A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami                         Jn 1, 1-5. 9-14

Život je náš najcennejší dar. Ale tento dar je aj tajomstvom, niečím, čo si sami nevieme vysvetliť. Ako odhalíme toto tajomstvo? Odpoveď sa nám skrýva v tajomstve toho, ktorý je úplným človekom a úplným Bohom. Keď vnikáme do tajomstva Ježišovho života, tajomstvo našich vlastných životov nadobúda čoraz väčší zmysel.

Písmo hovorí, že Ježiš, Slovo, bol od počiatku s Bohom a bol Bohom (Jn 1, 1). Toto Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami. Prečo sa rozhodol medzi nás prísť? Odpoveď nájdeme v jeho mene Yeshua, ktoré znamená Boh zachraňuje. V Ježišovi Boh prišiel k nám, aby nás zachránil.

Pred čím nás Ježiš prišiel zachrániť? Pred smrťou, ktorá prišla na svet, keď naši prví rodičia prijali klamstvá a závisť diabla (Múd 2, 2324). Boli sme stvorení, aby sme sa stali takí ako Ježiš, istí a svätí. Ale pre hriech sa náš zrak zahmlil. Nepokojne hľadáme niečo, čo by zvýšilo naše šťastie a naplnilo túžby našich sŕdc.

Naše ciele sa napĺňajú len čiastočne. Snažíme sa dať svojmu životu zmysel, no stále sa necítime úplne šťastní. Tam, v jasličkách, je chlieb života. On jediný nás môže nasýtiť.

Čo to znamená? Porozmýšľajme, čo všetko toto betlehemské dieťa znamená. Jeho príchod medzi nás je vrcholom celého Božieho diela, prameňom, z ktorého na nás prúdi všetko požehnanie. Uvedomme si: stačilo by, keby nás Boh iba stvoril na svoj obraz. Stačilo by, keby nám poslal svoje slovo prostredníctvom prorokov. Stačilo by, keby prišiel medzi nás len preto, aby nás utešil a naučil novému spôsobu života. Stačilo by, keby nám odpustil hriechy. Stačilo by, keby iba poslal svojho Ducha, aby viedol Cirkev. Boh urobil toto všetko, a nielen to. Dal nám Krista, aby žil v našich srdciach. Sľúbil, že Ježiš príde znova a vezme nás do svojej slávy.

Vo vtelení svojho Syna Boh obnovil každé požehnanie, ktoré sme stratili, keď sme zhrešili. Od úplného počiatku mal byť Boží Syn zdrojom a cieľom života. Z lásky nás Boh stvoril podobných sebe, s rozumom, citmi a vôľou. Z lásky do nás vložil hlad po ňom. Ako inak by nám mohol pomôcť, keby neurobil všetko pre utíšenie tohto hladu? Obetoval dokonca svojho jediného Syna.

Toto je deň veľkej radosti, pretože náš osud sa zmenil! Pri pohľade do jasličiek vidíme nevinnosť, istotu a božský život. Toto zdanlivo zraniteľné dieťa je cestou našej spásy. Ježiš zomrel za naše hriechy, vstal z mŕtvych kvôli nášmu ospravedlneniu a znovu príde súdiť živých aj mŕtvych. V tomto zmysle sú jasličky zrkadlom nášho života, pretože tam vidíme veľkolepú silu nezničiteľného života, ktorý pre nás všetkých Boh pripravil.

Čo vidíte, keď sa pozrieme do jasličiek? Rozochvieva nám srdce dobrá zvesť, že toto dieťa nás znovu privedie k Bohu? Vidíme tam svoj najväčší vianočný dar? Prišiel nám dať Boží život. Uložme si ho do srdca. Poprosme ho, nech rozohreje naše srdce. Prijmime tento dar s pokorou a vďakou. Je to dar, ktorý premôže smrť. Toto dieťa je nádej slávy pre nás všetkých.

„Slovo medzi nami“

Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh.

Ono bolo na počiatku u Boha. Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo. V ňom bol život a život bol svetlom ľudí. A svetlo vo tmách svieti, a tmy ho neprijali. Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet. Bol na svete a svet povstal skrze neho, a svet ho nepoznal.

Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali. Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi: tým, čo uverili v jeho meno, čo sa nenarodili ani z krvi, ani z vôle tela, ani z vôle muža, ale z Boha.

A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami. A my sme uvideli jeho slávu, slávu, akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy.

Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť.

Veľkolepé tajomstvo Ježišovho zrodenia medzi nami, teda tajomstvo jeho príchodu, Cirkev slávi a podčiarkuje prostredníctvom ponuky troch rôznych bohoslužieb slova, konkrétne ide o čítanie pri slávení Eucharistie v noci pred slávnosťou, na úsvite a v deň slávnosti. V noci je „radostná zvesť“ predkladaná v podobe správy o Ježišovom narodení z Márie v Betleheme, udalosť, ktorú anjel zvestoval pastierom, tým chudobným, predstavujúcim „zvyšok Izraela“ (porov. Lk 2,1-14). Na úsvite sa číta správa o návšteve pastierov v betlehemskej maštali, teda o ich nazeranie na udalosť Slova, ktoré videli ako novonarodené dieťatko. Ďalej sa pripomína, že Mária „zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich“ (Lk 2,19).

Pri omši v deň slávnosti sa chceme zastaviť trochu viac nad jej čítaniami, najmä potom z evanjelia. Pri tejto liturgii načúvame slávnemu prológu Jánovho evanjelia. Spomínaný hymnus nám odhaľuje, že to dieťa, ktoré prišlo na svet, je v skutočnosti samo Božie Slovo, od večnosti Syn živého Boha, ako to slávnostne vyhlasujeme pri vyznaní viery: „Boh z Boha, Svetlo zo Svetla, pravý Boh z Boha pravého“ ... Spomínaný prológ je veľkolepou doxológiou, zhrnutím a tajomstvom Vianoc, vzdaním chvál za toto nevýslovné obdarovanie, lebo v danom texte vidíme jasný zámer smerujúci k tomu, že celý Ježišov ďalší život je vlastne narácia (rozprávanie) Slova. Pokúsme sa teda teraz prejsť týmto hymnom v kontemplatívnom duchu, zakúšať úžas nad tým všetkým, k čomu má prispieť aj nasledujúci stručný komentár.

Na začiatku, teda pred stvorením a vo večnosti, bolo Slovo, ktoré bolo neustále obrátené smerom k živému Bohu. Ba čo viac, toto Slovo bolo v Bohu a bolo Bohom. Práve prostredníctvom tohto Slova bolo stvorené všetko. To, čo bolo privedené k existencii, má tento dar bytia len vďaka Nemu (porov. Kol 1,15-17). Toto Slovo bolo životom a svetlom pre celé ľudstvo. Toto Slovo vyžarovalo svetlo v dejinách človeka a temnoty ho neboli schopné pohltiť, aj keď hustota temnôt sa proti tomuto prúdu života a svetla mocne stavala. Jeden človek poslaný Bohom, evidentne sa mieni Ján Krstiteľ, prišiel, aby vydal svedectvo o svetle, čo vyjadruje aj jeho úloha privádzať ľudí k viere. A predsa toto svetlo, ktoré je Božím Slovom, Božím Synom, ktorý prišiel k svojmu ľudu, nebolo prijaté. Len nemnohí v neho uverili, a tak sa z nich stalo nové stvorenie a oni prijali dôstojnosť Božieho synovstva. K tomu došlo preto, že Boží Syn sa urobil zraniteľným telom, skutočným človekom ako sme my, čím zjavil svoju slávu tým, ktorí k nemu priľnuli a nasledovali ho. Táto sláva je ale zároveň „pohoršením“ Vianoc. V Betleheme sa z Márie rodí dieťa, ktoré je poľudšteným Slovom samotného Boha, je to pravý Boží Syn, ktorý sa stal Synom človeka.

Čo k tomu ešte dodať? Snáď to, čo sa hovorí v poslednom verši Janovho prológu: „Boha nikto nikdy nevidel“ (Jn 1,18). To platilo v dávnych dobách, platí to aj dnes a bude to platiť aj v budúcnosti. Jedine v okamihu smrti ho uvidíme tvárou v tvár (porov. 1 Kor 13,12), z očí do očí (porov. Iz 52,8), áno, až v tom momente ho skutočne uvidíme (porov. Ex 33,20) ... Lenže vďaka Božiemu príchodu medzi nás prostredníctvom Ježiša platí, že keď patríme Ježišovi a meditujeme nad jeho slovami a skutkami, keď ho nasledujeme od jeho narodenia až po jeho smrť na kríži, potom očami viery smieme vidieť Boha, a to práve preto, že jeho syn Ježiš, Slovo sa stalo telom, nám o Bohu rozprával (porov. Jn 1,18), samo Slovo nám oznámilo a vyložilo tajomstvo živého Boha.

To je aj jadro kresťanstva. Práve tu sa nachádza odlišnosť kresťanstva vzhľadom k viere Izraela, vzhľadom na všetky ostatné putovania viery alebo hľadaním vo svetle ľudskej múdrosti. Na jednej z ďalších strán Jánovho evanjelia Ježiš hovorí: „Kto vidí mňa, vidí Otca“ (Jn 14,9). To znamená, že ten, kto videl Ježiša ako človeka v jeho zraniteľnom tele, v jeho ľudskom živote, môže postrehnúť, že práve on Boha vypovedá. Práve tu tiež kresťanstvo prejavuje svoju jedinečnú odlišnosť vzhľadom na iné monoteizmy, pretože naša viera je priľnutím k Bohočloveku, k Ježišovi Kristovi a jeho prostredníctvom k Bohu: „Nik neprichádza k Otcovi, iba cezo mňa“ (Jn 14,6), ako hovorí Ježiš sám.

Evanjelium je práve takouto radostnou zvesťou: V Ježišovi sú Boh a človek jedno. My ľudia sme v Ježišovi, ktorý je naším bratom - človekom z rovnakého cesta ako my, podľa slov dávneho cirkevného otca -, povolaní k tomu, aby sme dospievali k zbožšteniu. Ako sa on stal človekom, tak my sme povolaní k tomu, aby sme sa skrze neho a v ňom stávali „Bohom“.

Spracované podľa: Enzo Bianchi, Hlásej slovo - C