Verní zemi v očakávaní Pána                                Mk 13, 24-32

Nastane deň, keď sa skončí poznanie skrze vieru. Boh zjaví každému stvoreniu svoju nekonečnú moc. Budú zrušené mechanizmy vesmíru, slnko zhasne, a hviezdy budú padať. Ľudia budú omdlievať a zomierať od strachu. Dokonca tí najodvážnejší, ktorí sa hrozili nebu, budú sa chvieť strachom ako lístie osiky. Vtedy nikto nebude pochybovať o existencii Všemohúceho Boha.

Často v živote počujeme otázku: Kde je spravodlivosť? Dobrý človek trpí, plače, často zomiera zatlačený na okraj života. Naproti tomu zlý žije v blahobyte, spôsobuje krivdu a pýši sa tým a nikto tomu nemôže zabrániť.

Netrápme sa, nadíde deň, kedy Boh zjaví svoju spravodlivosť. Každý pohár vody, ruka podaná mrzákovi pri vystupovaní z vlaku, miesto prepustené staršej osobe v autobuse – budú odmenené Bohom. Ale rovnako vtedy On, spravodlivý Sudca, odplatí za každý zlý pohľad na druhého človeka, za každú myšlienku, ktorá spôsobovala krivdu, za každé zlé slovo. Vtedy nikto nebude pochybovať o Božej spravodlivosti. Nikto, ani dobrí, ani zlí.

Avšak najväčším prekvapením v deň druhého príchodu Krista na zem nebude sila Jeho všemohúcnosti, ani sláva Jeho spravodlivosti, ale úžas a majestát Jeho lásky. Nastane deň, v ktorom každé stvorenie spozná, ako veľmi nás Boh miloval, ako veľa pre nás urobil, ako nesmierne nás obdarúva láskou. V ten deň láska Boha pritiahne k sebe všetkých, ktorí tu na zemi sa usilovali konať podľa Jeho príkazov. Tá istá láska Boha spôsobí, že hriešnici budú zúfalo kričať že si túto veľkú lásku nevšimli, že na túto nesmiernu lásku neodpovedali, že takou úžasnou láskou pohŕdali. Od toho dňa sa pre nás začne večnosť. Pre jedných to bude večné šťastie v láske, pre druhých večné zúfalstvo kvôli jej strate.

Ježiš povedal svojim učeníkom: „V tých dňoch, po onom súžení, slnko sa zatmie, mesiac nevydá svoj jas, hviezdy budú padať z neba a nebeské mocnosti sa budú chvieť. Vtedy uvidia Syna človeka prichádzať na oblakoch s veľkou mocou a slávou. On pošle anjelov a zhromaždí svojich vyvolených zo štyroch strán sveta, od kraja zeme až po kraj neba.

Od figovníka sa naučte podobenstvo. Keď jeho ratolesť mladne a vyháňa lístie, viete, že je blízko leto. Tak aj vy, až uvidíte, že sa toto deje, vedzte, že je blízko, predo dvermi.

Veru, hovorím vám: Nepominie sa toto pokolenie, kým sa to všetko nestane. Nebo a zem sa pominú, ale moje slová sa nepominú.

Ale o tom dni a o tej hodine nevie nik, ani anjeli v nebi, ani Syn, iba Otec.“

S blížiacim sa koncom liturgického roka nám Cirkev ponúka k rozjímaniu poslednú časť Ježišovej veľkej eschatologickej reči (porov. Mk 13). Ešte predtým, než pôjde v ústrety svojmu utrpeniu, smrti a vzkrieseniu (porov. Mk 14-16), obráti sa Ježiš k apoštolom s mocnými slovami o konci časov a poučuje ich o udalosti, ktorá zhrnie všetky dejiny a dá im plný zmysel, o parúzii, kedy Syn človeka príde v sláve.

S pomocou veršov z prorockých kníh vyhlási, že „v tých dňoch, po onom súžení slnko sa zatmie, mesiac nevydá svoj jas, hviezdy budú padať z neba a nebeské mocnosti sa budú chvieť“ (Mk 13,24-25). Nechce svojich poslucháčov vydesiť, ale využíva apokalyptický jazyk vlastný židovskej tradícii, aby vyjadril zásadné skutočnosti: tento svet a toto stvorenie spejú k svojmu koncu, k „Pánovmu dňu“, už túžobne očakávanému veriacimi Izraela, dňu spásy a súdu. A to nastane vďaka presnému zámeru Boha, ktorý je Pánom dejín a času, ktorý si želá nastoliť svoje kráľovstvo pokoja a spravodlivosti a tak dať počiatok novým nebesiam a novej zemi, ktoré pripravuje (porov. Iz 65,17; 2 Pt 3,13; Zj 21,1).

Toto všetko nastane v súvislosti so slávnym príchodom Syna človeka, Pána Ježiša Krista: „Vtedy uvidia Syna človeka prichádzať v oblakoch s veľkou mocou a slávou“ (porov. Dan 7,13-14). Kresťania vnímajú čas častokrát svetským spôsobom, ako čosi nepretržite homogénne, čo vylučuje akékoľvek očakávania, ako večnú prítomnosť, kde môže nastať čokoľvek okrem Pánovho slávneho príchodu. Tvárou v tvár tomuto zmierlivému fatalistickému postoju treba svedčiť o tom, že Pánova parúzia – príchod je neoddeliteľnou súčasťou kresťanského tajomstva, pretože Ježiš o nej jasne hovoril. Áno, Syn človeka, teda Ježiš, ktorý už prišiel v krehkom ľudskom tele, narodil sa z Márie a zomrel na kríži, zmŕtvychvstalý a žijúci, príde v sláve, ako on sám vyhlásil s autoritou pochádzajúcou z jeho vernosti Bohu: „Nebo a zem sa pominú, ale moje slová sa nepominú“ (Mk 13,31).

Celé stvorenie vzdychá a trpí pôrodnými bolesťami, očakáva svoju premenu (porov. Rim 8, 19-22), a Pánov konečný príchod v plnosti vyslyší aj túto prosbu, ktorej hlasom sú kresťania, keď volajú: „Príď, Pane Ježišu! Marana tha!“ (Zjv 22, 17.20; 1 Kor 16,22). Príchod Pána naozaj nepopiera dejiny, ale chce premeniť náš svet. Tým sa vysvetľuje každodennosť obrazu, ktorý Ježiš používa na napomenutie učeníkov: „Od figovníka sa naučte podobenstvo. Keď jeho ratolesť mladne a vyháňa lístie, viete, že je blízko leto. Tak aj vy, až uvidíte, že sa toto deje, vedzte, že je blízko predo dvermi“ (Mk 13,28-29). Ohlásenie Pánovho príchodu neodcudzuje veriaceho dnešku, skôr naopak – žiada od neho schopnosť prijať prítomnosť, milovať zem na ktorej žije. Hľadať to, čo je zhora, ale pritom zostávať verný zemi, je spôsob, ktorým sa uplatňuje bdelosť, ten postoj vedomého očakávania Pánovho príchodu, ktorý Ježiš na konci svojej reči naliehavo požaduje (porov. Mk 13,33-37).

Táto bdelosť je motivovaná aj tým, že aj Ježiš ju pokorne prijíma: „Ale o tom dni a o tej hodine nevie nik, ani anjeli v nebi, ani Syn, iba Otec“ (Mk 13,32). Syn človeka príde v hodinu, ktorá je skrytá v Bohu, takže je potrebné byť stále pripravený. Ježiš nás upozorňuje, že „Keby hospodár vedel, v ktorú nočnú hodinu príde zlodej, veruže by bdel a nedovolil by mu vniknúť do svojho domu. Preto aj vy buďte pripravení, lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej neviete“ (Mt 24,43-44). Nie je to teda otázka „kedy“, ale skôr dôverujúca istota budúcnosti už určuje Pánovo: „Áno, prídem čoskoro!“ (Zj 22,20)...

Kresťania sú tí, ktorí „milujú a čakajú slávny príchod Pána Ježiša Krista“ (porov. 1 Kor 1,7; 2 Kor 4,8) a svojím očakávaním túto udalosť urýchľujú (porov. 2Pt 3,12). To je ich zvláštna charakteristika v dejinách a v ľudskej spoločnosti a tiež dôvod, prečo veľký cirkevný otec, svätý Bazil, napísal hlbokú duchovnú myšlienku: „Čo je vlastné kresťanovi? Bdieť každý deň a každú hodinu s vedomím, že Pán príde v hodine, kedy sa toho nenazdáme.“

Spracované podľa Enzo Bianchi a Edward Stanek.