Ježišov súcit                                                        Mk 6, 30-34

Apoštoli sa zišli k Ježišovi a porozprávali mu všetko, čo robili a učili. On im povedal: „Poďte vy sami do ústrania na pusté miesto a trochu si odpočiňte.“ Lebo stále prichádzalo a odchádzalo mnoho ľudí a nemali sa kedy ani najesť. Odišli teda loďou na pusté miesto do samoty.

Ale videli ich odchádzať a mnohí sa dovtípili, kam. Pešo sa ta zbehli zo všetkých miest a predstihli ich.

Keď vystúpil a videl veľký zástup, zľutoval sa nad nimi, lebo boli ako ovce bez pastiera. A začal ich učiť mnohým veciam.

   Po návrate zo svojej misie sa apoštoli „zišli k Ježišovi a porozprávali mu všetko, čo robili a učili“ (Mk 6,30). Pokračovali v Ježišovej činnosti a kázaní, boli teda úzko napojení na jeho autoritu. Teraz ich Ježiš chce mať pri sebe samotných, vzdialených od zástupu. Je skutočne pastier, ktorý bdie nad „malým stádom“ (Lk 12,32) svojej komunity, a tak vyzýva svojich učeníkov k odpočinku: „Poďte vy sami do ústrania na pusté miesto a trochu si odpočiňte“ (Mk 6,31). A Marek pripája veľmi ľudskú poznámku: „Lebo stále prichádzalo a odchádzalo mnoho ľudí a nemali sa kedy ani najesť“ (Mk 6,31).

  Výraz „opustené miesto“ neznamená len miesto na odpočinok, kam Ježiš pozval svojich Dvanástich, ale znamená aj ozajstné ústranie v jeho dôvernej blízkosti kvôli upevneniu a obnoveniu puta s ním, nielen k nabratiu sily s výhľadom na ďalšie poslanie. Jednoducho treba „byť s Ježišom“ (porov. Mk 3,14), prežívať s ním okamžiky ničím nezaslúženého spoločenstva, bez akéhokoľvek zámeru okrem prebývania s Pánom svojho života. Ježiš sám dáva príklad tým, ktorých volá k nasledovaniu, pretože sa neustále snaží prehlbovať svoje spoločenstvo s Otcom, prebúdza sa za svitania, odchádza na pusté miesta a modlí sa (porov. Mk 1, 35; Mk 6,46), zostáva na opustených miestach (porov. Mk 1,45). Jeho učeníci ho musia napodobňovať a podobenstvo o zasiatom zrne, ktoré rastie samo od seba, aj keď roľník odpočíva (porov. Mk 4,26-27), im má byť drahé.

  Ale pre apoštolov, podobne ako aj pre Ježiša, môže byť niekedy odpočinok nemožný. Ježiša už v minulosti odchod do púšte neochránil pred príchodom davov (porov. Mk 1,45). Teraz je tajný plán na odpočinok odhalený, aj keď loďka odišla na druhý breh jazera. Odpočinok toho, kto zvestuje Kráľovstvo, je potrebný, aj neistý a učeník musí počítať so stroskotaním svojich plánov a učiť sa tak umeniu prijať nečakané. Áno, odpočinok určite príde v eschatologickom čase (porov. Hebr 4,9-11; Zj 14,13), na zemi však zostane vždy neistý...

  „ Ale videli ich odchádzať a mnohí sa dovtípili, kam. Pešo sa ta zbehli zo všetkých miest a predstihli ich“ (Mk 6,33). Rýchlosť tohto zástupu je pôsobivá: pešo totiž predbehne loď, pričom musí obísť jazero a pravdepodobne aj prekonať Jordán. Je to náhlenie toho, kto beží k eschatologickej hostine, ktorú prestiera Múdrosť sľubujúca tým, ktorí jej načúvajú, odpočinok (porov. Sir. 6,28; 51,23-27) a nasýtenie (porov. Pr 9,1-6; Sir 24,19-21). Zástup hladuje po Božom slove, ktoré Ježiš vyučuje s mocou (porov. Mk 1,22.27), a nezabúda na jeho pozvanie, prameň veľkej útechy: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním“ (Mt 11,28).

„Keď vystúpil a videl veľký zástup, zľutoval sa nad nimi, lebo boli ako ovce bez pastiera. A začal ich učiť mnohým veciam“ (Mk 6,34). Ježišovi ich je ľúto (porov. Mk 8,2) – tento výraz vyjadruje hlboký súcit Boha, jeho pohnutie nad situáciami choroby, biedy a hriechu, v ktorých sa človek nachádza (porov. Mk 18,27; Lk 15,20). Ježiš preberá Otcovo cítenie a stáva sa milosrdne blízky tomu, kto to potrebuje (porov. Lk 10,33), je dojatý tvárou v tvár zlu brániacemu žiť v plnosti (porov. Mt 20,34; Mk 1,41; Lk 7,13). Tu konkrétne je príčinou jeho súcitu fakt, že vidí zástupy „ako ovce bez pastiera“ (porov. Nm 27,17; 1 Kráľ 22,17). Jeho súcit je súcitom Mesiáša očakávaného ako pastiera, ktorý bude schopný viesť a živiť stádo Izraela ( porov. Jer 23,1-6; Ez 34), a Ježiš je navyše „pastier krásny a dobrý“ pre každého človeka (porov. Jn 10,11.16)...

  Sme ochotní podieľať sa na súcite „pastiera našich životov“ (porov. 1Pt 2,25)? Naozaj sa nechávame vyrušiť nepredvídanými žiadosťami našich bratov o pomoc, vieme byť dojatí tvárou v tvár núdznym a urobiť to, čo len môžeme, aby sme utíšili ich smäd po zmysle? Len také spolucítenie, svedectvo o Božom kraľovaní nad naším každodenným životom, môže poskytnúť základ autentickému zvestovaniu Kráľovstva.

(Spracované podľa: Enzo Bianchi, Hlásej slovo)