Nedeľa Krista Kráľa cez rok A

 

Súd podľa zákona lásky      Mt 25, 31-46

Máme pred sebou poslednú nedeľu cirkevného roka. Je teda vhodné pripomenúť si koniec časov, posledný súd a večný život. Tieto témy nás dokážu naplniť množstvom pozitívnych myšlienok, ale aj obavami. Znepokojuje nás, napríklad, či sa my a naši milovaní dostaneme do neba. Možno sa obávame samotnej smrti alebo nás znepokojuje otázka, čo vlastne budeme robiť v nebi celú večnosť.

Z pozitívnych myšlienok nás vari najviac napĺňa nádej a očakávanie. Veríme, že Ježišov druhý príchod bude veľkolepý. Nemôžeme sa už dočkať života na mieste, kde nebude viac vojen, biedy ani chorôb. Veríme, že nebo je oveľa lepším miestom než tento svet, a nesmierne sa už tešíme na život naplnený pokojom a šťastím.

Myšlienky na Ježišov druhý príchod nám pripomínajú základnú pravdu našej viery - nemôžeme sa spasiť sami. To môže urobiť iba Ježiš - a on to už aj urobil, keď za nás zomrel na kríži. Nie je však iróniou, že zatiaľ čo my sa nemôžeme spasiť sami, Boh nás bude súdiť podľa toho, ako sme sa navzájom milovali, ako sme sa starali o chudobných a biednych okolo nás? Ako je to možné?

Naše skutky lásky a dobročinnosti by totiž mali byť priamym následkom toho, ako prežívame, že nás Ježiš, náš Kráľ, miluje. Prežívanie Ježišovej lásky by nás malo vrhnúť na kolená vo vzdávaní chvály a vďaky a malo by nás vyslať do sveta dychtivých po šírení tejto lásky medzi všetkých, s ktorými sa stretneme - našich milovaných, biednych, ba aj našich protivníkov.

 

Ježiš povedal svojim učeníkom: „Až príde Syn človeka vo svojej sláve a s ním všetci anjeli, zasadne na trón svojej slávy. Vtedy sa pred ním zhromaždia všetky národy a on oddelí jedných od druhých, ako pastier oddeľuje ovce od capov. Ovce si postaví sprava a capov zľava.

Potom Kráľ povie tým, čo budú po jeho pravici: ‚Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta. Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne.‘

Vtedy mu spravodliví povedia: ‚Pane, a kedy sme ťa videli hladného a nakŕmili sme ťa, alebo smädného a dali sme ti piť? Kedy sme ťa videli ako pocestného a pritúlili sme ťa, alebo nahého a priodeli sme ťa? Kedy sme ťa videli chorého alebo vo väzení a prišli sme k tebe?‘

Kráľ im odpovie: ‚Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.‘

Potom povie aj tým, čo budú zľava: ‚Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom! Lebo som bol hladný, a nedali ste mi jesť; bol som smädný, a nedali ste mi piť; bol som pocestný, a nepritúlili ste ma; bol som nahý, a nepriodeli ste ma; bol som chorý a vo väzení, a nenavštívili ste ma.‘

Vtedy mu aj oni povedia: ‚Pane, a kedy sme ťa videli hladného alebo smädného, alebo ako pocestného, alebo nahého, alebo chorého, alebo vo väzení a neposlúžili sme ti?‘ Vtedy im on odpovie: ‚Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, ani mne ste to neurobili.‘

A pôjdu títo do večného trápenia, kým spravodliví do večného života.“

 

Poslednú nedeľu v liturgickom roku načúvame Ježišovým slovám v závere eschatologickej reči v evanjeliu svätého Matúša a dozvedáme sa o poslednom súde. Slovo „eschatologický“ je grécke a označuje fakty týkajúce sa posledných vecí človeka a dejín. Táto výnimočná pasáž evanjelia jednoduchým spôsobom zhŕňa podstatu kresťanskej identity, ktorá tkvie v konkrétnej zodpovednosti kresťanov za svojich bratov, zvlášť za tých, ktorí sú v tomto svete na poslednom mieste.

Opis udalosti posledného súdu je veriacim veľmi dobre známy a populárny, lebo sa často používa najmä pri liturgii na konci cirkevného roka, ale aj pri iných príležitostiach, najmä pri pohreboch a pri oslave tých svätých, ktorí konali skutky milosrdenstva. Okrem toho sa jednotlivé varianty dobrých, resp. zlých skutkov často citujú pri najrôznejších príležitostiach. Scénu posledného súdu umelci radi znázorňovali rôznymi spôsobmi a radi sa jej tiež venovali najmä kazatelia pokánia.

Obsah tohto evanjeliového úryvku sa považuje za jedno z ťažísk duchovného života vôbec. Niektorí kresťanskí spisovatelia sa sťažujú, že veľmi dôrazne opisované alebo ináč znázorňované scény posledného súdu im najmä v detstve naháňali strach a hrôzu.[1] Treba však vedieť, že základným cieľom tohto úryvku nie je vzbudzovať hrôzu, ale upevňovať nádej a radosť z budúceho stretnutia. Základným cieľom tohto evanjeliového úryvku je mobilizovať kresťanov, aby čakali s túžbou na svojho Pána a aby využili čas na konanie dobrých skutkov. Pritom nemožno obchádzať nápadný dôraz, s ktorým je tu opísaný posledný súd. Kritériom rozsudku bude naše správanie sa v živote. Preto je dôraz a istá strohosť v tomto texte namieste.

„Až príde Syn človeka vo svojej sláve a s ním všetci anjeli, zasadne na trón svojej slávy.“ (Mt 25, 31 – 32). Ježiš o sebe hovorí v tretej osobe ako o Synovi človeka (porov. Dan 7, 13), teda ako o eschatologickom Sudcovi, ktorý príde na konci dejín, aby nastolil Božiu spravodlivosť. Jeho kráľovská dôstojnosť spočíva v naplnení súdu, ktorý je meradlom spravodlivosti pre všetkých, ktorí sa vo svete stali obeťami bezprávia, a tak boli zbavení možnosti žiť život hodný ľudskej dôstojnosti. Týmto spôsobom Ježiš naplní to, čo začal počas svojho putovania medzi ľuďmi, ktorým preukazoval dobro (porov. Sk 10, 38). Súd je potrebný preto, aby dejiny mali zmysel a aby sa naše skutky stretli s objektívnou pravdou pred tvárou Pána, ktorý miluje právo a spravodlivosť (porov. Ž 33, 5)

Rozprávanie o tom, ako Syn človeka „oddelí jedných od druhýchako pastier oddeľuje ovce od capov. Ovce si postaví sprava a capov zľava“ (Mt 25, 32 – 33; porov. Ez 34, 17), je obraz prevzatý od proroka Ezechiela. Tento súd, zároveň všeobecný i osobný, nenastáva, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať, na konci nejakého procesu. Tu sa predkladá len rozsudok, pretože celý náš život je miestom celkom zvláštneho „procesu“. Aby sme si to uvedomili, popisuje Ježiš dva symetrické dialógy medzi Kráľom – Synom človeka na jednej strane a tými, ktorí s nachádzajú po jeho pravici a ľavici. Prvým, o ktorých hovorí, sú „požehnaní môjho Otca!“ (Mt 25, 34), Kráľ daruje ako dedičstvo Božie kráľovstvo: „Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne.“ (Mt 25, 35 – 36). Pretože tí po ľavici sa takto k druhým nechovali, je im vyhradený celkom odlišný údel.

Meradlom oddelenia oviec od capov nie sú morálne a teologické otázky, pretože spása závisí výlučne na tom, či človek slúžil alebo neslúžil svojim bratom a sestrám, a tiež na vzťahoch v spoločenstve s tými, ktorých sme počas svojho putovania stretli. Prekvapivý je údiv tých, na ktorých sa Syn človeka obracia: „Pane, a kedy sme ťa videli hladného a nakŕmili sme ťa, alebo smädného a dali sme ti piť? Kedy sme ťa videli ako pocestného a pritúlili sme ťa, alebo nahého a priodeli sme ťa? Kedy sme ťa videli chorého alebo vo väzení a prišli sme k tebe?“ (Mt 25, 36 – 39). Syn človeka im na to odpovedá: „Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ (Mt 25, 40). Áno, chudák, ktorému chýba to nevyhnutné k dôstojnému ľudskému životu, je „sviatosťou“ Ježiša Krista, pretože náš Pán sa s ním chce identifikovať (porov. 2 Kor 8, 9). Ten, ktorý slúži tomu, ktorý je núdzny, slúži Kristovi, či si to uvedomuje, alebo nie.

Pre nás kresťanov sú ešte k tomu chudobní tiež „sviatosťou hriechu sveta“ (Giovanni Moioli), nespravodlivosti, ktorá v tomto svete panuje. V tom, ako s nimi zaobchádzame, sa prejavuje naša schopnosť žiť v tomto svete ako Kristovo telo. Keď vidíme niekoho, kto je v osídlach biedy, mali by sme byť schopní interpretovať danú situáciu, ako dôsledok nespravodlivosti, ktorá je i našou zodpovednosťou. Keď budeme pracovať na odstránení bezprávia, potom sa chudobný naozaj pre nás stáva sviatosťou Krista, i keď si to možno uvedomíme až na konci časov...

V posledný deň budeme všetci, teda i kresťania i nekresťania, súdení podľa lásky. Bude sa po nás žiadať len vydanie počtu z láskyplnej služby, ktorú sme každodenne preukazovali svojim bratom a sestrám, predovšetkým tým, ktorí to najviac potrebovali. A tak sa na poslednom súde napokon odhalí najhlbšia pravda o našom každodennom živote, teda to, či náš život bol vedený v láske, alebo v sebectve. „Učme sa teda rozjímať nad tak veľkým tajomstvom a slúžiť Kristovi tak, ako si on sám praje, aby sme mu slúžili. (sv. Ján Zlatoústy).

Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi

Súvisiace: 
Liturgický rok: 
Liturgické obdobie: