22. Nedeľa v období cez rok

     

Zákon a tradícia                                                         Mk 7, 1-8. 14-15. 21-23

 

   Túto nedeľu, keď sa vraciame k priebežnému čítaniu evanjelia podľa Marka, nám Cirkev ponúka k rozjímaniu úryvok zhrňujúci niektoré Ježišove slová ohľadom Božieho Zákona a náboženských tradícií Izraela. Hoci je to text skôr nesúvislý, pretože niektoré verše preskakuje, jeho posolstvo je napriek tomu dosť zrejmé.

  Ježišovo učenie vyžaduje od kresťanov hlboké a jasné rozlišovanie, aby dokázali odlíšiť Božiu vôľu vyjadrenú v zákone od náboženských tradícií, ľudských výmyslov, ktoré môžu človeka doviesť až k zanedbaniu, ba dokonca odmietnutiu Božej vôle. V židovstve rovnako ako v kresťanstve bude toto rozlišovanie vždy nutnosťou, pretože radostná zvesť evanjelia má vystupovať a zaznievať slobodne a jasne takým spôsobom, aby na ňu ľudia mohli odpovedať Nezabúdajme, že to, čo je najľudskejšie a čo najviac robí človeka človekom, je zároveň duchovné a poslušné Božiemu Zákonu...

  Marek nám predstavuje spor, v ktorom proti Ježišovi stoja farizeji a zákonníci, nábožní ľudia, ktorí Zákon dobre poznali a chválili sa jeho dodržiavaním. Tí kriticky pozorovali Ježišových učeníkov, ktorí pred jedlom nevykonávali rituálne umývanie rúk. Nasleduje pobúrená otázka na Ježiša, ktorý je zodpovedný za správanie tých, ktorí ho nasledujú: „Prečo sa tvoji učeníci nedržia obyčaje otcov a jedia chlieb poškvrnenými rukami?“ (Mk 7,5). Ježiš na to odpovedá tvrdo, rozhnevá sa a presne obviní svojich protivníkov, ktorých nazve pokrytcami: „Božie prikázanie opúšťate a držíte sa ľudských obyčajov... Šikovne viete zrušiť Božie prikázanie, aby ste si zachovali svoje obyčaje“ (Mk 7,8-9).

  Títo zbožní ľudia sú chorí pokrytectvom, teda postojom vlastným tomu, kto predstiera, kto koná „akoby“ (porov. Mt 6,2.5.16); kto vyzerá, že svojimi perami uctieva Boha a je s ním v spoločenstve, ale jeho srdce je v skutočnosti od Boha veľmi ďaleko (porov. Iz 29,13)... Počúvajú ľudské predpisy a sú borcami v zachovávaní zákonov, ale v hĺbke duše si osvojili nepočúvať Božiu vôľu práve vtedy, keď navonok plnia toľko príkazov, ktoré sami ustanovili, bez toho aby ich Boh bol kedy vyžadoval! Tieto „správne“ požiadavky (porov. Mk 2,17) potom vedú k tomu, že živia potrebu obdivu ľudí. Ako skutočné „obielené hroby“ (Mt 23,24) sa denne snažia o vytvorenie vlastnej povesti svätosti... Ježiš tu odhaľuje typické choroby mnohých nábožných ľudí – jeho doby rovnako ako aj každej inej – , pre ktorých je služba oltáru dôležitejšia ako služba Bohu, poslušnosť zákonu rozhoduje viac ako jednanie podľa Božej vôle, a náboženstvo je dôležitejšie ako milovať Boha celým srdcom, celou mysľou a zo všetkých síl a blížneho ako samého seba (porov. Mk 12,30-31; Dt 6,5; Lv 19,8).

  Kresťanstvo je teda náboženstvo, ktoré od nás žiada vyjsť z náboženskej spleti a preveriť sitom evanjelia každý návrh, ktorý sa nám ponúka, každý príkaz, ktorý máme splniť. Pri uskutočňovaní tohto rozlišovania musia kresťania jasne rozpoznať koreň zla, ktorý nikdy nie je v druhých, alebo vo vonkajších okolnostiach, ale je zakorenený v každom, aj v mojom srdci, v tých hlbinách, kde sa rozhoduje o citoch, myšlienkach a skutkoch: „Človeka nemôže poškvrniť nič, čo vchádza doň zvonka, ale čo vychádza ž človeka, to poškvrňuje človeka“ (Mk 7,15). Áno, som povolaný k tomu, aby som vo svojom srdci objavil prameň svojho konania proti Božej vôli. Nech teda nehádže na druhých zodpovednosť za svoj súhlas s pokušením, ktoré vedie až k hriechu; nech nerobí z ľudských, hoci dobrých, zvykov podstatný prvok služby Bohu; a predovšetkým nech si zo svojho plnenia prikázaní nestavia katedru, ktorá ho oprávňuje vymenovať seba samého za sudcu druhých...

 

K Ježišovi sa zišli farizeji a niektorí zákonníci, ktorí došli z Jeruzalema. A videli niektorých z jeho učeníkov jesť chlieb poškvrnenými, to jest neumytými rukami. Farizeji totiž a Židia vôbec držia sa obyčaje otcov a nejedia, kým si neumyjú ruky až po zápästie. A keď prídu z trhu, nejedia, kým sa nevykúpu. A zachovávajú ešte mnoho iných vecí, ktoré prevzali: umývanie čiaš, džbánov, medeníc a postelí.

Farizeji a zákonníci sa ho opýtali: „Prečo sa tvoji učeníci nedržia obyčaje otcov a jedia chlieb poškvrnenými rukami?“

On im povedal: „Dobre o vás, pokrytcoch, prorokoval Izaiáš, ako je napísané: ‚Tento ľud ma uctieva perami, ale ich srdce je ďaleko odo mňa. No darmo si ma ctia, lebo náuky, čo učia, sú iba ľudské príkazy.‘ Božie prikázanie opúšťate a držíte sa ľudských obyčajov.“

Potom znova zavolal k sebe zástup a povedal im: „Počúvajte ma všetci a pochopte! Človeka nemôže poškvrniť nič, čo vchádza doň zvonka, ale čo vychádza z človeka, to poškvrňuje človeka. Lebo znútra, z ľudského srdca, vychádzajú zlé myšlienky, smilstvá, krádeže, vraždy, cudzoložstvá, chamtivosť, zlomyseľnosť, klamstvo, necudnosť, závisť, rúhanie, pýcha, hlúposť.

Všetky tieto zlá vychádzajú znútra a poškvrňujú človeka.“

 

Spracované podľa: Enzo Bianchi

Liturgický rok: 
Liturgické obdobie: