17. nedeľa cez rok B 2018

 

Prorok pravého chleba                                                Jn 6, 1-15       

 

Ježiš prišiel, aby založil na zemi svoje kráľovstvo. Už na začiatku svojej činnosti sa stretol so špecialistom na spravovanie moci na zemi, s kniežaťom tohoto sveta. Ten mu dal tri základné nástroje, ktorými sa dá riadiť dav. Chlieb, bohatstvo, ako aj senzácie. Vedome zavrhol všetky, hoci sa v krátkosti presvedčil, že knieža tohoto sveta dokonale pozná psychológiu pôsobenia na zástupy. Tieto sa zhromaždili pri Učiteľovi z Nazareta iba vtedy, keď spozorovali niečo z týchto troch hodnôt. Každý zázrak bol senzáciou, ktorá priťahovala zástupy ako magnet. Dokonca Herodes bol zvedavý, ako dopadne stretnutie so slávnym divotvorcom, ktorého mu v putách poslal Pilát.

Zdravie je cennejšie, ako bohatstvo, život je cennejší, ako všetky poklady. Chorí a ich najbližší putovali pre toto bohatstvo často mnoho hodín, len aby sa dotkli Krista. Ešte mocnejšie prehovoril k zástupom zázračne rozmnožený chlieb. Vtedy sa chceli zmocniť Ježiša a nazvať Ho kráľom. Ježiš musel utiecť pred davom vo vytržení a v stretnutí na druhý deň musel vyliať na dav vedro studenej vody, aby ho odviedol od tohoto zámeru. Urobil to tak, že stratil svojich ctiteľov. Vtedy azda nikto nechápal správanie Ježiša. Dokonca dvanásti, ak súhlasili s týmto rozhodnutím Majstra, tak najpravdepodobnejšie preto, že si mysleli, že „ešte nenadišla Jeho hodina“ - to znamená hodina triumfu.

Ježiš vo svojom myslení bol úplne sám. Vedel však, že zhora sa nedá tvoriť milujúca rodina. Dokonca najdokonalejšia moc, najmúdrejšia, najlepšia, najspravodlivejšia, nedokáže vytvoriť dokonalú spoločnosť z nedokonalých ľudí. Nepomôžu žiadne ideálne zákony, pekné heslá, vypracované konštitúcie. To je tak, ako keby geniálny dirigent mal viesť koncert a mal by k dispozícii náhodne zídených ľudí, z ktorých väčšina sa nevyzná v notách, nemá sluch, nedokáže chytiť do ruky žiadny nástroj.

Ľudia si myslia, že stačí mať geniálneho dirigenta a ten dokáže zorganizovať všetkých do skvelého chóru a orchestra. Boží Syn, keď stál na zemi, sa nedal takto oklamať. Vedel, že treba začať od malej skupiny ľudí, ktorí dobre ovládajú remeslo a stanú sa učiteľmi iných. Dokonca nehľadal géniov. Vzal si veľmi priemernú skupinu, lebo vedel, že každý génius čoskoro podľahne pokušeniu organizovať veľký koncert zhora.

Remeselníci, ktorých si On vybral, sa dlho sami učili ovládať umenie harmonizovať údery svojich sŕdc so srdcom Majstra a po Jeho smrti to učili iných. To si vyžaduje veľkú trpezlivosť a neustálu službu. Postupne sa zhromažďovali do malých skupín a udivovali okolie krásou svojho života, ktorý sa stával piesňou dokonca vtedy, keď na nich vykonávali výroky smrti.

Ten, kto chce skutočne viesť ľudí, musí sa stať správcom ich duší. Chlieb, peniaze, senzácie slúžia na ovládanie tela. Možno to urobiť tak, že si kúpime človeka, keď mu dáme spomínané hodnoty alebo keď človeka vydierame, nedáme mu ich. Jedna i druhá metóda zotročuje toho, kto takto ľudí vedie i tých, ktorých vedie.

Skutočný vládca je majster, ktorý pomohol žiakovi tak ovládať umenie spievať alebo hrať na nástroji, že ten získava slávu v celosvetovom rozmere. Majster stojí v tieni, žiak ho zatienil svojou slávou, ale o zotročení sa nemôže hovoriť. Hrdý a slobodný je majster, hrdý a slobodný je slávny žiak.

Ježiš chcel zostať Majstrom, ktorý pomáha každému človeku, ktorý má dobrú vôľu, pomáha ovládať umenie pravej lásky. Vybral si takúto cestu ovládať svet a nikdy sa jej nevzdal.

Boj o vedenie duší, ktorý vedie Majster z Nazareta, neustále trvá. Kiežby našiel takých, ktorí sa vedome vzdajú vládnuť mocou a budú sa venovať namáhavej práci zdokonaľovania človeka. Keď mnoho ľudí dokáže životom hrať a spievať v duchu Evanjelia, sami nebudú vedieť kedy bude svet udivený piesňou svojho Majstra, ktorým je Kristus. On riadi svet ako dobrý Učiteľ a Pedagóg, ktorý sa zameriava na zdokonalenie duší tých žiakov, ktorí sa k Nemu hlásia.

 

Ježiš odišiel na druhý breh Galilejského čiže Tiberiadského mora. Šlo za ním veľké množstvo ľudí, lebo videli znamenia, ktoré robil na chorých. Ježiš vystúpil na vrch a tam si sadol so svojimi učeníkmi. Blízko boli židovské sviatky Veľkej noci.

Keď Ježiš zdvihol oči a videl, že k nemu prichádza veľké množstvo ľudí, povedal Filipovi: „Kde nakúpime chleba, aby sa títo najedli?“ Ale to povedal len preto, že ho skúšal. Lebo sám vedel, čo urobí.

Filip mu odpovedal: „Ani za dvesto denárov chleba nebude stačiť, ak sa má každému ujsť čo len kúsok.“

Jeden z jeho učeníkov, Ondrej, brat Šimona Petra, mu povedal: „Je tu chlapec, ktorý má päť jačmenných chlebov a dve ryby. Ale čo je to pre toľkých!?“

Ježiš povedal: „Usaďte ľudí!“

Na tom mieste bolo mnoho trávy. A mužov si tam posadalo okolo päťtisíc.

Tu Ježiš vzal chleby, vzdával vďaky a rozdával sediacim; podobne aj z rýb, koľko chceli.

Keď sa nasýtili, povedal svojim učeníkom: „Pozbierajte zvyšné odrobiny, aby nič nevyšlo nazmar!“ Pozbierali teda a odrobinami z piatich jačmenných chlebov, ktoré zostali po tých, čo jedli, naplnili dvanásť košov.

Keď ľudia videli, aké znamenie urobil, hovorili: „Toto je naozaj ten prorok, ktorý má prísť na svet.“

Ale keď Ježiš spoznal, že chcú prísť, zmocniť sa ho a urobiť ho kráľom, znova sa utiahol na vrch celkom sám.

 

Nedeľný lekcionár cezročného cyklu B začleňuje do súvislého čítania Markovho evanjelia niekoľko úryvkov zo šiestej kapitoly Jánovho evanjelia, pričom udalosť rozmnoženia chlebov nadväzuje na Markovo evanjelium minulej nedele.

Evanjelista Ján otvára touto perikopou úsek, v ktorom sa Ježiš zjavuje ako darca pravého chleba a ako „chlieb života“. Pre učeníkov je táto téma základnou a dôraznou výzvou k nasledovaniu alebo odmietnutiu Ježiša (porov. Jn 6,60-66). Krátko pred židovskými Veľkonočnými sviatkami vystupuje Ježiš so svojimi učeníkmi na horu a prichádza za ním veľký zástup, nadšený mimoriadnymi činmi, ktoré Ježiš vykonal. Ježiš sa ujíma iniciatívy a pripravuje zástupu pokrm. Už od začiatku vystupuje ako režisér celej udalosti, ktorý si dobre uvedomuje, aký dopad má jeho konanie a čo ho k nemu vedie. On sám rozdeľuje ľuďom rozmnožené chleby – prvý slúži druhým a svojim učeníkom dáva príklad, aby sa od neho učili konať to isté. V celej udalosti sa odzrkadľuje Posledná večera, skutočné a definitívne Ježišove Veľkonočné sviatky, kedy Ježiš vzal chlieb, vzdával vďaky Otcovi, lámal ho a rozdával svojim učeníkom – o tomto geste sa ale Ján vo svojom evanjeliu výslovne nezmieňuje.

Rozmnožením piatich chlebov a dvoch rýb, ktoré mu priniesol nejaký chlapec, Ježiš jednoznačne a rozhodne odpovedá na námietku Filipa a Ondreja, že nemajú dosť peňazí ani jedla, aby sa mohli všetci nasýtiť. Je to odpoveď štedrej, prekypujúcej lásky Otca, ktorý dokáže z mála – z ľudskej úbohosti, ktorá nestratila ochotu celkom sa odovzdať a deliť s druhými – nasýtiť potreby každého človeka. Dáva pritom viac, než je treba, nikomu sa nenúka a nekladie žiadne podmienky.

Tento Ježišov čin nám evanjelista Ján predkladá na pozadí starozákonného exodu ako predzvesť dokonalého oslobodenia ľudstva a ako základ eschatologického spoločenstva novej ekonómie spásy. Povrchne uvažujúci zástup však pochopil toto znamenie ako prísľub sladkého ničnerobenia (Ježiš zabezpečí obživu) a ako pohodlné politické riešenie, a preto chce Ježiša prehlásiť za svojho proroka a kráľa. Ježiš sa tomuto nepochopeniu bráni tým, že odchádza na opustené miesto a jeho osamelosť predznamenáva to, čo bude nasledovať po jeho reči v Kafarnaume (porov. 6,66), i osamotenosť v hodine utrpenia. Ježiš tak mlčiac potvrdzuje, že jeho kráľovstvo „nie je z tohoto sveta“ (18,36).

(Spracované podľa: Enzo Bianchi a Edward Stanek)

Liturgický rok: 
Liturgické obdobie: