Pripravujte cestu Pánovi                                                   Lk 3,1-6                            

Božie slovo nás v tejto druhej adventnej nedeli upriamuje k tomu, aby sme rozjímali nad Pánovým príchodom a to spôsobom, že pred nás stavia osobu Jána Krstiteľa, ktorý v sebe zhŕňa celý Starý zákon a prepája ho s Novým zákonom. Tento prorok na rozhraní období je predchodca Mesiáša Ježiša ako v živote, tak i v smrti. Ježiš sám ho definoval slovami: „Medzi tými, čo sa narodili zo ženy nie je nik  väčší ako Ján“ (Lk 7,28)

Lukáš obvzvlášť slávnostným spôsobom vyjadruje vstup Jána Krstiteľa na scénu dejín: „V pätnástom roku cisára Tibéria, keď Poncius Pilát spravoval Judeu a Herodes bol tetrarchom v Galilei, jeho brat tetrarchom v Itúrei a trachonitídskom kraji a Lyzaniáš tetrarchom v Abilíne, za veľkňazov Annaniáša a Kajfáša zaznel na púšti Boží hlas nad Jánom, synom Zachariáša.“ (Lk 3, 1-2) Tento úvod dosvedčuje prorocké povolanie Jána, ktorý prijíma to, že sa stane nástrojom Božieho slova a prostredníkom moci Najvyššieho. Jánova veľkosť je v zrieknutí sa samého seba, ktoré ho vedie k neustále uvedomelejšiemu spôsobu načúvania, pretože to je jediný spôsob, ako v sebe skutočne nechať Božie slovo pôsobiť. K tomuto všetkému dochádza v rámci dejín, uprostred množstva udalostí poznačených aroganciou rímskej politickej moci a intrigami miestnej náboženskej hierarchie, čo sa na prvý pohľad zdá, akoby to bolo v ostrom protiklade s Božími zámermi... Tak dochádza k tomu, že Božie slovo sa javí stále zreteľnejšie ako protagonista celého diania. Prostredníctvom poslušného načúvania Božiemu slovu a stotožnenia sa s ním zo strany človeka, odhodlaného dať tomuto slovu počuteľný a viditeľný tvar, teda prostredníctvom Jána, ktorý sa stal prorokom, toto Božie slovo môže v dejinách napĺňať spásonosné konanie, ktoré sa odohráva navzdory protikladným udalostiam ľudských dejín...

Jánov život a jeho pôsobenie prebiehajú na púšti, teda na mieste, ktoré vedie strohosti života a k prebývaniu v samote. Táto samota však rozhodne nie je niečím samoúčelným, pretože sa jedná o stav, do ktorého nás Boh privádza preto, aby sme lepšie mohli načúvať Jeho hlasu, ktorý stále hovorí nášmu srdcu. (porov Oz 2,16)       

Po tom, ako žil na opustených miestach, teda od obdobia svojej mladosti až po deň svojho vystúpenia (porov. Lk 1,80), sa z Jána stáva hlas Božieho slova. Preto Ján vychádzal „do celého okolia Jordánu a hlásal krst pokánia na odpustenie hriechov“ (Lk 3,3). Ján mocne volá ľudí k obráteniu, teda k návratu k Bohu prostredníctvom zmeny zmýšľania, ktoré sa potom prejavuje  v konkrétnom konaní. (porov. Lk 3,8) Je  však znovu jasné, že v jeho prístupe nie je ani náznak po nejakom sebauplatnení zo strany človeka. Jánovou hlavnou snahou je to, aby disponoval každého človeka k prijatiu odpustenia hriechov, čo je jediná skutočná skúsenosť spásy, ktorá je nám tu na zemi ponúknutá, ako o nej spieval Zachariáš, otec Jána Krstiteľa z príležitosti narodenia svojho syna (porov. Lk 1,77)

Proroctvo, ktoré na niekoľko storočí v Izraeli vymizlo, sa v Jánovi Krstiteľovi sa opäť vracia na scénu. V tejto súvislosti nie je bezvýznamné, keď evanjelista Lukáš používa výlučne slová z Písma, cituje Izaiášov výrok: „Hlas volajúceho na púšti: Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky! Každá dolina sa vyplní a každý vrch a kopec zníži. Čo je krivé, bude priame, a čo je hrboľaté, bude cestou hladkou. A každé telo uvidí Božiu spásu.“ (Lk 3,4-6) Práve pripomenuté slová v sebe zahŕňajú veľkú útechu. Sú to slová, ktoré opäť sprítomňujú silu definitívneho exodu, ktorý Boh pripravil pre svoj ľud. Súčasne však tieto slová v sebe obsahujú naliehavú výzvu pre každého čitateľa evanjelia. Každý kresťan je totiž volaný k tomu, aby tak, ako Ján Krstiteľ, pripravoval každý deň cestu Pánovi v púšti svojho vlastného srdca. Aby vyrovnával a znižoval hory svojej vlastnej pýchy a zasypával priepasti svojej vlastnej beznádeje... A tento tvrdý zápas má v konečnom dôsledku jediný cieľ, totiž dozrieť k pochopeniu, že hlbokým Božím prianím je spása všetkých ľudí. Táto skutočnosť sa definitívne naplní až po príchode Pána na konci ľudských dejín. „A každý človek uzrie Božiu spásu.“ (Lk 3,6) Pre nás, ktorí očakávame Toho, ktorý má prísť, je Ján Krstiteľ novým Eliášom (porov. Mt 3,23-24; Lk 1,17), tým, kto otvára dejiny spásy a zvestuje nastávajúce udalosti nášho spasenia, ktoré sa uskutočnia vďaka Synovi človeka. Áno, Ján Krstiteľ bol Kristovým predchodcom v dejinách, a táto úloha mu prináleží až do konca časov. Ako to jasne pochopil jeden dávny cirkevný otec, keď o ňom napísal: „Tajomstvo Jána Krstiteľa sa bude napĺňať až do okamihu príchodu Ježiša Krista. Lebo duch Jána Krstiteľa predchádza každého, kto verí v Krista a jeho sila vedie ľudí k tomu, aby obmäkčovali tvrdosť svojich sŕdc a vyrovnávali cesty svojho života.“ Práve to sú tiež základné predpoklady prijatia Pánovho príchodu. Sme my kresťania naozaj ľuďmi očakávania? Sme skutočne ochotní žiť v tomto očakávaní?   

Spracované podľa: Enzo Bianchi, Hlásej slovo