Semeno Božieho kráľovstva                                    Mk 4, 26–34

Kňaz rozprával o jednom človekovi, ktorého ľudia nemali radi. Mal chladné oči a takmer kamennú tvár. Bol prísny na seba i na iných. V mladosti sa dopustil niekoľkých omylov, ktorým sa možno ťažko vyhnúť a tie mu veľmi skomplikovali život. Zomieral pokojne, keď mal niečo nad päťdesiat rokov.

„Tesne pred smrťou“, hovorí kňaz, „ma prosil, aby – keď on už odíde – aby som prezrel jeho korešpondenciu. Dostal som kľúčik od malej skrinky plnej listov. Väčšinou boli adresované jemu, ale občas som našiel aj jeho vlastné. Zvláštny dojem urobila na mňa kôpka listov, ktoré adresoval osobe, ktorú miloval a ktorá zomrela následkom zranenia pri nehode. Ako som pozeral túto korešpondenciu, vynáral sa pred očami mojej duše úplne iný človek, ako bol ten, ktorého som poznal a ktorého poznali ľudia. Človek s mimoriadnou subtílnosťou, jemný, citlivý, vedel chápať iných, pripravený na veľké obety, schopný najkrajšej lásky voči osobe, ktorá rovnako hlboko prežívala všetky prehry i radosti iných.

Keď som hodil do pece tieto jeho slová, uvedomil som si, že oheň pohltí to, čo bolo v jeho živote najkrajšie. O tom, čo bolo najvznešenejšie, čo bolo tajomstvom tohto človeka, okrem mňa sa už nikto nedozvie.

Vtedy som začal hľadať príčiny, prečo si tento človek nechal chladnú, kamennú masku, pre ktoré sa na jeho čele objavila hlboká vráska, ktorá udržiavala odstup medzi ním a ľuďmi. Pomaly som začal chápať, že to musel urobiť, že svet, v ktorom musel žiť, nedorástol na to, aby tento šľachetný človek odhalil pred ním svoje veľké srdce. Hodnoty, ktoré sa v tomto srdci ukrývali, boli príliš veľké a príliš delikátne na to, aby mohli byť sprístupnené ľuďom. Museli byť ukryté a zahalené tajomstvom.“

Tento príbeh môžeme vnímať v kontexte dnešného Evanjelia, ktoré hovorí o nepozorovanom vzraste Božieho kráľovstva v nás. V každom ľudskom srdci, niekedy veľmi hlboko, je ukrytá vrstva mimoriadne úrodná, citlivá, dobrá, šľachetná. Vlastne do nej Boh vkladá semienko Kráľovstva Lásky, ktoré sa rozvíja nepozorovateľným spôsobom pre iných, dokonca pre samého človeka, ale vždy je viditeľné pre Boha. Sú prípady, a to často, že sám človek si vedome dáva masku, ktorá ochraňuje bohatstvo jeho vnútra.

Pravá láska vždy zasahuje do tejto vrstvy a na nej buduje. Dokonca, keď ju nepostrehne, lebo vonkajšie skutky hovoria čosi iné, láska verí, že srdce človeka stvorené a milované Bohom, cennejšie ako poklady celého sveta, má túto úrodnú, výbornú vrstvu, ktorá skôr či neskôr prinesie bohatú úrodu.

Nesmieme nikdy zabudnúť, že v každom srdci je kúsok úrodnej pôdy, na ktorej rastie Božie kráľovstvo. V každom! Dokonca v tom neznesiteľnom mužovi, bratovi, sestre. Dokonca v najväčšom hriešnikovi. Dokonca v tom, ktorého ľudia navždy odsúdili. V každom rastie... a niekedy sa objaví.

Ježiš povedal zástupom: „S Božím kráľovstvom je to tak, ako keď človek hodí semeno do zeme; či spí alebo vstáva, v noci či vo dne, semeno klíči a rastie a on ani o tom nevie. Zem sama od seba prináša úrodu: najprv steblo, potom klas a napokon plné zrno v klase. A keď úroda dozreje, hneď priloží kosák, lebo nastala žatva.“

A pokračoval: „K čomu prirovnáme Božie kráľovstvo alebo akým podobenstvom ho znázorníme? Je ako horčičné zrnko. Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi, ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre, takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky.“

V mnohých takýchto podobenstvách im hlásal slovo podľa toho, ako boli schopní počúvať. Bez podobenstva im ani nehovoril. Ale svojim učeníkom v súkromí všetko vysvetlil.

Dnes načúvame dvom podobenstvám z Ježišovej reči vo štvrtej kapitole Markovho evanjelia. Môžeme tak vychutnať Ježišovu múdrosť v jeho podobenstvách, literárnych skvostoch a plody jeho pozorného sledovania reality.

Ježiš sa nachádza na brehu Galilejského mora, obklopený mnohými ľuďmi. Posadí sa do loďky a z nej vyučuje zástup zhromaždený na brehu (porov. Mk 4,1-2). Pomocou troch obrazov súvisiacich so sejbou vysvetľuje dynamiku „Božieho kráľovstva“, ktoré treba chápať ako vykonávanie vlády, ako ekvivalent k biblickému výrazu: „Pán kraľuje! Boh kraľuje!“ (Porov. Ex 15,18; Ž 47,9; atď.). Je to slávne podobenstvo o zrne, ktoré padlo na rôznu pôdu (porov. Mk 4,3-20), a potom ešte dve ďalšie, ktoré nás budú bližšie zaujímať: podobenstvo o semene, ktoré rastie samo, a o horčičnom zrnku.

„S Božím kráľovstvom je to tak, ako keď človek hodí semeno do zeme; či spí alebo vstáva, v noci či vo dne semeno klíči a rastie a on ani o tom nevie“ (Mk 4,26-27). To je Ježišova veľká viera v Boha, ktorá sa musí stať aj našou vierou. Dôležité je zasiať dobré semeno pre Kráľovstvo čiže nasmerovať vo svojom živote všetko tak, aby sa Božia vláda mohla prejavovať v dejinách. Ak sme to urobili, je potrebné zostať v pokoji, lebo „zem sama od seba prináša plody: steblo, potom klas, potom zrelé zrno v klase.“ Roľník, ktorý zasial zrno, sa nemá starať, nemá merať jeho rast, pretože by výhonok zničil. Čas zberu, teda hodina posledného súdu určite príde, ale nie kvôli jeho konaniu, ale vďaka daru Boha, ktorý dáva rast Kráľovstvu a pripravuje hodinu, kedy sa ukáže v plnosti. Aj v tom je Ježiš našim príkladom: smäd po Božom kráľovstve bol hlbokou pohnútkou jeho bytia, ale keď už raz Kráľovstvo jasne zvestoval, potom sa nestaral o bezprostredné výsledky. Naopak, dokonca prijal to, že je odmietnutý a vydaný na smrť, a tak sa identifikoval s obilným zrnom padnutým do zeme, ktoré musí zomrieť, aby prinieslo veľa úrody (porov. Jn 12,24).

V ďalšom podobenstve Ježiš prirovnáva Kráľovstvo k horčičnému zrnku: je to najmenšie existujúce semeno, napriek tomu sa však po tom, čo vyrastie, stane mohutným stromom a „takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky“ (porov. Ez 17,22-24). Tu je pozornosť zameraná na mimoriadny rast semena, na rozdiel medzi jeho počiatočnou maličkosťou a konečnou veľkosťou. Božie kráľovstvo má svoju silu neviditeľnú našim očiam, je živé a účinné ako jeho Slovo (porov. Hebr 4,12), ale táto moc sa prejaví až na konci času. Týmto obrazom Ježiš nezamýšľa utešiť veriacich, ktorí prežívajú odvahu berúcu prítomnosť uistením o veľkolepej budúcnosti, ale chce vysvetliť pozitívny zmysel prítomný už dnes: nie je to strom, čo dáva silu semenu, ale semeno, ktoré svojou životnou silou vytvorí strom! Tak je to aj s Kráľovstvom: dnes sa veriacim javí ako nepatrná skutočnosť, ale na konci časov sa ukáže jeho veľkosť. Podobenstvo nám teda zjavuje, že kritériá veľkosti a zdania nemajú byť aplikované na dejiny Božieho kráľovstva. A toho, kto mu dokáže načúvať, upozorňuje, že nepatrnosť nie je v rozpore s ozajstnou mocou. K preneseniu hory stačí mať vieru podobnú horčičnému zrnku (porov. Mt 17,20); to mimoriadne na našom živote je skryté tak ako je „náš život s Kristom ukrytý v Bohu“ (porov. Kol 3,3).

Kresťania sa teda nemajú nechať ovládnuť velikášstvom ani premôcť nepatrnosťou, sila Kráľovstva a sila evanjelia totiž nie sú merateľné svetskými mierkami! Áno, ako to čítame v úžasnom texte z počiatkov kresťanstva v Liste Diognetovi: „Kresťania žijú vo svete ako ostatní ľudia, všetkých milujú a sú všetkými prenasledovaní... a predsa sú dušou sveta.“ Ich „odlišnosť“ nemerateľná svetskými meradlami je už teraz prameňom požehnania pre všetkých ľudí.

Spracované podľa Enzo Bianchi a Edward Stanek