Túžba po stretnutí s Pánom                               Mt 25, 1-13             

O veľkosti človeka rozhoduje to, čo považuje za najcennejší poklad. Nie to, či má ten poklad, alebo nie, ale čo považuje za poklad, aký poklad hľadá. Veľké poklady hľadáme celé roky, častokrát celý život a hodnotu človeka spoznávame podľa jeho vytrvalosti v tomto hľadaní.

Mnoho ľudí rado sníva o náhodnom objavení pokladu. Vychádzajú z predpokladu, že šťastie je lotéria, že je to náhoda, na jedného sa usmeje a druhému nič nedá. Kto takto pristupuje k pokladu svojho života, stavil na falošnú kartu. Tento poklad je klamný, môže byť prekvapením, chvíľkovou radosťou, ale nemôže dať skutočné šťastie. Veľké poklady nepadajú ako manna z neba, treba na ne postupne dorastať, vyžadujú si veľké úsilie, oceľovú vôľu, veľkú vernosť.

Takýmto pokladom je predovšetkým múdrosť. Dokáže prežiariť život šťastím, ukázať hodnoty, ktoré prinášajú skutočnú radosť. A niet inej cesty k šťastiu, ako hľadanie múdrosti. To, že je tak mnoho ľudí nešťastných, vyplýva z príliš malej starostlivosti o múdrosť.

Prečo múdrosť nie je moderná? Odpoveď je zložitá, ale môžeme sa pokúsiť uviesť niekoľko základných príčin.

Prvou je presvedčenie, že keď máme osemnásť rokov a maturitné vysvedčenie vo vrecku, tak už sme zjedli všetku múdrosť sveta a netreba sa ju učiť. Ľudia sa nechcú učiť, nechcú byť žiakmi, lebo si myslia, že počúvať kohosi, učiť sa, je škoda. Je to veľký omyl našich čias. Múdry je ten človek, ktorý sa učí cez celý život, ktorý stále hľadá múdrejších od seba, ktorý vie, že to, čo vie, je len kvapka vody v oceáne poznania a umenia, ktorým disponuje ľudstvo. Múdrosti je potrebné učiť sa do konca života, byť žiakom až do smrti.

Druhou príčinou je zavrhnutie všetkého, čo je tradičné a staré, a dusenie sa tým, čo je moderné a nové. Každý otrok módy je otrokom hlúposti. O hodnote ľudského diela rozhoduje predovšetkým čas. On overuje, on vynáša rozsudok na všetko, čo človek robí. Preto aj hodnoty, ktoré pretrvali storočia, sú skutočnými hodnotami. To, za čím sa dnes ľudia zháňajú, o niekoľko rokov sa môže ukázať prázdne a bez hodnoty. Vtedy sa budú sami za to hanbiť. Múdrosť nie je otrokom módy, lebo ona si cení to, čo overil čas.

Nakoniec tretia príčina, pre ktorú sa ľudia neuchádzajú o múdrosť. Je to mylné chápanie slobody. Múdrosť vyzýva k tomu, aby sme rátali s Bohom, ktorý je jej prameňom, avšak človek dvadsiateho prvého  storočia, chce byť nezávislý na Bohu. Múdrosť je skutočná sloboda, ktorú získavame podľa miery, ako sa zbližujeme s Bohom a ako si vážime Jeho zákony. Vyžaduje od človeka dobrovoľne sa odovzdať do rúk Múdrosti a až po tomto geste dáva človeku krídla slobody, pričom vie, že ju zle nevyužije. Sloboda je totiž veľký poklad, ale v rukách hlúpych ľudí vedie k porážke. Málo je tých, čo chcú hľadať múdrosť v samotnom jej prameni. Cesta k múdrosti, to je cesta k Bohu a táto cesta dnes ľudí nezaujíma.

Nečudujme sa teda, že je málo tých, čo hľadajú múdrosť, naproti tomu sami sa nevzdávajme v hľadaní tohto pokladu, lebo iba on nás môže urobiť skutočne šťastnými.

Ježiš povedal svojim učeníkom toto podobenstvo: „Nebeské kráľovstvo sa bude podobať desiatim pannám, ktoré si vzali lampy a vyšli naproti ženíchovi. Päť z nich bolo nerozumných a päť múdrych. Nerozumné si vzali lampy, ale olej si so sebou nevzali. Múdre si vzali s lampami aj olej do nádob.

Keď ženích neprichádzal, všetkým sa začalo driemať a zaspali. O polnoci sa strhol krik: ‚Ženích prichádza, vyjdite mu v ústrety!‘

Všetky panny sa prebudili a pripravovali si lampy.

Tu nerozumné panny povedali múdrym: ‚Dajte nám zo svojho oleja, lebo naše lampy hasnú.‘

Ale múdre odvetili: ‚Aby azda nebolo ani nám ani vám málo, choďte radšej k predavačom a kúpte si!‘

No kým išli kupovať olej, prišiel ženích a tie, čo boli pripravené, vošli s ním na svadbu a dvere sa zatvorili.

Napokon prišli aj ostatné panny a vraveli: ‚Pane, Pane, otvor nám!‘

Ale on im povedal: ‚Veru, hovorím vám: Nepoznám vás.‘

Preto bdejte, lebo neviete ani dňa ani hodiny.“

Texty posledných nedieľ liturgického roka pochádzajú z tej časti evanjelia, ktorá hovorí o Pánovom príchode v sláve v troch podobenstvách, ktorými sa v Matúšovom evanjeliu končí Ježišova eschatologická reč (porov. Mt 25). Dnes počúvame podobenstvo o ženíchovi, ktorého príchod sa dosť oneskoruje a o desiatich pannách, ktoré majú na neho ako družičky čakať.

„Keď ženích neprichádzal...“ (Mt 25,5) Ježiš Kristus je mesiášskym Ženíchom (porov. Mt 9,15; Ef 5,31-32), ktorý prišiel, aby uzavrel novú a večnú zmluvu medzi Bohom a ľudstvom, spočívajúcu na láske a vernosti (porov. Oz 2,21-22). Celou svojou existenciou zjavoval Boha a nakoniec bol svojim učeníkom násilným spôsobom vzatý (porov. Mt 9,15), spoznal nespravodlivý a potupný kríž. Ale Otec ho povolal z krajiny mŕtvych späť k životu, keď prostredníctvom vzkriesenia dal svoju potvrdzujúcu pečať láske, ktorú Ježiš prežíval a hlásal celým svojím bytím. Nuž teda, vo svojej nezlomnej nádeji vo vzkriesenie Ježiš svojim učeníkom predpovedal a prisľúbil svoj príchod ako definitívny Ženích na konci časov. Zároveň ale povedal, že presná hodina tejto udalosti nie je známa ani anjelom, ani Synovi, lebo ju pozná jedine nebeský Otec (porov. Mt 24,36). Vážny problém, s ktorým sa museli vyrovnávať autori Nového zákona, spočíva vo vysvetlení meškania očakávaného príchodu. Pred týmto veľkým tajomstvom nesmieme strácať odvahu ani podliehať cynizmu – je treba poslúchnuť jasný Ježišov príkaz: „Bdejte teda, lebo neviete, v ktorý deň príde váš Pán“ (Mt 24,42.44).

V tomto existenciálne naliehavom kontexte zaznie aj dnešné podobenstvo. Desať panien – obraz cirkvi, ktorá sa má Kristovi predstaviť ako čistá panna (porov. 2Kor 11,2) – berie lampy, aby vyšli v ústrety Ženíchovi, ktorý prichádza oslavovať svoju večnú svadbu s celým ľudstvom. Ale Ježiš hneď upresňuje, že päť panien bolo nerozumných a päť múdrych. Tie múdre si so sebou vzali do zásoby aj olej, aby ho mohli doliať do lámp, lebo počítali s tým, že Ženích by mohol prísť s oneskorením; nerozumné si žiadnu zásobu nevzali. „Keď ženích neprichádzal, všetkým sa začalo driemať a zaspali“ (Mt 25,5). Je ťažké zostať bdelý a nepoľavovať v napätí zameranom na stretnutie s Pánom, aj preto Ježiš podčiarkuje, že spánok premohol všetky panny. Myslím, že každý z nás prežíva obdobie, kedy myslí na návrat nášho Pána. Nikto z nás sa nevyhne tomuto riziku, ale základný rozdiel medzi múdrymi a hlúpymi je niekde inde...

Keď však tichom noci zaznie volanie: „Ženích prichádza, vyjdite mu v ústrety!“ (Mt 25,6), všetky panny sa prebúdzajú zo spánku a chystajú svoje lampy. Tie pochabé vidia, že ich lampy zhasínajú, lebo v nich dochádza olej a žiadajú múdre, aby im dali trochu oleja; ale sú odmietnuté: „Aby azda nebolo ani nám ani vám málo, choďte radšej k predavačom a kúpte si!“ (Mt 25,9). Je to sebectvo a nedostatok lásky? Nie: tento olej človek v sebe buď má, alebo nemá; preto ho nemôže dostať od niekoho iného. Je to olej túžby po stretnutí s Pánom. Každý z nás pozná, alebo by aspoň mal poznať pravdu o tom, ako to s ním v hĺbke jeho vnútra je. Mal by teda vedieť, čo ho udržuje v bdelosti, alebo naopak dusí túžbu po stretnutí s Pánom ako v dňoch dobrých, tak aj v tých menej dobrých, či bdieme, alebo spíme. Nevesta z Piesne piesní hovorí: „Zaspala som, ale moje srdce bdelo“ (Pies 5,2). Sme zodpovední za to, aby sme prekonávali toto zanedbávanie a naše srdce vďaka tomu horelo túžbou po stretnutí so Ženíchom... Práve od toho, ako v sebe dokážeme udržiavať túto túžbu, závisí posledný súd, teda to, či budeme, alebo nebudeme rozpoznaní ako učeníci od nášho Pána, až príde na konci čias.

V tejto dobe, ktorá trvá od vzkriesenia Pána Ježiša Krista až do jeho príchodu v sláve, cirkev volá ako nevesta: „Príď, Pane Ježišu“ (Zj 22,20; 1Kor 16,22). A každý kresťan, ktorý tomuto volaniu načúva, by mal odpovedať celým svojím srdcom, celou svojou mysľou a zo všetkých síl: „Áno, príď,“ vie totiž, že spaľujúca túžba po príchode Pána je už teraz a tu akoby predsieňou plného spoločenstva s Ním.

Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi, Edward Staniek