivolaké chodníky života v hriechu ...

Ján Krstiteľ, prorok poslaný Bohom, žiada obrátenie kvôli prichádzajúcemu Božiemu kráľovstvu, a preto všetkých volá k rozhodnej premene života. Ako znamenie návratu človeka k Bohu, ktoré predstavuje nový život, Ján Krstiteľ vykonáva ponorenie do vôd Jordánu, teda krst na odpustenie hriechov (porov. Lk 3,3). Priťahovaní jeho kázaním, prichádzali za Jánom Krstiteľom tiež colníci, teda verejní hriešnici, aby sa od neho nechávali pokrstiť (porov. Lk 3, 12). A v tomto zástupe hriešnikov, ktorí sa vydávali za Jánom, aby tu vyznávali svoje hriechy, sa nachádza aj Ježiš, prejavujúci solidaritu s hriešnikmi a zaraďujúci sa medzi nich.

Ide o prvú epizódu z Ježišovho verejného života. Správu o nej nám podávajú všetky štyri evanjeliá. Ježiš začal svoju službu týmto priepastným sebazrieknutím sa a pokorením (porov. Flp 2,6 - 7). To sa javilo tak pohoršujúcim, že niektorí kresťania z prvých generácií, hoci dobre poznali túto udalosť, snažili sa ju zaobaľovať a trochu odsúvať do pozadia. Napríklad Lukáš sotva zmieni Ježišovo ponorenie do vôd Jordánu, hneď sa túto udalosť snaží tak trochu dať do zátvorky, keď bezprostredne potom dodáva: „Keď sa všetok ľud dával pokrstiť a keď bol pokrstený aj Ježiš a modlil sa“ (Lk 3,21). Je však potrebné prijímať so všetkou rozhodnosťou strohú realitu, ako nám ju popisuje Marek, ktorého evanjelium je najstaršie: „V tých dňoch prišiel Ježiš z galilejského Nazareta a Ján ho krstil v Jordáne“ (Mk 1,9). Je neslýchané , že Ježiš, ktorý bol bez hriechu a prišiel od Boha, prichádza v zástupe hriešnikov, ktorí očakávajú odpustenie hriechov. V dejinách sa ale stalo presne toto!

Práve v okamihu, keď Ježiš vystupuje z vôd Jordánu, ktoré sú priamo preplnené ľudskými hriechmi, „otvorilo sa nebo, zostúpil na neho Duch Svätý v telesnej podobe ako holubica a z neba zaznel hlas: 'Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie!'“ (Lk 3,21-22). Tak teda v čase, keď je Ježiš ponorený do modlitby, čiže pohrúžený do načúvania Otcovmu hlasu – ako poznamenáva Lukáš – dôjde k naplneniu Písma (porov. Ž 22,7; Gn 22,1; Iz 42,1). Ak sa pozrieme hlbšie pod povrch toho viditeľného, je to tak, ako keby sám Boh povedal Ježišovi: „Milujem ťa večnou láskou, pretože od prvého okamihu zjavuješ moju pravú tvár, moje milosrdenstvo voči hriešnikom!“ Bolo veľmi ťažké predstaviť si, že by Boh miloval hriešnikov. Aby teda o tom nebolo možné vôbec pochybovať, Ježiš nám to vyjavil svojim prvým gestom na ceste svojho verejného pôsobenia! Ba čo viac, udalosť Ježišovho ponorenia do Jordánu anticipuje celý zmysel jeho života, poslanie a hlásanie, až po udalosť jeho smrti. Ježiša totiž vidíme stále medzi hriešnikmi, ako im prináša lásku a spoločenstvo s Bohom. Na kríži sú spolu s ním opäť dvaja zločinci, jeden po jeho pravici a druhý po jeho ľavici. (porov. Lk 23,33)

Z pripomienky Ježišovho krstu nemôže nevyplynúť pre nás kresťanov, ktorí sme jeho učeníkmi, ťažká otázka: Keď sme boli ponorení do Ježišovej smrti a do jeho vzkriesenia práve prostredníctvom svojho krstu (porov. Rim 6,4-5), sme schopní a ochotní  oznamovať druhým milosrdnú Božiu lásku? Sme schopní vydávať svedectvo o tom, že Boh žiada od každej ľudskej bytosti jedine to, aby uznávala svoje vlastné hriechy a aby prijala, že on ju prikryje svojím nevýslovným milosrdenstvom, teda svojím Duchom Svätým? A práve preto, aby nám zjavil toto tajomstvo, Ježiš začal svoju službu uprostred hriešnikov. Následne v priebehu svojho verejného pôsobenia ponúkal všetkým, s ktorými sa stretával, zvesť o odpustení hriechov. Napokon práve túto službu zanechal ako úlohu aj svojim učeníkom: „Tak je napísané, že Mesiáš bude trpieť a tretieho dňa vstane z mŕtvych a v jeho mene sa bude všetkým národom, počnúc od Jeruzalema,  hlásať pokánie na odpustenie hriechov. Vy ste toho svedkami“ (Lk 24,46-48).

Spracované podľa: Enzo Bianchi a Edward Stanek