Učeníci a pohoršenie                              Mk 9, 38-43. 45. 47-48

Ján povedal Ježišovi: "Učiteľ, videli sme kohosi, ako v tvojom mene vyháňa zlých duchov. Bránili sme mu to, veď nechodí s nami."

Ježiš vravel: "Nebráňte mu! Lebo nik, kto robí divy v mojom mene, nemôže tak ľahko zle hovoriť o mne. Veď kto nie je proti nám, je za nás.

A kto by vám dal piť čo len za pohár vody preto, že ste Kristovi, veru, hovorím vám: Nepríde o svoju odmenu.

Ale pre toho, kto by pohoršil jedného z týchto maličkých, čo veria vo mňa, bolo by lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a hodili ho do mora.

Ak by ťa zvádzala na hriech tvoja ruka, odtni ju: je pre teba lepšie, keď vojdeš do života zmrzačený, ako keby si mal ísť s obidvoma rukami do pekla, do neuhasiteľného ohňa.

Ak ťa zvádza na hriech tvoja noha, odtni ju: je pre teba lepšie, keď vojdeš do života krivý, ako keby ťa mali s obidvoma nohami hodiť do pekla.

A ak ťa zvádza na hriech tvoje oko, vylúp ho: je pre teba lepšie, keď vojdeš do Božieho kráľovstva s jedným okom, ako keby ťa mali s obidvoma očami vrhnúť do pekla, kde ich červ neumiera a oheň nezhasína."

Debatu Dvanástich o tom, kto z nich je najväčší, Ježiš práve prerušil slovami, ktoré navždy upravujú vzťahy vo vnútri kresťanského spoločenstva: „Kto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a služobník všetkých“ (Mk 9,35), keď sa znova, tentoraz Jánovými ústami, ukazuje nepochopenie učeníkov: „Učiteľ, videli sme kohosi, ako v tvojom mene vyháňa zlých duchov. Bránili sme mu to, veď nechodí s nami“ (Mk 9,38).

  Ján veľmi dobre vyjadruje postoj niekoho, kto cíti povinnosť hájiť výsady spoločenstva pred domnelými útokmi zvonku. Takáto zlá horlivosť so zle skrývanými ambíciami držiteľov autentickej charizmatickej moci sa snaží veľmi presne určiť hranicu medzi spoločenstvom kresťanov a tými vonku. Príde až k tomu, že vyžaduje – to je jediný prípad v evanjeliách –  nasledovanie skupiny („nechodil s nami“)! Už Starý zákon zaznamenáva podobnú udalosť: dvaja muži prorokujú pôsobením Ducha Svätého, hoci neprišli na zhromaždenie Mojžiša a sedemdesiatich starších; Jozue preto žiada Mojžiša, aby im v tom zabránil, ale dostane odpoveď: „Prečo sa hneváš na mňa? Kiežby všetok Pánov ľud pozostával z prorokov! Kiežby Pán zoslal na všetkých svojho ducha“ (Nm 11,29)...

  Ježiš sa tu stotožňuje s Mojžišovým postojom a Jána karhá: „Nebráňte mu! Lebo nik, kto robí divy v mojom mene, nemôže tak ľahko zle hovoriť o mne. Veď kto nie je proti nám, je za nás“ (Mk 9,38). Iste, učeníci neschopní vyhnať démona z epileptického chlapca sa divili, že iní také veci robia, a ich frustrácia sa premenila na aroganciu a nepriateľstvo. Ježiš ich ale učí, že moc jeho Mena – ktorá je v pravde vyznania jedine pôsobením Ducha Svätého (porov. 1Kor 12,3) – nemôže byť uzatvorená do príliš obmedzených hraníc. Ježišovo meno vždy presahuje hranice Cirkvi, ktorá ho aj vyznáva, a Pán má svojich svedkov aj veľmi ďaleko za hranicami spoločenstva kresťanov! Jeho meno nemôže byť prameňom rozdelenia medzi ľuďmi, ktorí ho v pozitívnom zmysle vzývajú, pretože vyjadruje otvorenosť a univerzálnu službu v sebadarovaní.

  Nikto si nemôže robiť nárok na držanie monopolu na Pánovu prítomnosť, ak nechce redukovať Pána na modlu a stať sa príčinou pohoršenia, teda kameňom úrazu a prekážkou na ceste človeka k Bohu. Je to pohoršenie predovšetkým vo vnútri kresťanského spoločenstva: „Kto by pohoršil jedného z týchto maličkých, čo veria vo mňa, bolo by lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a hodili ho do mora“ (Mk 9,42). V cirkvi sú skutočne „nepatrní“, kresťania, ktorých viera je ľahšie vystavená rozrušeniu (porov. Rim 14,1-23): „kto zraňuje ich slabé svedomie, hreší proti Kristovi“ (porov. 1Kor 8,12). Sú to tie najpokornejšie a najbezbrannejšie údy tela (porov. 1Kor 12,22-27), ktoré musia byť obklopené väčšou starostlivosťou, pretože sa v deň súdu ukáže ich veľkosť. Vtedy sa zjavia ako údy najbližšie hlave, Kristovi, a ktokoľvek ich pohoršil, bude sa musieť červenať, pretože boli obrazom Krista chudobného a pokorného, ​​ktorého moc sa ukáže v posledný deň ...

   Pohoršenie sa okrem toho objavuje aj v osobnom živote každého kresťana. A tu sa Ježiš nebojí použiť silné obrazy: „Ak by ťa zvádzala na hriech tvoja ruka, odtni ju: je pre teba lepšie, keď vojdeš do života zmrzačený, ako keby si mal ísť s obidvoma rukami do pekla, do neuhasiteľného ohňa.  Ak ťa zvádza na hriech tvoja noha, odtni ju: je pre teba lepšie, keď vojdeš do života krivý, ako keby ťa mali s obidvoma nohami hodiť do pekla. A ak ťa zvádza na hriech tvoje oko, vylúp ho: je pre teba lepšie, keď vojdeš do Božieho kráľovstva s jedným okom, ako keby ťa mali s obidvoma očami vrhnúť do pekla“ (Mk 9,43-47).Tieto slová nechcú poslucháča vydesiť, ale jasne pripomenúť požiadavky evanjeliovej radikálnosti: je potrebné sa zriecť toho, čo môže byť prekážkou vstupu do Kráľovstva, teda viesť tvrdý osobný boj proti sklonom ktoré človeka vrhajú do hriechu a stavajú ho proti životu v spoločenstve, ku ktorému nás evanjelium povzbudzuje...

  Vytyčovať príliš jasné hranice toho, čo je mimo, a zároveň neschopnosť žiť evanjelium: to sú dva omyly, na ktoré Ježiš upozorňuje a volá nás, aby sme bdeli sami nad sebou a žili v srdečnej otvorenosti dialógu s tým, kto nemôže alebo nechce patriť do kresťanského spoločenstva.

Spracované podľa: Enzo Bianchi a Edward Stanek

Foto: www.pixabay.com