Nesmierne množstvo svedkov.                                 Mt 5, 1-12a                                  

Na slávnosť Všetkých svätých máme pred našimi očami svätých, ľudí, ktorým možno závidieť, lebo vykonali mimoriadnu vec – vyhrali život. Nám ten život preteká pomedzi prsty. Pretieklo už pätnásť, tridsať, a možno šesťdesiat rokov. Čo nám z neho zostalo? Budeme na cintoríne – na mieste, na ktorom sa tento proces končí. Život nám preteká pomedzi prsty kvapka za kvapkou a vsakuje do zeme. Napokon vsiakne úplne. Zatiaľ čo svätí, ktorých dnes obdivujeme, ho vyhrali. Im život cez prsty nepretiekol, dokázali ho využiť. Ako to robili?

Použime prirovnanie. Traja ľudia dostali po jednom milióne eur. Boli im však dané dve podmienky: tieto peniaze musíte užívať a spolu s minutím posledného eura vás čaká smrť.

Prvý si mädlil ruky: Užívať! Využiť to, čo mám! Krátko, ale dobre. Vyrátal, že päť rokov môže výborne žiť, na koniec nemusí myslieť.

Druhý sa rozhodol žiť čo najdlhšie. Šetrne, veľmi skromne – len žiť. Celé úsilie vložil do toho, aby smrť čo najviac oddialil. Každý deň so zdesením rátal, koľko mu ešte zostalo.

Tretí si povedal: tak či tak zomriem, a teda spolu so mnou zakopú aj zužitkovaný milión. V takom prípade to nemá zmysel. Treba čosi robiť. Keď ja musím zomrieť, zachránim prinajmenšom peniaze. Ako? Určím ich na veci, ktoré nezahynú, ktoré trvajú večne: pravda, spravodlivosť, láska. A v jednej chvíli všetko, čo mal, vložil na jednu misku. Milión obetoval na cieľ, aby sa pričinil o víťazstvo pravdy, spravodlivosti, lásky.

Milión, to je náš život. Ako ho užívame? Tak, ako prvý a druhý človek, to znamená pre seba? V takom prípade sa nečudujme, že život nám preteká pomedzi prsty, sami ho márnime. Tí, ktorým závidíme, dali všetko, aby mali, celý svoj život, minútu za minútou, odovzdali do služby pravde, spravodlivosti a láske. A vlastne tým vyhrali. Nielenže nestratili dočasný život, ale ho rozmnožili o nekonečnosť. Teraz žijú večne.

Dali všetko, čo mali. „Blahoslavení chudobní v duchu“. Chudobní, lebo si neponechali ani cent, ani jednu minútu. Dali všetko. To je prvý a najzákladnejší krok smerom k Bohu, smerom k šťastiu. Neveriaci človek ho neurobí. Ani človek slabej viery. Ten si vždy čosi ponechá, pre zabezpečenie na starobu. Takýto krok urobí iba človek silnej viery, ktorý vie, že ak bude hľadať Božie kráľovstvo, tak všetko ostatné mu bude pridané.

Okrem silnej viery taký človek musí mať odvahu, lebo vo chvíli, keď celý život obetuje pravde, spravodlivosti a láske, keď všetko, čo má, vloží na jednu misku, okolie, zvlášť ľudia slabej viery, urobia všetko, aby ho znechutili. Nazvú ho čudákom. Stále bude počuť: Človeče, čo to robíš? Zamysli sa! Márniš život. Potrebuje veľkú odvahu, aby sa s tými ťažkosťami vyrovnal. Svätí, ktorých dnes obdivujeme, sa s nimi vyrovnali a zvíťazili. Každý z nás má na to, aby zopakoval ich úspech, aby vyhral.

Keď Ježiš videl veľké zástupy, vystúpil na vrch. A keď sa posadil, pristúpili k nemu jeho učeníci. Otvoril ústa a učil ich: „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo.

Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení.

Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme.

Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení.

Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo.

Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.

Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi.

Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo.

Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť; radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi.“

Slávime sviatok Všetkých svätých, pripomíname si spoločenstvo svätých na nebi i na zemi. V samom srdci jesene, po všetkých zberoch na našich poliach nás Cirkev vyzýva, aby sme kontemplovali úrodu živých obetí ponúknutých Bohu, žatvu všetkých životov navrátených Pánovi, úrodu zrelých plodov u Boha, ktoré Pánova láska a milosť medzi ľuďmi povzbudila, od „spravodlivého Ábela“ ( Mt 23,35; porov. Gn 4,8) až po posledného človeka, ktorý zomrel v Božej láske.

Sviatok Všetkých svätých je naozaj pripomienkou slávnej jesene cirkvi, je to sviatok proti samote, proti každej osamelosti, ktorá tiesni srdce človeka. Keby tu neboli svätí, keby sme neverili v „spoločenstvo svätých“ – nie náhodou je súčasťou nášho vyznania viery – , boli by sme uzavretí do zúfalej a beznádejnej samoty...

Dnes by sme mali obnoviť veľkonočnú pieseň, pretože ak sme na Veľkú noc oslavovali Krista naveky žijúceho po Otcovej pravici, dnes vďaka sile vzkriesenia hľadíme na tých, ktorí sú po pravici Otca spolu s Kristom, na svätých. Sme pozvaní spievať o tom, že ratolesti očistené a prerezané Otcom na viniči, ktorým je Kristus (porov. Jn 15,1-5), vydali hojné plody a toto zozbierané a vylisované hrozno spolu vytvorilo jediné víno Kráľovstva.

Je to veľké tajomstvo, ktoré vo viere slávime: mŕtvi pre Krista, s Kristom a v Kristovi sú s ním živí a pretože my sme údmi Kristovho tela a oni oslávené údy Pánovho osláveného tela, sme jedni s druhými v spoločenstve, cirkev putujúca s cirkvou nebeskou spolu vytvárajú jediné a celistvé Pánovo telo. To je dôvod, prečo v našich zhromaždeniach stúpa vôňa kadidla, znamenie puta s cirkvou tam hore, v nebeskom Jeruzaleme, ktorá očakáva naplnenie počtu svojich synov a je živá u Boha, s Kristom, navždy (porov. Gal 4,26; žid 12 , 22; zj 21,2.10). 

Dnešný sviatok je okrem iného veľkou výzvou k znovuobjaveniu svätých vedľa nás, aby sme sa cítili súčasťou jediného tela. Toto vedomie živilo vieru a cestu svätosti mnohých veriacich od prvých storočí až dodnes, mužov a žien „oddelených“ od svetskosti, schopných každodenne žiť s vedomým odporom proti spútavajúcim modlám, s trpezlivým podriaďovaním sa Pánovej vôli a s múdrou láskou ku každej ľudskej bytosti, obrazu neviditeľného Boha. Tak sa stávajú účinnou prítomnosťou pre kresťana i pre cirkev. „Nesmierne je množstvo tých, ktorí sa na nás pozerajú“ (Hebr 12,1), spolu s nimi tvoríme telo Kristovo, spolu s nimi sme Božími deťmi, spolu s nimi budeme zjednotení so Synom.

Chápeme teda, prečo sme pozvaní rozjímať práve nad slovami blahoslavenstiev, ktorými Ježiš otvára kázanie na hore (porov. Mt 5,1-7,27). Jedná sa o veľmi bohatý úryvok, ktorý obsahuje prisľúbenie definitívnej spásy a potvrdzuje, že už dnes sú tu niektoré podstatné podmienky pre zajtrajšok v Božom kráľovstve. Blahoslavenstvá nevyhlasujú rezignáciu, ale vzbudzujú veľkú nádej: chvíle súženia nemajú v našom živote posledné slovo, ale už dnes otvárajú budúcnosť Kráľovstvu, o ktorom Ježiš hovorí v prvom a poslednom blahoslavenstve v prítomnom čase. On sám totiž žil blahoslavenstvá v plnosti: on je chudobný, plačúci, tichý a pokorného srdca, hladujúci a smädný po spravodlivosti, milosrdný, čistého srdca, tvorca pokoja, prenasledovaný pre spravodlivosť...

Ježiš povedal: „Kde som ja, tam bude aj môj služobník“ (Jn 12,26), a svojou ľudskou existenciou naznačil veľmi konkrétnu cestu, na ktorej sme povolaní nasledovať ho. Je to cesta, ktorá je pre nás možnosťou tu a teraz zakúšať prvotiny Kráľovstva. Áno, cesta posvätenia spočíva v tom, že žijeme, ako žil Ježiš Kristus, pretože on je jediný základ našej blaženosti a našej svätosti. Je to on, „ktorý príde v sláve so všetkými svojimi svätými“ (porov. 1 Sol 3,13).

Spracované podľa: Enzo Bianchi a Edward Stanek

Foto: www.youtube.com