5. nedeľa Cez rok B 2018

 

Prešiel medzi nami a robil dobro              Mk 1, 29 - 39                     

 

Obyvatelia Kafarnauma nevideli v Kristovi ani „Milovaného Božieho Syna“, ani „Svätého Božieho“, ale geniálneho lekára. Prinášali k Nemu teda všetkých chorých a On ich uzdravoval. Ježiš mal moc nad každou chorobou a žiadna choroba nebola pre Neho nikdy problémom. Uzdravoval, ale nechcel, aby Ho ľudia chápali výlučne ako lekára. Neprišiel na zem, aby liečil choroby, ale aby urobil človeka skutočne šťastným.

Zdravie je dôležitým prvkom šťastia, ale vôbec nie najdôležitejším. Je mnoho zdravých ľudí s pekným telom a súčasne rozpačito nešťastných. A opačne, sú ľudia zmrzačení, trpiaci a súčasne autenticky šťastní. Nemožno teda šťastie budovať na zdraví, lebo nie je základom.

Druhý aspekt je ešte dôležitejší. Z toho, že je ktosi zdravý, vôbec nevyplýva, že je dobrým človekom. Zdravie nemá žiadne spojenie s dobrotou ľudského srdca. Môžeme stretnúť zmrzačených ľudí s krištáľovým srdcom a ľudí veľmi zdravých so srdcom tyrana. Evanjeliá dokonca nespomínajú ďalšie osudy tých, ktorých Ježiš zázračne uzdravil. Z toho, že im navrátil zdravie, vôbec nevyplýva, že sa stali lepšími. Príkladom sú desiati malomocní, z ktorých sa prišiel iba jeden poďakovať Kristovi za uzdravenie, čo až príliš jasne hovorí, že zdravie nevplýva na to, aby sa srdce človeka stalo lepšie. Šťastie človeka je úzko spojené s dobrotou jeho srdca.

V tejto situácii Kristus, keď disponoval mocou liečiť všetky choroby, zriedka túto moc využil. Naproti tomu súhlasil s utrpením, aby mohol byť priateľom všetkých trpiacich. Mal totiž na mysli srdce človeka, keď sa rozhodol obohatiť ho svojim priateľstvom. Šťastné srdce totiž dokáže uniesť ťarchu utrpenia či zmrzačenia.

Plynú storočia. Cirkev ďalej vedie spásnu misiu Ježiša. Zriedka sa objavujú charizmatici, vybavení darom uzdravovať chorých. Dnes Kristus rovnako skúpo hospodári touto chraizmou, ako počas svojho verejného účinkovania. Naproti tomu stále daruje trpiacim svoje priateľstvo.

Pokým si človek viac cení zdravie, ako priateľstvo, tak dovtedy nechápe Ježišov prístup. V ľudskom chápaní ak dobrý priateľ môže uzdraviť a neuzdravuje, nie je priateľom. Keď sa však zohľadní autentická starostlivosť o duchovné dobro chorého, vec sa stáva zrozumiteľná. Kto objavil v Kristovi priateľa, vidí v Ňom dokonalého lekára, ktorý predovšetkým lieči a obohacuje ducha, pričom ponecháva akoby na druhom mieste neduživosti tela.

Robí to vlastne v starostlivosti o ducha. „Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí“. Keby uzdravil telo, pacient by Ho nepotreboval, starostlivosť o srdce by sa skončila a s ňou i perspektíva dosiahnutia plnosti šťastia.

Utrpenie, choroby, zmrzačenie boli Ježišom chápané ako podstatný prvok dorastania k spáse. Sú miestom najbližšieho stretnutia človeka s Božským lekárom. V utrpení Boh nadväzuje priateľstvo s človekom, ktoré sa stáva pokladom tisíckrát väčším, ako zdravie. Je to priateľstvo, ktoré dvíha chorého na úplne novú rovinu života, keď mu dáva účasť na šťastí samého Boha.

Nejeden chorý bude blahoslaviť svoju chorobu, ktorá mu dala príležitosť stretnúť v Božom lekárovi – priateľa. Stretnutie priateľa je značne väčšou udalosťou v živote ako stretnutie lekára. Podstatným prvkom šťastia nie je zdravie, ale autentické priateľstvo.

 

 

Keď Ježiš vyšiel z kafarnaumskej synagógy, vošiel s Jakubom a Jánom do Šimonovho a Ondrejovho domu. Šimonova testiná ležala v horúčke. Hneď mu povedali o nej. Pristúpil k nej, chytil ju za ruku a zdvihol. Horúčka ju opustila a ona ich obsluhovala.

Keď sa zvečerilo, po západe slnka, prinášali k nemu všetkých chorých a posadnutých zlými duchmi. A celé mesto sa zhromaždilo pri dverách.

I uzdravil mnohých, ktorých trápili rozličné neduhy, a vyhnal mnoho zlých duchov a nedovolil im hovoriť, lebo ho poznali.

Včasráno, hneď na úsvite, vstal a vyšiel von. Utiahol sa na pusté miesto a tam sa modlil. Šimon a tí, čo boli s ním, pobrali sa za ním. Keď ho našli, povedali mu: „Všetci ťa hľadajú.“

On im odvetil: „Poďme inde, do susedných dedín, aby som aj tam kázal, veď na to som prišiel.“ A chodil po celej Galilei, kázal v ich synagógach a vyháňal zlých duchov.

 

 

Ešte stále sme pri tej sobote, ktorú Ježiš strávil v Kafarnaume a ktorá sa začala jeho ranným príchodom do synagógy, kde uzdravil chorého na duchu aj na tele (porov. Mk 1, 23-28). Ježiš pokračuje v stretnutiach s mužmi a ženami postihnutými na zdraví, spútanými utrpením a chorobami. Stretáva sa s nimi, pretože sú mu blízki, ako Petrova svokra postihnutá horúčkou; stretáva sa s nimi, lebo k nemu prichádzajú zo všetkých strán. Dalo by sa povedať, že deň v Kafarnaume je stretnutím Ježiša so všadeprítomnými chorými: pri liturgii na zhromaždení veriacich, v dome, v meste i dedinách...

Ježiš nekáže rezignovanosť, nežiada od nich, aby svoje utrpenie odovzdali Bohu, ale na druhú stranu ich ani nepodnecuje k vyhľadávaniu mimoriadností a zázrakov. Stretáva sa s nimi, nebojí sa k nim priblížiť, dokonca ani dotknúť sa ich. Predovšetkým teda robí gestá vyjadrujúce blízkosť, skláňa sa nad ich telami, aby ich liečil, bojuje so zlom, aby ustúpilo, a tak vracia zdravie a plnosť života. Treba to povedať jasne: bolesť a choroba, táto hrozná situácia, s ktorou sa skôr či neskôr stretneme, nás automaticky nevedú k tomu, že sme lepší, ale často nás tlačia do uzavretosti, egoizmu, nedostatku dôvery k druhým a k životu...

Napriek tomu je choroba miestom, kde môže zaznieť radostná zvesť o Božom kráľovstve. Spolu s navrátením celistvosti zdravia nemocným totiž Ježišovo uzdravovanie svedčí o tom, že aj v chorobe je človek predmetom Božej lásky a starostlivosti. V chorobe sa teda od každého človeka žiada jednoducho prijať, že je milovaný, a snažiť sa tiež milovať!

Skrze skutky starostlivosti o chorých a ich uzdravovanie nám Ježiš rozpráva Božiu lásku a zvestuje evanjelium gestami a činmi, tak ako ich v zvestoval slovami (porov. Mk 1,21-22). Učí nás, aká má byť naša služba chorým, s ktorými sa stretávame. Tieto zázraky sú teda znameniami, ktoré majú uvoľniť miesto pre každodennosť lásky, viery a nádeje, lebo len tak sa napĺňa pravda o človeku. Pravý zázrak vykonaný na chorých spočíva v skutočnosti, že môžu spoznať lásku. Hoci Marek napísal evanjelium, v ktorom takmer tretinu zaberá rozprávanie o zázrakoch, nechce od čitateľa, aby sa zaujímal o to zázračné a mimoriadne. Preto ani Ježiš, hoci tieto skutky robí, nikdy sa nimi nechváli ani sa pri nich nezastavuje, ale naopak, vyžaduje v tejto veci mlčanie (porov. Mk 1,43-44; 5,43 atď.) a dáva pozor, aby z týchto gest zástupy nevyvodzovali jeho svätosť ani nerobili unáhlené závery o jeho identite skôr, ako ju on sám definitívne ukáže na kríži. Iba vtedy bude možné povedať: „Tento človek bol naozaj Boží Syn“ (Mk 15,39).

Za povšimnutie stojí aj to, že Ježiš sa nenechá strhnúť ani zástupmi, ktoré žiadajú uzdravenie, ani svojou činnosťou pastiera (porov. Mk 6,34): hľadá a nachádza miesta a čas samoty, aby sa oddal modlitbe, načúvaniu Otcovi a spoločenstvu s ním . Na púšti, v noci či skoro ráno sa vytrvale snaží zachovať si čas potrebný pre živenie vzťahu s Bohom, ktorý ho poslal a ktorý mu dáva silu a inšpiráciu pre jeho „prechádzanie medzi nami a konanie dobra“ (porov. Sk 10,38).

Takto Ježiš prežil život, takto nás, svojich učeníkov učí prežívať ho. Taký život nachádza silu v modlitbe a v dialógu s Bohom a stáva sa životom pre Boha a pre druhých, stáva sa nesením utrpenia brata, súcitom, ktorý sa nezastaví pred chorobou bez toho, aby si robil nároky na zázračné uzdravenie, vie niesť bolesť druhého, a tak ho dokáže na pozdvihnúť. Pretože aj keď sú niektoré choroby aj dnes nevyliečiteľné, žiaden človek nie je neliečiteľný: stačí, že sa o neho budeme starať a ukazovať mu tak starostlivosť, ktorú má Pán o celé ľudstvo.

Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi, Edward Staniek

Liturgický rok: 
Liturgické obdobie: