Posielal ich po dvoch                                                            Mk 6, 7–13

Keď Ježiš posielal apoštolov, prikázal im „aby si okrem palice nebrali na cestu nič.“

Keď sa nad týmito slovami vážne zamyslíme, zbalili by sme sa na dlhú cestu tak, ako to Ježiš radil svojim učeníkom? Bez jedla, bez batohu, bez peňazí, bez náhradného oblečenia? Nie je to trochu priveľa? Nespôsobilo by to, že cesta bez dostatočných zásob bude plná starostí? Ak chceme dosiahnuť úspech, nebolo by rozumnejšie naplánovať si všetko?

Keď Ježiš posiela učeníkov v podstate naprázdno, pomáha im učiť sa byť efektívnymi poslami radostnej zvesti. Potrebovali sa naučiť spoliehať sa na Ducha, nie na svoje vlastné zdroje. Nemali na výber; museli dôverovať, že Boh sa o nich postará!

Ježiš tiež chcel, aby sa nedali pohltiť plánovaním. Bez cesty, ktorú by bolo treba plánovať, bez batožiny, ktorú by bolo treba chystať, alebo bez jedla, ktoré by bolo treba pripraviť, mali menej vecí, ktoré ich rozptyľovali, a mohli sa viac zamerať na počúvanie Ducha Svätého a ohlasovanie evanjelia. Samozrejme, že na začiatku mohlo byť pre nich ťažké uvoľniť sa a dôverovať Pánovi. No uvedomme si, o koľko slobodnejší sa museli cítiť, keď videli, ako očividne sa prejavil a akým úžasným spôsobom!

Boh chce, aby sme evanjelizovali, ale to neznamená, že musíme ovládať dokonalú techniku alebo mať nevyvrátiteľnú zásobu argumentov, ktoré budeme len tak sypať z rukáva. Jednoduchý prístup je často oveľa efektívnejší. Potrebujeme len zostať blízko pri Pánovi, byť sami sebou a dovoliť, aby z nás prúdil Boží život. „Evanjelizácia sa začína až vtedy, keď prijmeme Božie slovo do svojho života" (Pavol VI.) Úspech učeníkov nebol naviazaný na najnovšie stratégie. Nepozostával z najúčinnejších rečníckych zručností alebo z naštudovanej teológie. Bola to Ježišova moc, ktorá sa dotýkala sŕdc ľudí, ktorých stretli.

Miesto vyratúvania dôvodov, prečo nie sme dostatočne vybavení na hlásanie evanjelia alebo službu Božiemu ľudu, radšej zostaňme v blízkosti Ježiša a dovoľme mu konať skrze nás. Evanjelizovať potrebujeme. Pápež František povedal: „Cirkev existuje pre ohlasovanie Evanjelia, jedine pre to! Boh nám dal tú veľkú dôstojnosť a zodpovednosť ohlasovať ho svetu, sprístupniť ho ľudstvu. Toto je naša dôstojnosť, toto je najväčšia česť každého z nás, všetkých pokrstených!“

Na jednom evanjelizačnom letáku bolo napísané „Kresťan, ktorý neevanjelizuje, je kresťan v predčasnom dôchodku." Preto „Pohľadom na Ježiša posilnime naše kroky po zemi, aby sme s nadšením a odvahou napredovali v našom putovaní, v našej misii dosvedčovať a žiť Evanjelium v každom prostredí... Len so svetlom a silou Ducha Svätého môžeme účinne plniť naše poslanie dať druhým spoznať a stále viac zakusovať Ježišovu lásku a nehu.“ (Pápež František) (spracované podľa „Slovo medzi nami“ 2016)

Ježiš zvolal Dvanástich a začal ich posielať po dvoch. Dal im moc nad nečistými duchmi a prikázal im, aby si okrem palice nebrali na cestu nič: ani chlieb ani kapsu ani peniaze do opaska, ale aby sa obuli do sandálov a neobliekali si dvoje šiat.

A povedal im: „Keď kdekoľvek vojdete do domu, ostaňte tam, kým odtiaľ nepôjdete ďalej. Ale keby vás na niektorom mieste neprijali, ani nevypočuli, odíďte odtiaľ a straste si prach z nôh na svedectvo proti nim.“

Oni šli a hlásali, že treba robiť pokánie. Vyhnali mnoho zlých duchov, pomazali olejom veľa chorých a uzdravovali.

Evanjelium podľa Marka ukazuje svojim čitateľom veľmi priamu cestu ohľadom Ježišovho povolania učeníkov a poslania, ktoré im Ježiš zveril. Ježiš povoláva jednotlivých ľudí predovšetkým suverénne a slobodne, v plnej poslušnosti Otcovi (porov. Mk 1,16-20; 2,13-14): „Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás“ (Jn 15,16). Učeníci zo svojej strany prijímajú Boží dar, ktorý k nim neočakávane prichádza skrze onoho Proroka a Majstra z Galilei...

Z týchto jednotlivcov potom Ježiš vytvára komunitu: „Potom vystúpil na vrch, povolal k sebe tých, ktorých sám chcel, a oni prišli k nemu. Vtedy ustanovil Dvanástich“ počet pripomínajúci kmene Izraela na Sinaji, s ktorými Boh uzavrel zmluvu (porov. Ex 24,4) –  „aby boli s ním a aby ich posielal kázať s mocou vyháňať zlých duchov“ (Mk 3,13-15). „Aby boli s ním“ – týmito niekoľkými slovami je vyjadrené „jediné nevyhnutné“ (Lk 10,42) Ježišových učeníkov: žiadne intelektuálne priľnutie k učeniu majstra, ale spoločenstvo života s Ježišom, osobný vzťah k nemu (porov. Sk 1,21; 1Jn 1,1-4), ktorý je na prvom mieste pred všetkým ostatným... Učeníci sú svedkami Ježiša Krista a majú účasť na jeho existencii prežívanej zvláštnym spôsobom, nie sú to propagátori nejakého učenia ani militantní stúpenci ideológie!

Z toho všetkého vychádza poslanie, spomenuté vo chvíli ustanovenia dvanástich, ktoré opisuje dnešný úryvok evanjelia. Tí, ktorých Ježiš vyvolil a pretvoril na spoločenstvo života, teraz urobí apoštolmi, teda poslanými: „Zvolal Dvanástich a začal ich posielať po dvoch. Dal im moc nad nečistými duchmi“ (Mk 6,7). Je to poslanie, ktoré nie je určené len „strateným ovciam Izraela“ (Mt 10,6; 15,24), ale je aj predobrazom toho, čo apoštolov čaká po Veľkej noci, kedy budú poslaní ku všetkým národom až na koniec sveta (porov. Mk 16,15). Ježiš ich posiela „po dvoch“, inšpiruje sa tak bežnou praxou v okruhu Jána Krstiteľa (porov. Lk 7,18), ktorú neskôr prevzala prvotná cirkev (porov. Sk 11,30; 13,2 atď.). Apoštoli chodia vo dvojiciach, aby sa navzájom podporovali, aby neupadli do extravagancií potulných kazateľov, aby mohli viditeľným spôsobom žiť bratskú lásku a predovšetkým, aby ukázali na dimenziu spoločenstva Kráľovstva: hlásanie kráľovstva nemôže byť individualistickou záležitosťou z vlastnej súkromnej iniciatívy, ale je to vždy skutok spoločenstva cirkvi, pretože tam, „kde sú dvaja alebo traja zhromaždení a poslaní v Ježišovom mene, tam je on uprostred“ (porov. Mt 18,20).

„Dal im moc nad nečistými duchmi.“ To je moc vlastná Ježišovi Kristovi (porov. Mk 1,23-28.32-34.39; atď.) A ako takú ju zveruje svojim. Jediný skutočný cieľ kresťanského poslania teda spočíva v odobratí priestoru pre satanovu činnosť vo svete skrze slová a skutky, ktoré majú účinnosť z Pánovej moci: „Oni šli a hlásali, že treba robiť pokánie. Vyhnali mnoho zlých duchov, pomazali olejom veľa chorých a uzdravovali“ (Mk 6,12-13). Čo sa týka spôsobu poslania, Ježiš dáva niekoľko všeobecných požiadaviek, ktoré sa dajú zhrnúť do radikálnosti nutnej k hlásaniu evanjelia. Vonkajší vzhľad poslaného má byť znamením, že to, čo hlása, aj osobne prežíva, znamením pevného priľnutia k Bohu, ktorý „vie, čo potrebujeme, skôr než ho o to prosíme“ (porov. Mt 6,8). Všetko má smerovať k viditeľnému znameniu chudoby. Štýl toho, kto ohlasuje evanjelium, s ohlasovaním aj súvisí, je pre nich dokonca podstatný!

Ježišovo vyslanie sa netýka iba apoštolov – znamená veľmi konkrétnu výzvu aj pre každého čitateľa evanjelia. Všetkým kresťanom je totiž zverená úloha ohlasovať, že sa „priblížilo Božie kráľovstvo“ (Mk 1,15), a stavať sa na odpor zlému. Každý kresťan je povolaný svedčiť o tom v ľudskom spoločenstve a byť si vedomý, že jeho poslanie bude natoľko účinné, nakoľko bude žiť s Kristom ako učeník, ktorý má podiel na moci svojho Pána, až bude žiť ako Kristus, pretože Kristus sám už žije v ňom (porov. Gal 2,20)...

(Spracované podľa: Enzo Bianchi, Hlásej slovo)