Cti svojho otca i matku                                     Lk 2, 22-40

Štvrté Božie prikázanie často obmedzujeme iba na povinnosti malého dieťaťa voči rodičom. Avšak toto prikázanie dal Boh nie tak deťom, ale dospelým ľuďom, ktorí myslia a rozhodujú o forme svojho vzťahu k otcovi a matke. Slová Knihy Sirachovho syna: „Kto si váži otca, očisťuje sa z hriechov“ nám pripomínajú túto pravdu veľmi konkrétnym spôsobom.

Dobrý syn či dcéra, keď sa starajú o rodičov, tým zdokonaľujú svoju lásku, a to je vždy krokom na stranu dobra. Kto miluje druhého, odvracia sa od hriechu a obracia sa k Bohu. Nesprávne obmedzujeme odpustenie hriechov jedine na sviatostnú spoveď. Sviatosť pokánia bola ustanovená pre odpustenie ťažkých hriechov. Hriechy, ktoré neničia milosť posväcujúcu, teda všedné, môže odpustiť každý dobrý skutok, modlitba či obeta. Medzi týmito dobrými skutkami zaujíma zvláštne miesto úcta k rodičom. Málokedy o tom hovoríme a na to myslíme, a predsa je to jednoduchá cesta, ako si zachovať čestnosť v živote. Dobrý, milujúci syn či dcéra, to je dobrý človek, dobrý voči ľuďom a dobrý i voči Bohu.

„Kto má v úcte matku, akoby zbieral poklady“. Čím väčšia je láska a úcta k matke, tým bohatšie je srdce človeka. Nikde sa tak jasne neprejavuje obsah srdca ako vo vzťahu k matke, a nikto tak rýchlo neobjavuje to, čo je v našom srdci, ako naša matka. Matka má najhlbší a najplnší prístup do srdca dieťaťa, lebo sama vždy pozerá na dieťa svojím srdcom.

„Kto si váži otca, bude sa radovať zo svojich detí“. Dobrý syn či dcéra majú všetky predpoklady aby vychovali dobré deti. Správny vzťah dieťaťa k rodičom sa totiž neodovzdáva poučeniami, ale príkladom. Keď dieťa vidí, ako sa rodičia správajú voči svojim rodičom, snažia sa ich nasledovať. Keď vidia vážnosť a úctu voči starým rodičom, budú mať v úcte aj svojich rodičov; keď vidia ich ľahostajnosť a nedostatok lásky, to isté budú prežívať sami rodičia. Nikto sa tomu nemôže čudovať. Rodičia zodpovedajú za správny vzťah detí k nim.

„Kto si váži otca, budú vyslyšané jeho modlitby“. Účinnosť modlitby závisí od splnenia Božej vôle. Kto dôkladne uskutočňuje štvrté prikázanie, môže počítať s vypočutím svojej modlitby. Tak často sa pozastavujeme, prečo naše modlitby nie sú účinné – musíme sa zamyslieť, či náhodou netreba napraviť vzťah k matke alebo otcovi?

Božie slovo odporúča trpezlivosť a porozumenie voči starým rodičom, ktorí sú už slabí a neraz majú sklerózu. Niekedy je to veľmi ťažká forma lásky. Boh pozná túto námahu a preto predpovedá odmenu. Za milosrdenstvo voči starým rodičom sám nás obdaruje milosrdenstvom. Starý človek je často bezradný ako dieťa a čaká na pomoc. Ježiš nám túži raz povedať: „Bol som starý a vážil si si ma“.

Keď uplynuli podľa Mojžišovho zákona dni ich očisťovania, priniesli Ježiša jeho rodičia do Jeruzalema, aby ho predstavili Pánovi, ako je napísané v Pánovom zákone: „Všetko mužského rodu, čo otvára lono matky, bude zasvätené Pánovi,“ a aby obetovali, ako káže Pánov zákon, pár hrdličiek alebo dva holúbky.

V Jeruzaleme žil vtedy muž menom Simeon, človek spravodlivý a nábožný, ktorý očakával potechu Izraela, a Duch Svätý bol na ňom. Jemu Duch Svätý vyjavil, že neumrie, kým neuvidí Pánovho Mesiáša.

Z vnuknutia Ducha prišiel do chrámu. A keď rodičia prinášali dieťa Ježiša, aby splnili, čo o ňom predpisoval zákon, vzal ho aj on do svojho náručia a velebil Boha slovami: „Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji podľa svojho slova, lebo moje oči uvideli tvoju spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov: svetlo na osvietenie pohanov a slávu Izraela, tvojho ľudu.“

Jeho otec a matka divili sa tomu, čo sa o ňom hovorilo.

Simeon ich požehnal a Márii, jeho matke, povedal: „On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať, – a tvoju vlastnú dušu prenikne meč –, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc.“

Žila vtedy aj prorokyňa Anna, Fanuelova dcéra, z Aserovho kmeňa. Bola už vo vysokom veku. Od

svojho panenstva žila so svojím mužom sedem rokov, potom ako vdova do osemdesiateho štvrtého roku. Z chrámu neodchádzala, vo dne v noci slúžila Bohu pôstom a modlitbami. Práve v tú chvíľu prišla aj ona, velebila Boha a hovorila o ňom všetkým, čo očakávali vykúpenie Jeruzalema.

A keď vykonali všetko podľa Pánovho zákona, vrátili sa do Galiley, do svojho mesta Nazareta.

Chlapec rástol a mocnel, plný múdrosti, a Božia milosť bola na ňom.

            Ak sme v deň Narodenia Pána hľadeli na konkrétnu udalosť Ježišovho narodenia v Betleheme, klaňania pastierov a chudobných Izraela (Porov. Lk 2, 1-20), dnešný úryvok evanjelia priťahuje našu pozornosť k inému aspektu tajomstva jeho príchodu v tele. Vtelenie zahŕňa aj Ježišov rast, jeho dospievanie v priestore určitej rodiny a daného sociálneho a náboženského prostredia, v ktorom „dieťa rástlo a silnelo, bolo plné múdrosti a milosť Božia bola s ním.“

Ježiš zakúsil ľudský, duchovný, citový i psychologický rast rovnako, ako je na to povolaný každý človek vo svojej obmedzenosti, vo svojej konkrétnej osobnej situácii. Boží syn, ktorý sa stal synom človeka, vzal na seba ľudskú prirodzenosť (porov. Flp 2,6-7) a vo všetkom zdieľal našu situáciu, ale samozrejme bez toho, aby sa dopustil hriechu (porov. Hebr 2,15) takže zostal plne poslušný a verný Otcovi. Treba zdôrazniť Ježišovo každodenné a namáhavé „stávanie sa človekom“, ktoré zahŕňa všetky aspekty jeho človečenstva, počnúc poslušnosťou voči rodičom na ktorých bol, ako každý novorodenec, v počiatkoch svojho života úplne závislý. Práve tým, že na seba túto lásku prijíma, sa stáva človekom schopným vzťahov a lásky až k darovaniu svojho vlastného života z lásky k Otcovi a k ľuďom, svojim bratom.

Okrem prostredia rodiny, ale Ježiš spoznal aj spoločenské a náboženské prostredie, do ktorého bol zapojený už od svojho narodenia. Tak bol po uplynutí ôsmich dní obrezaný úkonom, ktorý ho pripojil k ľudu zmluvy (porov. Lk 2,21); potom ho na štyridsiaty deň po narodení Mária s Jozefom poslušní Zákonu prinášajú do jeruzalemského chrámu, „aby ho predstavili Pánovi“. A prinesú „obetu chudobných“, čo bol pár hrdličiek namiesto pre nich príliš drahého baránka (porov. Lk 5,7; 12,8), a tým splnia predpísané požiadavky očisťovania. Táto poslušnosť sa však teraz, vďaka Ježišovej prítomnosti, stáva naplnením Zákona: je predstavený v chráme, teraz je vykúpený zaplateným peňažnej čiastky, pretože on sám je výkupné za mnohých (porov. Mk 10,45); nie je posvätený, ako to predpokladal Zákon pre každého prvorodeného (porov. Ex 13,2), ale je rozpoznaný ako Svätý, ako to bolo predpovedané ústami anjela (porov. Lk 1,35).

Vďaka Simeonovi a Anne, dvom starým veriacim prežívajúcim údel „Pánových chudobných“, zvyšku Izraela, ktorý očakával príchod Mesiáša, dôjde v chráme k rozpoznaniu Ježiša. Simeon osvietený Duchom Svätým berie do náručia dieťa a vyspieva Bohu svoj chválospev. Teraz už môže zomrieť v pokoji, lebo jeho oči kontemplovali v Ježišovi Božiu spásu, toho, kto je „svetlo na osvietenie národov a na slávu izraelského ľudu“. A Anna, ktorá sa počas rokov pripravovala na toto stretnutie s Božou spásou, „nevychádzala z chrámu a slúžila Bohu dňom i nocou pôstom a modlitbami“, teraz vo viere pochopí, že nadišla hodina očakávaného naplnenia. V podvečer svojho života teda chváli Boha a zvestuje dieťa, ktoré je Vykupiteľom a Spasiteľom. Obaja starí proroci „nezadržiavajú“ Ježiša pre seba, ale radujú sa z toho, že so všetkými zdieľajú zjavenie spásy naplnené v tomto dieťati, spásy za vysokú cenu; preto Simeon charakterizuje Ježiša ako „znamenie, ktorému budú odporovať, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc“...

Áno, už od prvých pozemských dní Ježiša, novorodeného dieťaťa neschopného hovoriť, sa v dejinách ukazuje plán lásky, ktorý skrze neho Boh uskutočňuje: príchod Božieho Syna v tele, ktorý „nás učí životu“ (porov. Tit 2, 12) tým, že z neho robí cestu poslušnosti našej situácii Bohom milovaných a chcených stvorení. Učí nás umierať tak, že nasledovaním Krista z našej smrti slobodne urobíme úkon lásky k Bohu a bratom.

Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi, Edward Staniek