Manželia, znamenie Božej vernosti                     Mk 10, 2-16                                          

Jedna z najbolestnejších rán súčasného človeka, sú roztrhnuté srdcia, ktoré Boh spojil. Rana rozvodov. Rana zakrvavená, znemožňujúca pohyb jednej i druhej strany a predovšetkým zraňujúca deti. V stretnutí sŕdc muža a ženy Boh urobil hniezdo istoty pre ich deti. Tu sú počaté, rastú, tu sú vychovávané až k úplnej samostatnosti.

Dve srdcia spojené láskou sú schopné vybudovať pre seba i svoje deti dom šťastia. Všetko iné je iba prídavkom. Najdôležitejšie je, aby zodpovedné krídla lásky objali srdcia, ktoré tvoria dom.

Ľudská nezrelosť sa prejavuje medzi iným v nedostatku zodpovednosti za rozhodnutie stavby domu šťastia. Slabé poznanie partnera a keď nedokážu žiť v skutočnej láske, to vedie k dráme. Namiesto domu šťastia vzniká hala vzájomného mučenia. Koniec je známy. Sklamaní utekajú od seba s hlbokým pocitom porážky.

Je udivujúce, že nezrelí ľudia majú stále výhrady voči Bohu v tom, že rozhodnutie uzatvoriť manželstvo neodvratným spôsobom spája ľudí až do smrti. Neustále tiež hľadajú akési spôsoby, aby ospravedlnili rozpad manželstva a možnosť zmeny partnera. Tak to bolo v Starom Zákone. Mojžiš súhlasil s takouto žiadosťou ľudu a v ťažkých prípadoch dovolil napísať rozlukový list. Kristus ruší toto Mojžišovo uľahčenie. Vyzýva k zachovaniu Božieho rozhodnutia. A aj napriek tomu, že Spasiteľ postavil vec tak jasne, medzi kresťanmi sa čoraz častejšie objavujú žiadosti, aby túto vec bagatelizovali a ospravedlnili rozpad manželstva. Ľudia, ktorí sa dopustili omylu pri nesprávnom výbere partnera, chcú zdôvodniť, že sú múdrejší ako Boh a že lepšie poznajú cestu k šťastiu, ako On. Ježiš však dobre vie, že zo zraneného srdca sa nedá budovať nový, šťastný dom. „Čo teda Boh spojil, to človek nech nerozlučuje!“

Z náboženského hľadiska sa oplatí všimnúť si dve z príčin, prečo vzrastá počet rozpadajúcich sa manželstiev. Prvá, to je nedostatok zodpovednej prípravy na manželstvo. Len málo mladých ľudí dorastá na to, aby chápali povinnosti dobrej matky a zodpovedného otca. Ich nezrelé rozhodnutie získava právny rozmer a v Cirkvi sviatostný, ale tým sú ich dôsledky na celý život. Príliš neskoro odhaľujú svoj omyl a jeho náprava prerastá nad ich možnosti. Keď totiž neboli zodpovedne pripravení na budovanie domu šťastia, tým viac nie sú pripravení na jeho záchranu, keď sa rozpadá. Netreba sa diviť, že vo chvíli skúšky nedokážu zdolať úlohy a zachraňujú sa útekom. Útek je predsa ich porážka.

Druhá príčina je ešte vážnejšia. Mladomanželia stoja pri oltári a dávajú Bohu slovo, že neopustia spolumanžela až do smrti. Keby chápali Boha ako konkrétnu osobu a keby vedeli, komu dávajú slovo! Nedodržanie slova pred Bohom, je vždy chápané ako nedostatok úcty voči Nemu. Človek, ktorý nedodrží slovo, neberie vážne ani spolumanžela, ani Cirkev, ani Boha. Dotýkame sa tu slabosti viery. Vernosť manželskej lásky možno budovať istým spôsobom iba na Bohu, ako na základe. „Čo teda Boh spojil, človek nech nerozlučuje!“ Kto vie, kto je Boh, nebude ho opravovať, ale urobí všetko, aby s Ním spolupracoval v spájaní sŕdc a v budovaní domu šťastia.

I pristúpili farizeji a pokúšali ho. Pýtali sa ho, či smie muž prepustiť manželku.

On im odpovedal: "Čo vám prikázal Mojžiš?"

Oni vraveli: "Mojžiš dovolil napísať priepustný list a prepustiť."

Ježiš im povedal: "Pre tvrdosť vášho srdca vám napísal toto prikázanie. Ale Boh ich stvoril od počiatku stvorenia ako muža a ženu.

Preto muž opusti svojho otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele.

A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo. Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje!"

Doma sa ho učeníci znova na to pýtali.

On im povedal: "Každý, kto prepustí svoju manželku a vezme si inú, dopúšťa sa voči nej cudzoložstva. A ak ona prepustí svojho muža a vydá sa za iného, cudzoloží." Tu mu prinášali deti, aby sa ich dotkol. Ale učeníci, ich okrikovali.

Keď to Ježiš videl, namrzený im povedal: "Nechajte deti prichádzať ku mne! Nebráňte im, lebo takým patrí Božie kráľovstvo. Veru, hovorím vám: Kto neprijme Božie kráľovstvo ako dieťa, nevojde doň."

Potom ich objímal, kládol na ne ruky a požehnával ich.

Po návrate do Kafarnauma sa Ježiš vybral do Judska a „on ich zasa ako zvyčajne učil“ (Mk 10,1). Práve v tomto kontexte k nemu prichádzajú niektorí farizeji, aby ho pokúšali a pýtajú sa ho „či smie muž prepustiť manželku“ (Mk 10,1). Cieľom otázky teda nie je poznať Ježišov názor, ale skôr pokúšať ho, dostať ho do problémov. Ježiš sa nenechá zapliesť do polemiky, ale svojou odpoveďou ohlasuje manželstvo podľa Božieho plánu.

Ako tomu v sporoch s farizejmi často býva, odpovie im otázkou, ktorá odkazuje farizejov na Tóru, Zákon, ktorý dal Boh Izraelu skrze Mojžiša: „Čo vám prikázal Mojžiš?“ (Mk 10,3). Pohotová odpoveď odkazuje na knihu Deuteronómium: Mojžiš dovolil, „aby muž napísal žene priepustný list a vykázal ju zo svojho domu“ (porov. Dt 24, 1-4). V tomto bode Ježiš svojich poslucháčov pozve k ďalšiemu kroku: neuspokojiť sa s doslovnou interpretáciou Zákona, ale vrátiť sa k vôli Boha, Zákonodarcu. To je dôvod, prečo hovorí: „Pre tvrdosť vášho srdca vám napísal toto prikázanie“ (Mk 10,5). Dodatok o rozvode, ktorý Izraelitom odovzdal Mojžiš, bol iba gestom trpezlivosti voči „tvrdosti srdca“, nevere a neochote človeka počúvať Božiu vôľu...

Pôvodný Boží zámer bol úplne iný. „ Ale Boh ich stvoril od počiatku stvorenia ako muža a ženu“ (Gn 1,27), „Preto muž opusti svojho otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele. A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo“ (Mk 10,6-8). V postoji načúvania Božieho slova v Písme, Ježiš cituje a aktualizuje dva úryvky z knihy Genesis, aby potvrdil, že Božou vôľou o človeku je monogamná, nerozlučiteľná jednota. Potom uzatvára: „Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje!“ (Mk 10,9).

Ježišove slová nám aj dnes pomáhajú spoznávať pravdu kresťanského manželstva: je to životný osud, príbeh a vyžaduje teda námahu a schopnosť vytrvalosti a vzájomného odpustenia. Snubný vzťah sa meria v dlhých časových horizontoch príbehu lásky, v ktorom môžu nastať pády a krízy, ale vždy musí pretrvať vôľa k obnoveniu jednoty, smerovanie k vernosti za každú cenu. Iba tak je pre manželov možné stať sa znamením Boha, ktorý je verný svojej zmluve napriek zradám neverného ľudu: Boh sa nerozviedol s Izraelom ani s Cirkvou aj napriek ich nevernosti (porov. Ez 16; 2Tim 2,13)! Áno, manželská jednota je nerozlučná, nakoľko je znamením skutočnosti, ktorá manželstvo presahuje: sobáš ako neodvolateľná zmluva medzi Bohom a jeho ľudom (porov. Dt 7,9), medzi Kristom a Cirkvou (porov. Ef 5,31-33).

Je tu však niečo viac. Ježiš odhaľuje, že muž a žena, ktorí sa berú, musia prijať riziko jasného odlúčenia od pôvodnej rodiny; v opačnom prípade je ich jednota ohrozovaná nebezpečnými návratmi do minulosti... Keď sa dvaja zjednotia v manželstve, usilujú sa o medziľudský vzťah, ktorý je hlbší než vzťah detí k rodičom. Tento vzťah nie je len telesnou jednotou, ale manželskou jednotou v celej jej šírke, až smerovaním k tomu byť jedným telom, až k vytvoreniu jedného ducha s Kristom (porov. 1Kor 6, 16-17)! Len zo skutočného odlúčenia sa od pokrvných zväzkov minulosti sa môže zrodiť pevná a definitívna jednota schopná vydávať v Kristovi Božiu vernosť každému ľudskému tvoru, celému ľudstvu.

Keď prídu do domu, učeníci sa pýtajú Ježiša znovu na to isté. Sú možno natoľko udivení jeho slovami, že podľa paralelného textu u Matúša povedia, „Keď je to takto medzi mužom a ženou, potom je lepšie neženiť sa“ (Mt 19,10). Ale Ježiš s rovnakou radikálnosťou potvrdí: „Každý, kto prepustí svoju manželku a vezme si inú, dopúšťa sa voči nej cudzoložstva“ (Mk 10,11). Keď sa však ocitne tvárou v tvár cudzoložnej žene, neodsúdi ju, ale vyzve ju k obráteniu, k zmene života (porov. Jn 8,1-11) To nám pripomína, že ani v tak chúlostivej záležitosti, ako je rozvod, Ježiš nehovorí poučky, ani nevynáša súdy, ale urobí zvestovanie, náročné zvestovanie vyplývajúce z Božej vôle obsiahnuté v Písme. Cirkev je povolaná, aby toto zvestovanie opakovala s veľkou priamosťou a diskrétnosťou a aby ho sprevádzala milosrdenstvom vlastným Pánovi: jednota muža a ženy zostáva skutočne „veľkým tajomstvom“ (porov. Ef 5,32) a vzhľadom k nemu sú kresťania viac než inokedy povolaní k tomu, aby „prijali Kristovo zmýšľanie“ (porov. Flp 2,5).

Spracované podľa: Enzo Bianchi a Edward Stanek

Foto: www.pixabay.com