25. Nedeľa v období cez rok

 

„Báli sa ho pýtať“                                                  Mk 9, 30-37

 

Ľudia často prichádzajú k Bohu, aby ho prosili; zriedkavejšie, aby mu ďakovali, a ešte zriedkavejšie, aby sa ho pýtali. Sv. Marek vo svojom Evanjeliu pripomína, že učeníci, keď počuli pre nich nezrozumiteľné výpovede na tému umučenia, smrti a zmŕtvychvstania Krista – „báli sa ho pýtať“. Rozhodli sa, že radšej zostanú v nevedomosti, akoby mali dávať Ježišovi otázky.

Je mnoho dôvodov, pre ktoré sa človek rozhodne radšej nepýtať sa Boha. Najčastejšie je to kvôli tomu, že sa niekde v hĺbke jeho srdca ukrýva strach. Nielen v položení otázky, lebo to by bolo znakom nezrelosti človeka, ale vo vypočutí odpovede. Človek sa bojí, že mu bude ukázaná ťažká cesta, bojí sa, aby mu Boh nekládol veľké požiadavky. V takejto situácii radšej nechce vedieť. Odpoveď Boha je záväzná. Nikdy neodpovedá: „urob, ako chceš“. Ukazuje v konkrétnej situácii jednu jedinú cestu a je potrebné sa pre ňu alebo rozhodnúť, alebo sa jej vzdať. Odpoveď Boha je najčastejšie výzvou k poslušnosti, a to väčšinou človek nemá rád.

Toto prežívali apoštoli. Ich stretnutie s Ježišom sa začalo výzvou: „Poď za mnou“. Dokiaľ putovali, niekedy unavení, hladní, keď im odmietali pohostenie, ale pritom značne triumfovali, problém poslušnosti neexistoval. Ježiš robil zázraky, hovoril nádherné kázne, zhromažďoval zástupy. A tu náhle začína hovoriť o takých udalostiach, že tŕpne koža... Bude vydaný, zabitý, vstane z mŕtvych... V ušiach učeníkov zneli slová: „Poď za mnou“. Či aj oni nemajú prejsť tento úsek „vydanie, zabitie, východ z hrobu“? Lepšie je nepýtať sa na to. Možno oni nemusia, možno im dovolí zostať na inej ceste. Možno „Poď za mnou“ zaväzuje iba do určitého stupňa, a keď sa Majster rozhodne pre smrť, tak oni budú môcť odísť, vzdať sa, nemusia ísť za Ním. Lepšie je zostať pri tejto možnosti, ľahšie je s ňou dnes žiť, lebo keby Pán Boh naplánoval i pre nich vydanie, utrpenie, smrť... život v tejto perspektíve by bol ťažký.

Nie je jednoduché položiť Bohu otázku. Neraz, keby sme počuli odpoveď, spadli by sme z nôh. Zvlášť otázka, ktorá sa natíska vo chvíľach bolestných skúseností: „prečo?“. Prečo mladá matka zomiera na rakovinu; pričom zanecháva deti; prečo trpia nevinné deti; prečo vojna?

Iba veľkí ľudia majú odvahu položiť Bohu otázky a počuť Jeho odpovede, ktoré často udivujú a niekedy i šokujú toho, kto sa pýta. Veľkí mystici skoro nikdy nehovorili odpovede, ktoré počuli od Boha. Sami uznali, že je všeobecne lepšie, aby ich ľudia nepoznali.

Vyplýva z toho všetkého, že sa máme podobať apoštolom, ktorí „sa báli pýtať“ Ježiša na to, čo ich čaká? Nie. Môžeme ich chápať, ale keď máme pred sebou víťaznú perspektívu zmŕtvychvstania a nanebovstúpenia, môžeme klásť Bohu otázky, pričom vieme, že Jeho odpovede majú za cieľ naše dobro, vytyčujú cestu našej spásy.

 

Ježiš a jeho učeníci prechádzali Galileou. Nechcel však, aby o tom niekto vedel, lebo učil svojich učeníkov a hovoril im: „Syn človeka bude vydaný do rúk ľudí a zabijú ho. Ale zabitý po troch dňoch vstane z mŕtvych.“

Lenže oni nechápali toto slovo a spýtať sa ho báli.

Tak prišli do Kafarnauma. A keď bol v dome, opýtal sa ich: „O čom ste sa zhovárali cestou?“ Ale oni mlčali, lebo sa cestou medzi sebou hádali, kto z nich je väčší.

Sadol si, zavolal Dvanástich a povedal im: „Kto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a služobník všetkých.“

Potom vzal dieťa, postavil ho medzi nich, objal ho a povedal im: „Kto prijme jedno z takýchto detí v mojom mene, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, nie mňa prijíma, ale toho, ktorý ma poslal.“

 

Nie je jednoduché prijať pohoršujúcu predpoveď Ježišovho utrpenia, smrti a vzkriesenia – to je dôvod, prečo ju Ježiš počas cesty do Jeruzalema svojim učeníkom trikrát opakoval (porov. Mk 8,31–32; 9,30–32; 10, 32–34), a reakciou bolo totálne nepochopenie.

Dnes čítame druhú z týchto predpovedí: „Syn človeka bude vydaný do rúk ľudí a zabijú ho. Ale zabitý po troch dňoch vstane z mŕtvych.“ Ježiš, Syn človeka, ktorý svoj život úplne zveril do Božích rúk, sa dočká konca z rúk ľudí, ktorí ho zabijú – ako nespravodlivo trpiaceho spravodlivého ho budú hriešnici skúšať súžením a trápením (porov. Mdr 2,19), ako Pánovho Služobníka vydaného ako výkupné za naše hriechy (porov. Iz 53,10–11). Nezabúdajme, že tento rys „vydaného“ pridružuje Ježiša ku všetkým prorokom a spravodlivým až po Jána Krstiteľa, ktorý bol tiež vydaný Herodesovi (porov. Mk 1,14). Ježiš bude Judášom vydaný veľkňazom (porov. Mk 14,10), tí ho vydajú Pilátovi (porov. Mk 15,1.10), ktorý ho potom vydá vojakom (porov. Mk 15,15): to je údel otroka – zaobchádzajú s ním ako s vecou, ktorá je úplne v moci tých, ktorí s ňou nakladajú, ako chcú…

Lenže oni nechápali toto slovo a spýtať sa ho báli.“ Tato Ježišova predpoveď je prijatá mlčaním plným strachu, čo je ďalším dôkazom toho, že Ježiš je teraz radikálne sám, nepochopený i od tých, ktorí s ním najbližšie zdieľali jeho život. Nie sú schopní prijať postoj odovzdanosti Otcovi, ktorý Ježiš s blížiacim sa násilným koncom prežíval stále hlbšie. I napriek tomu Ježíš neuzatvára dvere dialógu so svojím spoločenstvom a neustále sa pokúša priviesť myslenie a konanie apoštolov na Božie cesty. Keď príde do Kafarnauma, spýta sa Dvanástich: „O čom ste sa zhovárali cestou?“ A oni opäť mlčia, pravdepodobne zahanbením, „pretože cestou sa medzi sebou rozprávali, kto z nich je najväčší“. Ako odpoveď na Ježišom načrtnuté vyhliadky na umenšovanie, učeníci nedokážu urobiť nič lepšie než diskutovať o tom, kto z nich je najväčší. Ak si kresťanská komunita neprivlastní Ježišovu veľkonočnú logiku, nevyhnutne speje k svetskej mentalite súťaženia a rivality…

Ježiš sa teda znovu chopí iniciatívy a s nesmiernou trpezlivosťou ich opäť učí. Zvolá ich okolo seba a obráti sa k nim stručnými slovami, ktoré prevracajú ich spôsob myslenia: „Kto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a služobník všetkých.Ak je v cirkvi nejaké prvé miesto, potom patrí len tomu, kto sa stane služobníkom bratov! Ježiš to všetko znovu potvrdí o niečo ďalej a pridá ešte rozhodujúci, lepšie povedané pre kresťana jediný skutočne zásadný dôvod, vlastný príklad: „A kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude sluhom všetkých. Lebo ani Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a položil  svoj život ako výkupné za mnohých.“ (Mk 10,44–45).

Potom nasleduje výrečné gesto: „Potom vzal dieťa, postavil ho medzi nich, objal ho“. Dieťa je chudobné v najvyššej miere, je bezbranné, prežíva úplnú závislosť na tom, kto sa buď o neho môže starať, alebo ho môže opustiť. To je teda rozlíšenie toho, kto je služobníkom: je to ten, kto dokáže prijať a objať tých, ktorí neznamenajú nič, kto dokáže zaujať miesto posledných. S nimi sa totiž stotožňuje Ježiš, ako to ukazujú slová, ktorými sprevádza a komentuje svoje gesto: „Kto prijme jedno z takýchto detí v mojom mene, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, nie mňa prijíma, ale toho, ktorý ma poslal..“ On sám potom povie na inom mieste: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ (porov. Mt 25,40)…

Spracované podľa: Enzo Bianchi a Edward Stanek

 

Liturgický rok: 
Liturgické obdobie: