20. nedeľa cez rok B 2018

       

Ježiš, chlieb života                                                            Jn 6, 51-58

 

Po rozprávaní o znamení, ktoré Ježiš urobil (porov. Jn 6,11-13) a porozumení tejto udalosti ako zjavení Ježiša, „chleba večného života“, cez ktorý Otec priťahuje ľudí (porov. Jn 6,26-51), dnes čítame niekoľko Ježišových slov čo osvetľujú jeho gesto, ktoré zanechal apoštolom neskôr, na konci svojej pozemskej existencie – teda Eucharistiu. Ján ju totiž nepredstavuje ako Ježišom „ustanovenú“ pri poslednej večeri (porov. Mk 14,22-25), ale ako zvesť z úst samotného Ježiša.

  V dialógu s náboženskými predstaviteľmi Izraela v Kafarnaumskej synagóge Ježiš rozvádza to, čo bolo povedané počas celej šiestej kapitoly Jánovho evanjelia, a dochádza tak k rozhodujúcemu zjaveniu: „Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba... A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta.“ (Jn 6,51). Správa, ktorá obsahuje aj prísľub, ako vyplýva z budúceho času, sa zdá záhadná a poburujúca a ešte aj dnes nám znie podivne. Ako je možné, aby nejaký človek dal sám seba, svoje telo ako jedlo druhým? Áno, ten, kto nemá vieru, môže byť týmito slovami , ktoré sú kameňom úrazu jedine pobúrený...

  Napriek tomu tvárou v tvár pobúreniu svojich poslucháčov Ježiš tento svoj výrok potvrdzuje, a to obzvlášť slávnostným spôsobom: „Veru, veru, hovorím vám: Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život. Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň. Lebo moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj.“ (Jn 6,53-55).  Ide teda o to jesť telo a piť krv Božieho Syna, mať účasť na celom jeho živote, vstrebať ako pokrm a nápoj celý Ježišov život, a tak dospieť k takému životu akým žil on (porov. Flp 2,5; Tit 2,11-12). Tieto slová však zároveň odkazujú na Ježišovo utrpenie a smrť, na násilný a nespravodlivý koniec absolvovaný na kríži, na jeho rozlámané telo a jeho preliatu krv, na dar života vydaného pre druhých, dar lásky žitej až do krajnosti. Toho všetkého je Eucharistia znamením, to všetko hovorí v živote Cirkvi...

  Je potrebné pochopiť, že v tomto eucharistickom zvestovaní je veľké tajomstvo viery a zároveň veľké tajomstvo lásky. Je to tajomstvo viery, nakoľko ide o to jesť a piť nie obyčajný pokrm a nápoj, ale nič menšieho než telo a krv Božieho Syna, ktorý zostúpil z neba (porov. Jn 3,13; 6,38.41.42) a na nebesia vystúpil v hodine svojej smrti a zmŕtvychvstania (porov. Jn 3, 13; 20, 17). Je to tajomstvo lásky, pretože je potrebné prijať, poznať, milovať a vstrebať Ježišov život s istotou, že je rozprávaním o agapé, láske Boha k človeku (porov. Jn 3,16; 15,9; 17,23-26).

  Ten, kto verí v Ježiša Krista, tu teda dostáva veľkú možnosť, že sám Ježiš bude žiť v ňom a on v Ježišovi: „Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom“ (Jn 6,56). A navyše: „Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa“ (Jn 6,57). Skrze Ježiša tak veriaci môže mať účasť na samom živote Boha, božskom a večnom živote (porov. 2 Pt 1,4)! Inak povedané, kto žije z Ježišovej lásky (porov. Jn 13,34; 15,12), žije zo života Boha, ktorý je láska (porov. 1Jn 1,8.16), láska silnejšia ako smrť (porov. Pies 8,6) a akýkoľvek hriech (porov. Lk 7,47).

  V tomto svetle dobre chápeme slová v prológu Jánovho evanjelia: „Slovo sa stalo telom“ (Jn 1,14), telom, ktoré môže byť prijaté v Eucharistii, nech už má podobu Ježišových slov, alebo sviatostnú podobu jeho tela a krvi. Dostávame sa tak k hlbokému pochopeniu, ktoré osvetľuje veľké tajomstvo Eucharistie a je nám zvestované v celom Novom zákone: Ján nám odhaľuje, že Eucharistia nie je len pamiatka Ježišovho umučenia, smrti a vzkriesenia, ale pripomienka celého jeho života Syna, jeho života u Otca skôr, než bol svet, až do jeho príchodu v sláve na konci časov. A toto je „kalich zjednotenia“ – podľa slov jedného cirkevného otca – na ktorom máme účasť vždy, keď pristupujeme k Eucharistii.

Spracované podľa: Enzo Bianchi

Liturgický rok: 
Liturgické obdobie: