23. Nedeľa v období cez rok

 

Effeta! Otvor sa!                                Mk 7, 31-37

 

Týmto jediným jednoduchým slovom Ježiš uzdravil človeka, ktorý bol hluchý a nemý. Svaly a nervy v jeho hrdle a jazyku sa obnovili. Miniatúrne kostičky a väzivá vo vnútornom uchu sa v tej chvíli napravili - alebo dokonca z ničoho nič tam boli. A na to, aby Ježiš vykonal taký komplikovaný úkon, stačilo mu povedať iba jedno slovo.

Vieme si vôbec predstaviť, aké by to bolo, keby naše deti boli hluchonemé? Voláme na ne, ale ony nepočujú. Pýtame sa ich niečo, ale ony neodpovedajú. Čo myslíš, nemôže sa Boh pri nás niekedy cítiť ako takýto sklamaný rodič? Volá na nás, ale my sme takí zaneprázdnení inými vecami, že ho nepočujeme. Vyzýva nás, aby sme mu predkladali svoje potreby, ale my nemáme čas na modlitbu. Chce, aby sme sa stretávali v Jeho mene, ale nedarí sa nám to.

Naším základným problémom je možno fakt, že sme nepochopili, kto je Boh a čo pre nás chce. Napríklad môžeme si myslieť, že Boh síce miluje svet, ale nemá na nás osobne čas. Lenže to je veľký omyl. Boh sa chce veľmi dôverne a láskavo prihovárať každému z nás. A nie iba to, Boh rád počúva, čo mu každý z nás chce povedať.

Boh chce vyčistiť náš duchovný sluch, aby sme mohli počuť jeho slová lásky.

Chce uzdraviť náš duchovný jazyk, aby sme boli schopní slobodne sa s ním rozprávať.

A nadovšetko Boh chce uzdraviť našu myseľ, aby sme vedeli prekonať nedôveru, pocity nehodnosti alebo iné starosti, ktoré by nám mohli brániť tráviť čas s nebeským Otcom.

Ale uvedomujeme si, že toto všetko ponúka nielen nám, ale i všetkým, ktorých si nosíme vo svojom srdci a ktorých sa tiež chce uzdravujúco dotknúť. Ich potrebujeme priviesť k Ježišovi najskôr modlitbou, potom skutkami lásky a napokon prijatím do spoločenstva prosiť, aby vložil na nich svoju ruku a uzdravil ich.   

Ak sa nám zdá, že táto zmena nášho myslenia je pre Boha príliš namáhavá, vezmime si príklad z dnešného evanjelia. Čo môže byť väčším povzbudením ako takáto jemná operácia? Boh je pripravený začať alebo prehĺbiť uzdravujúci proces vždy, keď sme otvorení spolupracovať. A preto nepremrhajme príležitosť, ktorá sa nám ponúka. Pristúpme k nášmu Otcovi s ochotou prijať všetko, čo má pre nás pripravené, a ešte dôvernejšie ho spoznávajme.            („Slovo medzi nami“ 2003)

 

Ježiš opustil končiny Týru a cez Sidon prišiel ku Galilejskému moru do stredu dekapolského kraja.

Tam priviedli k nemu hluchonemého a prosili ho, aby naňho vložil ruku. On ho vzal nabok od zástupu, vložil mu prsty do uší, poslinil si ich a dotkol sa mu jazyka. Potom pozdvihol oči k nebu, vzdychol a povedal mu: „Effeta,“ čo znamená: „Otvor sa!“ V tej chvíli sa mu otvorili uši a rozviazal spútaný jazyk a správne rozprával.

A prikázal im, aby o tom nikomu nehovorili. Ale čím dôraznejšie im prikazoval, tým väčšmi to rozhlasovali a s tým väčším obdivom hovorili: „Dobre robí všetko: aj hluchým dáva sluch aj nemým reč.“

 

Počas svojho verejného pôsobenia Ježiš niekoľkokrát vstúpil na pohanské územie. Nekázal tam. Pretože mu ako synovi Izraela toto poslanie neprislúchalo. (porov. Mt 15,24), ale stal sa blížnym tým, ktorí to potrebovali, liečil ich a uzdravoval. Kdekoľvek totiž Ježiš šiel, jeho prítomnosť nemohla než iné, len zobrať územie satanovmu pôsobeniu...

Dnešný úryvok evanjelia nám líči Ježišovo stretnutie s nemocným, ku ktorému došlo práve medzi pohanmi: „Ježiš opustil končiny Týru a cez Sidon prišiel ku Galilejskému moru do stredu dekapolského kraja.“ Tu priviedli k nemu hluchonemého – teda človeka, ktorý kvôli svojej hluchote nesprávne rozpráva, má znemožnenú plnú komunikáciu. Je to pohan, hluchý k načúvaniu Božiemu zjaveniu Izraelu, a teda neschopný na neho odpovedať. Avšak tiež pre neho, ako pre každého človeka, je tu od Boha prisľúbenie spásy: „Vzchopte sa, nebojte sa, hľa, váš Boh! Sám príde a spasí vás. Vtedy sa roztvoria oči slepých a uši hluchých sa otvoria.“ (Iz 35,4–5). Tento prísľub sa naplňuje v Ježišovom uzdravujúcom pôsobení, ktoré ako obyčajne koná v skrytosti a nepoznaný, odmietajúci akékoľvek vyhľadávanie úspechu: „On ho vzal nabok od zástupu, vložil mu prsty do uší, poslinil si ich a dotkol sa mu jazyka.“ (porov. Mk 8,23; Jn 9,1–7)

            Po týchto gestách Ježiš „pozdvihol oči k nebu“. Nejde tu len o štylistickú poznámku, ale o detail veľkého významu: Syn dvíha oči k nebu, aby sa obrátil na Otca a vyznal, že všetka moc vychádza od neho a že bez spoločenstva s Otcom by nemohol urobiť nič (porov. Jn 5,19)... Potom si Ježiš „povzdychol“, čo je veľmi ľudská reakcia zároveň prosebná i rozhorčená nad zlom brániacim žiť v plnosti. Tento povzdych tvárou tvár bolesti a chorobe zahŕňa aj vzdychanie stvorenia, ktoré „spoločne vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach“ (Rim 8,22) v očakávaní Kráľovstva, v ktorom bude spása realizovaná naplno; odkazuje tiež na nevyjadriteľné vzdychy Ducha (porov. Rim 8,26–27), ktorý sa neustále prihovára u Otca, a tak približuje deň príchodu Pána Ježiša v sláve. Všedné stretnutie s nemocným človekom je teda znamením mesiášskej spásy, ktorú Boh pripravuje pre všetko a pre všetkých, spásy slávnostne otvorenej Ježišovou činnosťou. (porov. Mt 11,1–6)… A teraz zaznie mocné slovo: „Effetha! Otvor sa!“, ktoré uzdraví hluchonemého človeka. A teraz zaznie: „V tej chvíli sa mu otvorili uši a rozviazal spútaný jazyk a správne rozprával.“

Rovnako ako u predchádzajúcich uzdraveniach (porov. Mk 1,43–44; 5,43) Ježiš vyžaduje mlčanie a prikazuje uzdravenému i tým, ktorí boli s ním, aby to nešírili. „Ale čím dôraznejšie im prikazoval, tým väčšmi to rozhlasovali a s tým väčším obdivom hovorili: „Dobre robí všetko: aj hluchým dáva sluch aj nemým reč.“, - tak ako Boh všetko stvoril veľmi dobré (porov. Gn 1,31) – „i hluchým dáva sluch, i nemým reč!“ Pohania už nie sú vylúčení zo spoločenstva s Bohom, môžu načúvať samotnému Bohu v Ježišovi, ktorý ich uzdravil z hluchoty voči Zákonu, a môžu všetkým rozprávať o veľkých zázrakoch vykonaných Bohom Izraela (porov. Mt 15,31).

V Skutkoch apoštolov Peter povie: „Boh pomazal Ježiša z Nazareta Duchom Svätým a mocou a on chodil, dobre robil a uzdravoval všetkých posadnutých diablom, lebo bol s ním Boh.“ (Sk 10,38). Naozaj, Ježiš prežíval svoju každodennú existenciu ako vrcholné dielo krásy a dobroty zakorenené v neustálom načúvaní Otcovi, ktoré mu dalo mocné slovo a konanie schopné vzdať naplno slávu Bohu. Ak zotrváme verne v jeho nasledovaní, aj my – ktorí sme podobne ako hluchonemý dospeli k viere od pohanstva, nie od viery izraelského ľudu – môžeme každý deň prosiť Boha, aby otvoril uši nášho srdca pre načúvanie jeho Slovu, aby sme tak mali na perách slová bratstva a v rukách skutky lásky k blížnemu.

 

Liturgický rok: 
Liturgické obdobie: