32. nedeľa cez rok B 2018

 

      Služba alebo pokrytectvo                       Mk 12, 38-44

 

"Ako Ježiš učil zástupy, hovoril im: „Varujte sa zákonníkov, ktorí radi chodia v dlhých rúchach, túžia po pozdravoch na uliciach, po prvých stoliciach v synagógach a popredných miestach na hostinách. Vyjedajú domy vdov a naoko sa dlho modlia. Takých postihne prísnejší súd.“

Potom si sadol oproti chrámovej pokladnici a pozeral sa, ako ľud hádže peniaze do pokladnice. Viacerí boháči hádzali mnoho. Prišla aj istá chudobná vdova a vhodila dve drobné mince, čo je kvadrans.

Zavolal svojich učeníkov a povedal im: „Veru, hovorím vám: Táto chudobná vdova vhodila viac ako všetci, čo hádzali do pokladnice. Lebo všetci dávali zo svojho nadbytku, ale ona pri svojej chudobe dala všetko, čo mala, celé svoje živobytie.“

   

Po debatách s rôznymi náboženskými predstaviteľmi Izraela (porov. Mk 11,27 – 12,34) sa Ježiš chystá definitívne opustiť Jeruzalemský chrám. Dnešný úryvok prináša jeho posledné slová povedané v chráme, predchádzajúce eschatologickú reč (porov. Mk 13) a jeho utrpenie, smrť a zmŕtvychvstanie (porov. Mk 14 –  16).

  Ježiš sa obráti k zástupu a k učeníkom a vyhlási: „Varujte sa zákonníkov, ktorí radi chodia v dlhých rúchach, túžia po pozdravoch na uliciach, po prvých stoliciach v synagógach a popredných miestach na hostinách. Vyjedajú domy vdov a naoko sa dlho modlia. Takých postihne prísnejší súd“ (Mk 12,38-40). Tieto slová odkazujú na to, čo hovorili už proroci (porov. Iz 1,10-20; Jer 7, 1-15; Am 5,21-27). Slová jasné a konkrétne, hoci v porovnaní s dlhou rečou proti farizejom u Matúša stručné. Slová, ktoré v skutočnosti znamenajú napomenutie pre všetkých veriacich a predovšetkým pre osoby „náboženské“.

  Náboženskí ľudia sú totiž často poháňaní vlastnou predstavou spravodlivosti a dávajú sami seba za príklad nasledovania, čo však vedie k vystavovaniu vlastných cností na obdiv za účelom vzbudenia obdivu ostatných. Ako ozajstné „obielené hroby“ (Mt 23,27), vystavujú na obdiv svoje dobré skutky a každodenne s námahou vytvárajú vlastnú povesť svätosti. Namiesto toho, aby slúžili Bohu tým, že sa dajú do služby svojim bratom, slúžia sami sebe svojím postavením, aby získali obdiv. Ich hriechom je pokrytectvo, „hrajú divadlo“, uprednostňujú zdanie pred skutočnosťou, žijú z obdivu ľudí, nie z toho, aby sa páčili Bohu... Ježiš o nich na inom mieste hovorí, že „už dostali svoju odmenu“ (Mt 6,2.5.16). Či už dávajú almužnu, modlia sa, alebo postia, všetky tieto samy o sebe dobré skutky, ak sú vystavované na obdiv, nevedú k rozpoznaniu Božích činov, ale sú zamerané na slávu toho, kto ich robí.

  Ježiš si neobliekol dlhé slávnostné rúcho, aby bol cestou spoznávaný, ale často vyhľadával skrytosť, aby sa vyhol obdivu a nepriťahoval zástupy. V synagógach nezaujímal predné miesta, ak nevysvetľoval Božie slovo. Nevyužíval vdovy, ale snažil sa im uľahčiť ich utrpenie (porov. Lk 7,11-15). Samozrejme sa rád zúčastnil bohoslužieb svojho ľudu, ale miloval modlitbu v samote (porov. Mk 1,35), aby mohol žiť z počúvania Otca a v spoločenstve s ním. A konečne nevyhľadával čestné miesta na hostinách, ale prijímal pozvanie verejných a známych hriešnikov, aby rozprával o nekonečnom Božom milosrdenstve k nim, a to aj za cenu pohoršenia farizejov a zákonníkov, ktorí o ňom hovorili, že je „žrút a pijan, priateľ mýtnikov a hriešnikov“ (Mt 1 1,19).

  „Potom si sadol oproti chrámovej pokladnici a pozeral sa, ako ľud hádže peniaze do pokladnice. Viacerí boháči hádzali mnoho. Prišla aj istá chudobná vdova a vhodila dve drobné mince“ (Mk 12,41-42). Ježiš vie aj z tých najobyčajnejších a najvšednejších skutkov vyčítať hlboké úmysly srdca (porov. Jn 2,25); on totiž nesúdi podľa zdania, ale podľa pravdy (porov. Jn 7,24), pretože – vďaka odlišnému pohľadu na realitu, vďaka pohľadu podľa Božieho zámeru je schopný vidieť inak ako vidia všetci okolo. A tak môže učeníkom povedať: „Táto chudobná vdova vhodila viac ako všetci, čo hádzali do pokladnice. Lebo všetci dávali zo svojho nadbytku, ale ona pri svojej chudobe dala všetko, čo mala, celé svoje živobytie“ (Mk 12,43-44). Ona dala zo svojho nedostatku všetko, čo mala, celé svoje živobytie, „lepšie povedané“ celý svoj život. Ona totiž Bohu dáva celú seba samu, bez toho aby sa snažila priťahovať pozornosť, úplne sa mu s láskou a dôverou odovzdáva, podobne ako vdova zo Sarepty, ktorá zostala úplne bez prostriedkov, len aby mohla dať jesť Eliášovi, Božiemu mužovi, (porov. 1 kráľ 17,10-16). Keď tak robí, je táto vdova príkladom „zvyšku Izraela, ktorý dúfa len v Pána“ (porov. Sof 3, 12-13)...

   Ježiš ide v ústrety smrti, ktorá nebude ničím iným ako okrajovým gestom celého života slobodne odovzdaného z lásky k Otcovi a k ​​bratom, a učí svojich učeníkov, aby robili to isté. Žiť našu každodennú existenciu z lásky je totiž jediná obeť naozaj milá Bohu, ako to dobre pochopil Pavol, keď napísal: „Bratia, pre Božie milosrdenstvo vás prosím, aby ste svoje telá prinášali ako živú, svätú, Bohu milú obetu, ako svoju duchovnú bohoslužbu“ (Rim 12,1).

 

Spracované podľa: Enzo Bianchi, Hlásej slovo

Foto: www.google.com

Liturgický rok: 
Liturgické obdobie: