10. nedeľa cez rok B 2018

  

Ježišova nová rodina                                  Mk 3, 20-35

 

Ježiš vošiel so svojimi učeníkmi do domu a znova sa zišiel toľký zástup, že si nemohli ani chleba zajesť. Keď sa to dopočuli jeho príbuzní, išli ho odviesť, lebo hovorili: „Pomiatol sa.“

Zákonníci, čo prišli z Jeruzalema, hovorili: „Je posadnutý Belzebulom“ a: „Mocou kniežaťa zlých duchov vyháňa zlých duchov.“

On si ich zavolal a hovoril im v podobenstvách: „Ako môže satan vyháňa satana? Ak sa kráľovstvo vnútorne rozdelí, také kráľovstvo nemôže obstáť, a ak sa dom vnútorne rozbije, taký dom nebude môcť obstáť. Ak satan povstane proti sebe samému a je rozdelený, nemôže obstáť, ale je s ním koniec. Nik nemôže vniknúť do domu silného človeka a ulúpiť mu veci, kým toho silného nezviaže, až potom mu vyplieni dom.

Veru, hovorím vám: Ľuďom sa odpustia všetky hriechy i rúhania, ktorými by sa rúhali. Kto by sa však rúhal Duchu Svätému, tomu sa neodpúšťa naveky, ale je vinný večným hriechom.“ Lebo hovorili: „Je posadnutý nečistým duchom.“

Tu prišla jeho matka a jeho bratia. Zostali vonku a dali si ho zavolať. Okolo neho sedel zástup. Povedali mu: „Vonku ťa hľadá tvoja matka, tvoji bratia a tvoje sestry.“

On im odvetil: „Kto je moja matka a moji bratia?“ Rozhliadol sa po tých, čo sedeli okolo neho, a povedal: „Hľa, moja matka a moji bratia. Lebo kto plní Božiu vôľu, je môj brat i moja sestra, i matka.“

 

 Ježiš práve ustanovil Dvanástich, „ Vtedy ustanovil Dvanástich, aby boli s ním a aby ich posielal kázať s mocou vyháňať zlých duchov“ (Mk 3,14-15). So všetku autoritou vybral týchto dvanásť mužov a povolal ich, aby žili s ním v osobitnej blízkosti. Toto gesto ale vyvolalo silný odpor zo strany jeho príbuzných, ktorý tak ešte pribudne k nepriateľstvu náboženských autorít.

  Ježiš znovu vstupuje „do domu“, pravdepodobne do Petrovho domu v Kafarnaume (porov. Mk 1,29), a tam sa zhromaždí zástup tak početný, že to dokonca jemu a jeho učeníkom bráni najesť sa.

  Jeho príbuzní „keď sa to dopočuli“, prišli si pre Ježiša, lebo ho považujú za „pomäteného“. Aj za cenu násilia chcú priviesť späť do Nazareta toho, kto odišiel z domu a svojím správaním im robí hanbu. Ježiš strpí túto urážku od svojej biologickej rodiny, ktorá sa od neho cíti odstrčená kvôli jeho novej komunite, a nijako na ňu nereaguje. Ale práve vďaka tomuto pokoreniu môže rozlíšiť svoje prorocké povolanie („Proroka si všade uctia, len nie v jeho vlasti, medzi jeho príbuznými a v jeho dome“ Mk 6,4) a oznámiť svojim učeníkom, že aj oni budú nenávidení svojimi blízkymi (porov. Mk 13,12-13).

  Tento negatívny úsudok o Ježišovi zdieľajú aj náboženskí predstavitelia, ktorých tu zastupujú zákonníci. Prichádzajú ako delegácia z Jeruzalema a z Ježišovho správania, z jeho oslobodzovania ľudí od nečistých duchov (porov. Mk 3,10-12), usúdia, že démonov vyháňa s pomocou kniežaťa démonov Belzebula (teda „pána príbytku“, alebo posadnutej osoby), že je jeho služobníkom! Ježiš, ktorý sa o ich nepriateľstve voči sebe dozvedel, zvolá zákonníkov a hovorí k nim v podobenstvách. Pozorovanie reality ukazuje, že kráľovstvo, alebo dom v sebe rozdelené sú neudržateľné a odsúdené k zániku. Rovnako tak, hovorí Ježiš, „Ak satan povstane proti sebe samému a je rozdelený, nemôže obstáť, ale je s ním koniec...“ (Mk 3,26). Potom nasleduje Ježišovo zásadné odhalenie, ktoré je ako obvykle v tretej osobe, aby pozornosť nebola priťahovaná k nemu, ale k Otcovi, ktorý ho poslal: „ Nik nemôže vniknúť do domu silného človeka a ulúpiť mu veci, kým toho silného nezviaže, až potom mu vyplieni dom“ (Mk 3,26). Áno, Ježiš je „silnejší“ (Mk 1,7) a víťazí nad satanovou silou, je tým, kto bojoval, aby satanova vláda ustúpila a jeho väzni boli oslobodení.

  A práve s týmto vedomím Ježiš na základe vzneseného obvinenia prednesie slávnostný výrok: „Veru, hovorím vám: Ľuďom sa odpustia všetky hriechy i rúhania, ktorými by sa rúhali. Kto by sa však rúhal Duchu Svätému, tomu sa neodpúšťa naveky, ale je vinný večným hriechom.“ (Mk 3,28-29). V čom spočíva toto rúhanie? Keď niekto tvrdohlavo odmieta uznať dielo Ducha Svätého, teda keď pri pohľade na Ježišom konané dobro namiesto jeho uznania za dobrý skutok podľa Boha toto konanie pripisuje satanovi, vtedy je to rúhanie Duchu Svätému. Je to smutné, ale je to tak: kto odmieta dobro konané Ježišom a definuje ho ako zlo, uzatvára sa Božej milosti, jeho Duchu a odpusteniu, ktoré je v ňom darované...

  Ježišov postoj proti satanovi je proroctvom Kráľovstva, kde budú zlo aj smrť navždy porazené (porov. Zjv 21,4), a neuznávať ho znamená brániť Bohu, aby nado mnou vládol už dnes. Ide naopak o to priľnúť k Ježišovi a vstúpiť do onej novej „rodiny“, ktorú On prišiel vytvoriť. Evanjelista to vyjadruje v ďalšom rozprávaní o návšteve príbuzných u Ježiša. Prichádzajú jeho matka a bratia, ale zostávajú „vonku“; vnútri okolo Ježiša sú iní – sú to učeníci, ktorí tvoria deliacu čiaru. Príbuzní si tentoraz nechávajú Ježiša zavolať aby to bol on, kto vstúpi do ich priestoru tvoreného príbuzenskými zväzkami. Ježiš sa však zriekol rodiny raz a na vždy a tak to urobili aj tí, ktorí ho obklopujú. Preto môže odpovedať: „Kto je moja matka a moji bratia?" Rozhliadol sa po tých, čo sedeli okolo neho, a povedal: „Hľa, moja matka a moji bratia. Lebo kto plní Božiu vôľu, je môj brat i moja sestra i matka.“ (Mk 3,33-35), tú vôľu, ktorá je hlbokou túžbou celého Ježišovho života, „to je môj je brat aj sestra, i matka“ (Mk 3,35).

  Táto stručná odpoveď  je vyhradená všetkým, ktorí sú v každej dobe povolaní, aby sa stali súčasťou jeho spoločenstva, v ktorom neplatia prirodzené putá, ale blízkosť k Pánovi závisí iba na plnení Božej vôle. Áno, Ježišom prežitá skúsenosť bude navždy aj skúsenosťou jeho učeníkov. Ježiš požadoval opustenie rodinných zväzkov, ktoré sú na prekážku slobode pre Kráľovstvo, a rovnako tiež sľúbil „stonásobne viac; teraz, v tomto čase, domy, bratov, sestry, matky, deti i polia, hoci s prenasledovaním, a v budúcom veku večný život“ (Mk 10,30).

Spracované podľa Enzo Bianchi, Hlásej slovo

Liturgický rok: 
Liturgické obdobie: