Rozoznávanie duchov                   Mk 1, 21 - 28

Z dôležitých schopností, ktoré si prví kresťania veľmi cenili, bolo umenie rozoznávania duchov, inými slovami, kritický a múdry pohľad na človeka. Išlo o to, aby v pomerne krátkom čase podľa možností presne dokázali určiť, s kým má kresťan dočinenia. Totiž vybrať si za spoločníka zlého človeka, skôr či neskôr sa končilo pre veriaceho prehrou.

Dnešné Evanjelium nás pobáda k hlbšej úvahe na túto tému. Umenie rozoznávania duchov je tak ako v časoch Krista rovnako dôležité a aktuálne aj v našej dobe.

Aby sme správne čítali a chápali fragment dnešného Evanjelia, treba si uvedomiť základné rozlíšenie medzi ľuďmi, ktorí robia zle kvôli svojej slabosti a tými, ktorí robia zle zo zlej vôle. To sú dve úplne odlišné skupiny ľudí.

Prví chcú robiť dobre, ich srdce túži po veľkých morálnych hodnotách, ale vôľa je mimoriadne slabá. Podliehajú všetkým zdanlivým ziskom, ktorým hriech pokúša človeka. Preto ich zlo robí otrokmi seba samých. Aj napriek tomu, že chcú dobro, stále sa potkýnajú. Takýchto ľudí poznáme podľa toho, že hľadajú spoločenstvo ľudí dobrých a morálne silných, v ich blízkosti totiž dokážu sa ľahšie vysporiadať so svojimi slabosťami, ľahšie dokážu vytrvať pri Bohu, pri dobre, ľahšie dokážu víťaziť nad zlom. Stále čakajú na záchranu, stále hľadajú Spasiteľa, a ak stoja pred Bohom, ich modlitbou je najčastejšie prosba: „Pane, zmiluj sa nado mnou!“

Druhý typ ľudí to sú tí, ktorí robia zle preto, že ich srdce opanovalo zlo. Vidia v konaní dobra satisfakciu a radosť, sú zameraní na ničenie, na to, aby druhého človeka tiež stiahli na cestu zla. Títo ľudia sú nástrojmi v rukách zla a tešia sa, ak toto zlo ich činnosťou vzrastá. Poznáme ich podľa toho, že sa vyhýbajú ľuďom dobrým a čestným. Nechcú takéto spoločenstvo a  cítia sa v ňom zle. A ak hľadajú človeka spravodlivého, tak preto, aby urobili z neho svoju obeť, aby ho trápili. Predstaviteľom tejto skupiny ľudí, posadnutých zlom, je človek, o ktorom hovorí dnešné Evanjelium.

Ak chceme splniť úlohy, ktoré nám určil Boh na zemi, musíme prosiť Boha o dar rozlišovania, s akými ľuďmi máme dočinenia, o jasné rozpoznanie, čím je naplnené ich srdce. Ak je ich srdce naplnené duchom lásky, dobroty a spravodlivosti, tak naše stretnutie s nimi môže byť mimoriadne tvorivé a šťastné. Ak je ich srdce naplnené ľudskou slabosťou a hriechmi, ktoré z tejto slabosti pochádzajú, naše stretnutie s nimi bude tvorivé natoľko, nakoľko im pomôžeme vyjsť na cestu pravdy, aby sa vyslobodili z tejto slabosti.

Ale ak stretneme človeka, v srdci ktorého prebýva zlo, tak je potrebné zachovať si od neho podľa možností čo najväčší odstup, a usilovať sa o blízke stretnutie s Kristom. Zlo je také mocné, že na začiatku dokázalo premôcť celé ľudstvo, tým viac si dokáže poradiť s nami. Ak k človeku, ktorého ovládne zlo, pôjdeme spolu s Kristom, zachránime seba a je šanca, že dokážeme pomôcť aj jemu.

Často sa dopúšťame omylu, keď si myslíme, že všetci ľudia sú dobrí, a ak hrešia, tak zo slabosti. Vtedy sa ľahko môžeme dostať do pazúrov zla. Za takýto omyl sa platí veľká cena.

V sobotu vošiel Ježiš v Kafarnaume do synagógy a učil. I žasli nad jeho učením, lebo ich učil ako ten, čo má moc, a nie ako zákonníci.

A práve bol v ich synagóge človek posadnutý nečistým duchom. Ten vykríkol: „Čo ťa do nás, Ježiš Nazaretský? Prišiel si nás zničiť? Viem, kto si: Boží Svätý.“

Ježiš mu prísne rozkázal: „Mlč a vyjdi z neho!“ Nečistý duch ním zalomcoval a s veľkým krikom z neho vyšiel.

Všetci sa čudovali a jeden druhého sa vypytovali: „Čo je to? Nové učenie s mocou! Aj nečistým duchom rozkazuje a poslúchajú ho.“ A chýr o ňom sa hneď rozniesol všade, po celej galilejskej krajine.

 „Priblížilo sa Božie kráľovstvo“ (Mk 1,15), kázal Ježiš a pravdivosť jeho slov potvrdzovalo jeho učenie a skutky: „on chodil, dobre robil a uzdravoval všetkých posadnutých diablom, lebo bol s ním Boh“ (Sk 10,38). Toto je jeho mesiášska aktivita, ktorú Marek predstavuje na začiatku svojho evanjelia.

Ježiš, veriaci a praktizujúci žid, chodí v sobotu do synagógy, kde sa čítajú Sväté Písma a uctieva Boh; ako rabbi okrem iného tiež učí zhromaždenie. Jeho slová sa javia ušiam poslucháčov ako slová plné autority, odlišnej od autority ktorou disponovali tí, ktorí boli zo svojho titulu „zákonníkov“ poverení učením ľudu. Ježiš nestavia svoje učenie na „tradícii ľudí“ (Mk 7,38), neučí slovami, ktoré by boli ovocím naštudovaným z múdrosti kníh, ale svoje slová spája s autoritou toho, kto ich vyslovuje. Áno, jeho slovo je prorocké, je to jasná ozvena Božieho slova, je to slovo, ktoré otriasa, zraňuje a nenechá toho, kto ho počúva, zostať na mieste!

Ježišovo učenie sa nevyčerpáva v slovách, ale vyjadruje sa aj činmi, mocnými gestami vybavenými skutočnou autoritou, ktorá „dáva rast“ druhému – podľa pôvodného významu slova auctoritas, od slovesa augere – zväčšovať – smeruje k životu, k dobru druhého. Nie je to uplatňovanie moci zvýhodňujúce toho, kto ju už má! A Marek čitateľovi okamžite poskytuje udivujúci príklad tejto autority: v synagóge je chorý človek, zranený na duchu aj na tele; je sobota, deň požehnania a plnosti života, a Ježiš prišiel práve preto, aby daroval plný život (porov. Jn 10,10), aby priniesol dobro... Text hovorí, že ten človek bol „posadnutý nečistým duchom“, bol to teda človek trpiaci psychickými problémami, ktoré sa navonok prejavovali prudko, tajomne a abnormálne, a preto boli pripisované zlým duchom, démonom. Tento človek je však rozpoltený a schizofrenický aj z duchovného pohľadu: spoznáva a pravoverne vyznáva Ježišovu identitu („si Boží Svätý“), ale nechce s ním mať nič spoločné: „Čo ťa do nás, Ježiš Nazaretský? Prišiel si nás zničiť?“ (Mk 1,24).

Keď je postavený pred zlo a moc Zlého, Ježiš sa ukáže ako „silnejší“ (Mk 1,7) a už zasahujúci. Rozhodujúci je ale fakt, že „jeho prvý pohľad nepatrí hriechu, ale utrpeniu človeka“ (J. B. Metz). Ježiš teda svojím slovom uzdravuje chorého, ale dlho potláčané zlo z tohto človeka vychádza „s lomcovaním a veľkým krikom“, s bolestivými kŕčmi medzi smrťou a pôrodom. Dochádza tak k oslobodeniu, človek je vrátený sám sebe uzdravený a Božia moc je zjavená všetkým prítomným, ktorí sa s úžasom pýtajú: „Čo je to? Nové učenie s mocou! Aj nečistým duchom rozkazuje a poslúchajú ho“ (Mk 1,27). Ježiš svojimi skutkami ukazuje, že jeho učenie má naozaj čo robiť so životom, znamená dávať život a obnovovať k plnosti  života...

Táto udalosť z Ježišovho života rozpráva o jednom exorcizme; treba sa ale vyhnúť pokušeniu vyprázdniť tento príbeh a považovať ho za zázračnú legendu, alebo ešte horšie za rozprávanie, ktoré sa nás netýka. Ak totiž z duchovného uhla pohľadu spočíva nečistota v situácii vnútorného rozdelenia, podvojnosti, alebo aj v rozpore medzi vyznaním viery a reálnej angažovanosti vo vzťahu s Ježišom, potom sa toto uzdravenie týka nás všetkých a vyžaduje vyprosiť si u Ježiša zjednotenie našej osoby a oslobodenie z moci Zlého. Áno, Ježišovo slovo je slovom spásy ako slovo Božie: Boh iste hovorí cez Písmo, ale teraz hovorí aj skrze Ježiša „ktorý bol prorokom, mocným v čine i v reči pred Bohom aj pred všetkým ľudom“ (Lk 24, 19). Sme schopní načúvať mu?

Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi, Edward Staniek