18. nedeľa cez rok B 2018

 

Boží chlieb je ten, ktorý zostupuje z neba      Jn 6,  24-35

 

Zástup zbadal, že tam nie je ani Ježiš, ani jeho učeníci. Preto aj oni nastúpili na loďky, prišli do Kafarnauma a hľadali Ježiša. Keď ho na druhom brehu mora našli, povedali mu: „Rabbi, kedy si sem prišiel?“

Ježiš im odpovedal: „Veru, veru, hovorím vám: Nehľadáte ma preto, že ste videli znamenia, ale preto, že ste jedli z chlebov a nasýtili ste sa. Nezháňajte sa za pominuteľným pokrmom, ale za pokrmom, ktorý ostáva pre večný život, a ten vám dá Syn človeka. Lebo jeho označil Otec, Boh, svojou pečaťou.“ Povedali mu: „Čo máme robiť, aby sme konali Božie skutky?“

Ježiš im odpovedal: „Boží skutok je veriť v toho, ktorého on poslal.“

Povedali mu: „Aké znamenie urobíš, aby sme videli a uverili ti? Čo urobíš? Naši otcovia na púšti jedli mannu, ako je napísané: ‚Dal im jesť chlieb z neba.‘“

Ježiš im odvetil: „Veru, veru, hovorím vám: Nie Mojžiš vám dal chlieb z neba, ale môj Otec vám dáva pravý chlieb z neba. Lebo Boží chlieb je ten, ktorý zostúpil z neba a dáva svetu život.“

Povedali mu: „Pane, vždy nám dávaj taký chlieb.“

Ježiš im povedal: „Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť.“

 

   „No zástup zbadal, že tam nie je ani Ježiš ani jeho učeníci. Preto aj oni nastúpili na loďky, prišli do Kafarnauma a hľadali Ježiša“ (Jn 6,24). Deň pred tým tvárou v tvár Ježišovmu znameniu rozmnoženia chlebov ho ľudia chceli vyhlásiť za kráľa. Ježiš sa teda stiahol na horu (porov. Jn 6,15), pretože bez úteku pred svetskými očakávaniami by nemohol učiť, že on je „iný Mesiáš a že jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta“ (porov. Jn 18,36).

  Ale zástup ho ešte stále tvrdošijne hľadá, a keď ho konečne na druhej strane Galilejského jazera nájde, spýta sa ho: „Rabbi, kedy si sem prišiel?“ (Jn 6,25). Skutočný problém však nie je to, kedy sa Ježiš dostal na toto miesto, ale skôr otázka po hlbších dôvodoch toho, prečo ho hľadajú. Ježiš sám odhaľuje tento zásadný rozdiel a presúva „hlad“ týchto ľudí „Veru, veru, hovorím vám: Nehľadáte ma preto, že ste videli znamenia, ale preto, že ste jedli z chlebov a nasýtili ste sa“(Jn 6,26). Chce obrátiť ich pozornosť inam a požaduje od nich, aby potrebu potravy premenili na túžbu po inom pokrme, ktorý pochádza od Boha: „ Nezháňajte sa za pominuteľným pokrmom, ale za pokrmom, ktorý ostáva pre večný život, a ten vám dá Syn človeka“ (Jn 6,27). Ako vždy vo štvrtom evanjeliu je potrebné od pozorovania znamení prejsť ku kontemplácii viery ich pôvodcu, Ježiša, poslaného od Boha, ​​ktorého „Boh osvedčil svojou pečaťou“ (Jn 6,26).

  Po týchto slovách vstupuje zástup s Ježišom do dialógu, lenže s postojom od základu mylným, ako by spása bola niečo, čo človek musí získať záslužnými skutkami: „Čo máme robiť, aby sme konali skutky Božie?“ (Jn 6,28).  Ježiš teda znovu vyhlasuje, že od človeka sa chce len to, aby vedel prijať dar, ktorý Otec dal svetu, a aby s vierou odpovedal na to, že dal svojho milovaného Syna: „Boží skutok je veriť v toho, ktorého on poslal“ (Jn 6,29). Ostatné už evanjelista povedal, keď komentoval rozhovor medzi Ježišom a Nikodémom: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3,16)...

  Táto viera sa rodí z poslušného načúvania Ježišovi, čo je to, čoho zástup nie je schopný, keď sa namiesto toho znovu upína na očakávania, že od neho dostane znamenie, „zázraky“, ktoré by ho svojou nepopierateľnosťou presvedčili: „Aké znamenie urobíš, aby sme videli a uverili ti? Čo urobíš?“ (Jn 6,30). Židia tentoraz dokonca dodajú svojim slovám posvätný náboženský nádych a Ježišovi pripomenú zázračnú udalosť manny darovanej Izraelitom na púšti (porov. Ex 16,11-36), a aby požiadavka vyznela ešte slávnostnejšie citujú úryvok zo žalmu: „dal im chlieb z neba“ (Ž 78,24)

  Ale Ježiš vie načúvať svojim poslucháčom, snaží sa vyjsť z ich slov, aby obrátil ich pohľad a doviedol ich k viere ich srdca. Keď hovorili o manne, Ježiš im umožňuje prejsť od daru k Darcovi: „Nie Mojžiš vám dal chlieb z neba, ale môj Otec vám dáva pravý chlieb z neba“(Jn 6,28). Manna teda bola pokrmom, ktorý sýtil telo, ale zostávala pokrmom pominuteľným; pre oči osvietené vierou však mohla byť znamením odkazujúcim na skutočnosť pravého chleba: „Boží chlieb je ten, ktorý zostúpi z neba a dáva svetu život“ (Jn 6,33).

  V tejto chvíli ho zástup, ktorý vyzerá, že začal onen vnútorný pohyb naznačený Ježišom, požiada: „Pane, vždy nám dávaj taký chlieb“ podobne ako mu Samaritánka pod dojmom jeho autority povedala: „Žena mu vravela: „Pane, daj mi takej vody, aby som už nebola smädná a nemusela sem chodiť čerpať!“ (Jn 4,15). Ako odpoveď Ježiš ponúka ústredné zjavenie celej šiestej kapitoly: „Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť“ (Jn 6,35). Tento výrok bude neskôr ešte spresnený počas reči, o ktorej budeme rozjímať počas nasledujúcich nedieľ, kedy Ježiš uzavrie svoju veľkú predpoveď Eucharistie slovami „Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba; a nie aký jedli otcovia a pomreli. Kto je tento chlieb, bude žiť naveky“ (Jn 6,51.58).

  Z textu dnešného evanjelia pre nás jasne vysvitá jednoduchá otázka: vieme do hĺbky načúvať Ježišovi a predovšetkým – dovolíme mu, aby bol tým, kto udáva smer nášho hľadania? To je ten najkonkrétnejší a najvšednejší spôsob ako zakúsiť, že on je chlieb, náš pravý pokrm teraz a aj vo večnom živote.

(Spracované podľa: Enzo Bianchi, Hlásej slovo)

Liturgický rok: 
Liturgické obdobie: