Plody obrátenia                                                    Lk 3, 10-18

V našej meditácii nad tajomstvom prichádzajúceho Pána sa aj dnes stretávame so svedectvom Jána Krstiteľa, ktorý svojim učením pripravuje cestu pre Ježiša Krista, keď volá ľudí k obráteniu a radikálnej premene správania (porov. Lk 3,8). S týmto posolstvom sa obracia na všetkých, ktorí za ním prichádzajú na púšť a pýtajú sa ho: „Čo máme robiť? Čo máme robiť, aby sme boli opravdivými veriacimi? – Túto otázku si kladieme aj my dnes, rovnako ako kedysi dávali Jánovi zástupy, colníci, vojaci... Jasne si totiž uvedomujeme, že „nestačí nosiť meno kresťana, ale je treba byť skutočne kresťanom“, ako to hovorí jeden dávny cirkevný otec, sv. Ignác Antiochijský. V tomto snažení o vnútorné zjednotenie nám prichádza na pomoc Ján Krstiteľ, ktorý vyššie spomenutým trom kategóriám osôb zvestuje základné predpoklady každej cesty k pravému obráteniu.

Ján Krstiteľ v prvom rade požaduje, aby sa človek s druhými rozdelil o to, čo má. Nesmieme teda pristupovať k vlastnému majetku sebecky bez ohľadu na druhých, alebo dokonca v protiklade voči nim.  Ten, kto sa chce skutočne obrátiť, je nabádaný k tomu, aby mal citlivé a vnímavé srdce pre potreby druhých v ťažkostiach, aby sa nechal viesť súcitom a tak dospel k tomu, že sa s druhým rozdelí o svoj majetok. Druhý človek je totiž jeho brat, syn toho istého Nebeského Otca, Boha, ako my (porov. Mt 23,8), a preto je potrebné vzťah k nemu usporiadať na základe spravodlivosti a lásky.  V kresťanskom živote je žiadúce zdieľať s druhými nielen to, čo človek má, ale aj to, čím človek je. Pretože Ježiš nás žiada, aby sme ponúkali svoj život za bratov a to až po tú najťažšiu hranicu, ktorou je smrť za druhých (porov. Jn 15,13). Presne tak to urobil on sám.

Ján Krstiteľ ďalej povzbudzuje k tomu, aby sa po druhých nepožadovalo čo nemôžu, alebo nemusia dávať. Stačí si pomyslieť na našu každodennú skúsenosť, ako často v bežných situáciách a vzťahoch od druhých niečo požadujeme, na niečo si robíme nárok a chováme sa ku nim tak, ako keby    nám boli niečím zaviazaní. Súčasne však prejavujeme túžbu po moci nad nimi a veľmi rafinovanie nimi chceme manipulovať. Nie, jediná skutočná povinnosť, ktorú majú ľudia jeden voči druhému, spočíva v rešpektovaní druhého v tom, čo mu je vlastné a tiež vo vzájomnej láske. (porov Rim 13,8).

Keď sa potom obracia na rímskych vojakov, predchodca Ježiša Krista po nich chce, aby nezaobchádzali s druhými zle, aby nezneužívali svoje sily, a aby na nikom zbytočne nepáchali násilie. Všeobecne platí, že je potreba zamedziť agresívnemu spôsobu konania voči tomu, koho máme pred sebou. Musíme naplno uznávať subjektivitu druhého, jeho jedinečnosť, to, že každá ľudská bytosť je veľkým darom pre druhých – skrátka to, čo Ján Krstiteľ požaduje ako predpoklad obrátenia a prijatia znamenia krstu; krst je v konečnom dôsledku ponorením znamenajúcim smrť starého svetského človeka, aby sa mohol zrodiť nový človek, čo by Boží syn a brat všetkých ľudí, je naplnením požiadaviek spravodlivosti (porov. Lk 7,29), ktorá vedie k pravej ľudskosti najskôr v nás samých a potom aj okolo nás.

Áno, živý Pán je blízko, stojí za dverami (porov. Mk 13,29). Ján Krstiteľ zvestuje, že bude sudcom, ktorý je schopný oddeliť plevel od dobrého zrna. I v blízkosti tohto Pánovho príchodu v sláve však môžeme zostať uväznení vo svojej duchovnej hluchote voči Božiemu slovu. Môžeme sa usilovať o to, aby sme unikli Božiemu súdu ako prefíkané zmije (porov. Lk 3,7). Môžeme podľahnúť sebaklamu, že stačí nosiť meno kresťana a spoliehať sa na našu príslušnosť k Cirkvi a tak sa prefíkane zbaviť požiadavky o podniknutí naozajstnej cesty obrátenia. Ale Ján Krstiteľ používa ako liek na našu lenivosť a naše ustavičné sebaospravedlňovanie, poukaz na Boha, ktorý má dosť moci, aby vzbudil synov aj z mŕtvych kameňov (porov Lk 3,8). Prečo teda neurobiť všetko pre to, aby Boh mohol premeniť naše kamenné srdcia na srdce z mäsa (porov Ez 11,19; 36,26)?

Naozaj ten, ktorý má prísť, je už veľmi blízko. On je bezpochyby milosrdný voči tomu, kto je úprimný. Je však odstrašujúci pre toho, kto klame a nesnaží sa o premenu svojho každodenného správania podľa toho, čo vyznáva svojimi ústami. Nakoniec, Ježiš sám nás veľmi jasne varuje pred týmito slovami, ktoré vyznievajú ako povzdych: Prečo ma oslovujete „Pane, Pane“, keď nerobíte to, čo robím ja? (Lk 6,46)

Autor: Enzo Bianchi, Hlásej slovo - C