6. nedeľa Cez rok B 2018

 

Cesta vývoja viery                                     Mk 1, 40 - 45

 

 

Viera je mimoriadne bohatá skutočnosť. Viera je život, preto podlieha tým istým zákonom, ako každý život. Hovoríme o semene viery, o klíčení viery, o vzraste viery, o zrelej viere. Je potrebné uvedomiť si základné etapy, ktorými prechádza viera, ktorá sa rozvíja.

Prvou a najzákladnejšou etapou je viera v existenciu Boha. Deväťdesiatdeväť percent ľudí na zemi verí, že Boh existuje. Mnohí však spomedzi tých, ktorí veria v existenciu Boha, neuznávajú, že sa stará o svet. Podľa nich existuje Boh, ale nezaujíma sa ani o svet, ani o nich.

Až v druhej etape viery, keď uznávame Boha za Sudcu, ktorý odmeňuje dobré skutky a trestá zlé, človek sa cíti pred Ním zodpovedný. Boh je najvyššou morálnou autoritou, preto aj každý náš skutok, slovo, myšlienka, budú Ním posúdené a odmenené alebo potrestané. To je druhý stupeň viery, ktorý formuje život človeka. Vedomie zodpovednosti pred Bohom ovplyvňuje totiž každú minútu života.

Ľudia, ktorí sa nachádzajú na druhom stupni viery, prežívajú často veľké ťažkosti kvôli tomu, že sa im zdá, že Boh dáva človeku mnoho možností, a neskôr svojim prísnym zákonom, ich zakazuje využiť. Preto je aj Boh v nich prísny a Jeho zákon sa zdá morálne veľmi ťažký.

Tretí stupeň viery, to je viera vo Všemohúcnosť Boha. Boh je Všemohúci, to znamená, že môže urobiť všetko, čokoľvek chce. Bohu nie je nič nemožné. Viera vo Všemohúcnosť Boha je základom modlitby – prosby. Preto vystierame ruky k Bohu, preto Ho prosíme – často o veci zdanlivo nemožné – pretože vieme, že On je Všemohúci a môže dať to, čo potrebujeme.

Ľudia, ktorí sa zastavia na treťom stupni viery, prežívajú často hlboké krízy. Je to najťažší stupeň viery na ceste k plnosti jej rozvoja. Prosia totiž Boha: „daj, daj, daj“, a On často mlčí a nedáva. Vtedy sa zdá, že Boh je hluchý a že nemá zmysel sa na Neho obracať. Ak môže, tak prečo nekoná? Prečo nedá zdravie, prečo nezachráni pred smrťou? Prečo nezachráni človeka od takého či iného nešťastia? Ak Boh nevypočuje, prichádza kríza, ktorá sa môže skončiť stratou viery.

Nakoniec máme ešte jeden stupeň vývoja viery, a to je uveriť v lásku Boha. Boh ma miluje. V tom okamihu sa viera mení na akt lásky. To isté sa deje s modlitbou, stáva sa aktom lásky. A v tomto akte už nejde o dary, ale ide o prebývanie s milovanou osobou, teda s Bohom, ktorý ma miluje, a ktorého ja môžem milovať.

Táto etapa rozvoja viery napĺňa človeka šťastím. V tejto etape modlitba človeka je vždy vypočutá. Hovorí o tom Pán Ježiš v Evanjeliu: „Čokoľvek budete prosiť v mojom mene (t.j. v mene lásky), dostanete“. Na tomto stupni viery modlitba je vždy vypočutá, pretože človek nikdy neprostí o to, čo by bolo v rozpore s Božou vôľou. Ten, kto miluje, túži po tom, po čom túži milovaná osoba. Ak sa stretnutie s Bohom uskutočňuje v láske, modlitba takého človeka je vždy vypočutá.

 

K Ježišovi prišiel istý malomocný a na kolenách ho prosil: „Ak chceš, môžeš ma očistiť.“

Ježiš sa zľutoval nad ním, vystrel ruku, dotkol sa ho a povedal mu: „Chcem, buď čistý!“ Malomocenstvo z neho hneď zmizlo a bol čistý.

Potom mu prísne pohrozil, ihneď ho poslal preč a povedal mu: „Daj si pozor a nikomu nič nehovor, ale choď, ukáž sa kňazovi a prines za svoje očistenie obetu, ktorú predpísal Mojžiš im na svedectvo.“

Lenže on, sotva odišiel, začal všade hovoriť a rozchyrovať, čo sa stalo, takže Ježiš už nemohol verejne vojsť do mesta, ale zdržiaval sa vonku na opustených miestach. No i tak prichádzali k nemu ľudia zovšadiaľ.

 

Poznáme to z vlastnej skúsenosti: skutočnosť, že trpíme nielen kvôli chorobe napádajúcej naše telo, ale aj a možno ešte častejšie, kvôli zlu, ktoré nás dobieha a premáha nás natoľko, že sme neznesiteľní sami sebe. Preto si tiež často pomáhame slovníkom z oblasti choroby, aby sme vyjadrili našu situáciu hriešnikov. A Ježiš, ako sme videli minulú nedeľu „sa stal blížnym“ (porov. Lk 10,34.36) mužom aj ženám, obetiam zla v jeho mnohotvárne podobe.

Dnešný text nám predstavuje Ježišovo stretnutie s malomocným. Pripomeňme si, že v starom Izraeli to bol človek úplne na okraji, postihnutý chorobou nielen odpornou, ale zároveň pripisovanou Božiemu trestu za spáchané hriechy. Malomocný v Izraeli tak žil v úplne zúfalej a zahanbujúcej situácii. K telesnému utrpeniu sa pridávalo utrpenie spojené s odlúčením od rodiny a spoločnosti a spolu s ním aj náboženské odsúdenie, ktoré z neho robilo hriešnika, teda Bohom potrestaného (porov. Nm 12,14; Lv 13,45-46). Nad touto nespravodlivosťou by sme sa nemali príliš pohoršovať, pretože je úplne rovnaká, ako keď sme dnes v pokušení posudzovať chorobu druhého ako dôsledok jeho nemorálneho správania, alebo keď sa tvárou v tvár vlastnej chorobe pýtame: „Aký hriech som spáchal? Prečo tento Boží trest?“...

Keď Ježiš opustil Kafarnaum a zástup tých, ktorí ho hľadali (porov. Mk 1,36-37), stretol na svojej ceste Galileou chorého. Alebo skôr prijal stretnutie s človekom, ktorému sa všetci vyhýbali, ktorý bol nútený žiť na opustených miestach a oznámiť svoj stav každému, kto by sa k nemu priblížil. Ježiš mu teda dovolí priblížiť sa natoľko, že mohol počuť, čo mu chce malomocný povedať: „Ak chceš môžeš ma očistiť!“ (Mt 1,40) Ten, kto žiada očistenie a uzdravenie, je nečistý, je obeťou a z náboženského hľadiska aj vinníkom, a jeho choroba je nákazlivá. Tomuto stavu tak zodpovedá iba vylúčenie a odsúdenie... Ježiš však pri pohľade na neho cíti súcit, dokáže trpieť spolu s ním a takmer prirodzene sa ho dotýka, čím porušuje zákon a súčasne riskuje, že sa nakazí jeho chorobou! A tak ho očistí, uzdraví a vráti ho plnému životu.

Malomocný povedal Ježišovi: „Ak chceš, môžeš“; v hĺbke znamenajú tieto slová obrovský akt dôvery: „Ja spolieham na teba, viem, že chceš moje dobro a preto viem, že je pre teba možné uzdraviť ma.“ Očistenie, ktoré my ľudia môžeme zakúsiť, je viazané na našu dôveru v Ježiša, ktorý nám svojou svätosťou môže udeliť čistotu a plné zdravie. Všeobecnejšie potom v našej každodennosti uzdravenie začína, keď dokážeme počítať s niekým, kto nás má rád, kto stojí pri nás a je ochotný niesť našu bolesť, či už je to choroba, alebo hriech... Tak teda Ježišov radikálny súcit vyžaduje od každého z nás, aby sme sa pýtali na našu schopnosť stáť nablízku tomu, kto sa cíti nečistý a chorý. Nemožno nespomenúť, že v deň, keď František z Assisi objal malomocného, pochopil celé kresťanstvo a vydal sa na cestu nasledovania až k tomu, že sa „veľmi podobal“ Ježišovi...

Ježiš je svätosť, ktorá spáli každý hriech, je život, ktorý uzdravuje naše choroby, avšak táto jeho služba ľuďom má vysokú cenu. Nemôže verejne vojsť do miest, ale je nútený zostať na odľahlých miestach, a tak žiť v situácii, v ktorej bol pôvodne malomocný. Ježiš lieči a uzdravuje druhých za cenu toho, že na seba berie ich bolesť. Latinský text Izaiášovho proroctva o Pánovom služobníkovi okrem iného hovorí: „Považovali sme ho za malomocného“ (Iz 53,4), Áno, Ježiš, Služobník, Mesiáš a Spasiteľ sa pre nás stal akoby malomocným, aby uzdravil malomocenstvo nášho tela i ducha! Tak bude na kríži ako malomocný plný rán, ale my môžeme na neho pohliadnuť s nádejami na uzdravenie a byť si istí súcitom toho, ktorý „Vskutku on niesol naše choroby a našimi bôľmi sa on obťažil, no my sme ho pokladali za zbitého, strestaného Bohom a pokoreného.“ (Iz 53,4)

Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi, Edward Staniek

Liturgický rok: 
Liturgické obdobie: