Všetkých verných zosnulých

 

Kto verí vo mňa, má večný život            Jn 14, 1-6

Existujú dve lásky: jedna dočasná, ľudská, druhá večná, Božia. Obe sú krásne a mimoriadne cenné. Tá ľudská láska má veľa foriem: láska manželská, otcovská, láska dieťaťa k rodičom, láska snúbenecká i láska priateľská. Všetky tieto lásky tvoria najvyšší poklad, najcennejší, aký je možno nájsť na zemi. Láska Boha, večná, ktorej je schopné ľudské srdce, častokrát buduje práve na tejto prirodzenej láske.

Je však veľký rozdiel medzi dočasnou láskou a Božou láskou, ktorá je začiatkom neba. Objavuje sa vtedy, keď je láska podrobená skúške. Až bolestné skúsenosti odhaľujú, s akou láskou máme dočinenia. Srdce musí byť zranené. A v závislosti od toho, ako sa vtedy zachová, rozpoznávame, či v ňom bola čisto ľudská láska, alebo aj Božia láska. Ak bude zranená dočasná láska, tak sa srdce uzatvára. Ak bude zranená niekoľkokrát, srdce sa dokáže uzamknúť do konca svojich dní. Taký je reflex srdca.

Naproti tomu, ak srdce naplňuje Božia láska, po zranení sa otvára na toho, kto raní. Bozk Judáša najhlbšie zranil Ježiša: „Priateľu, prečo si prišiel?“. Jeho Srdce krváca, klince prerážajú ruky a nohy a ústa volajú: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia“.

Toto srdce prebodnuté kopijou sa otvára pre všetkých ľudí. To je ten zásadný rozdiel, dočasná láska trpí a má výčitky voči tomu, kto ju zranil. Láska Boha netrpí preto, že bola zranená, ale preto, že vedľa nej je niekto nešťastný, ktorý trpí a túži, aby ten človek objavil svoje zlé konania a aby ju už viac nezranil.

V týchto dňoch prednášame Bohu mená našich zomrelých. Všetci sme hriešnikmi a oni tiež zranili Kristovo srdce. Vieme, že toto Jeho Srdce je pre nich otvorené. Chceme im našou modlitbou pomôcť, aby pristúpili k tomuto Srdcu už nie preto, aby Ho zranili, ale preto, aby Ho odprosili; preto, aby dali vynáhradu, preto, aby sa zjednotili s Bohom na celú večnosť a ďakovali Mu za Jeho nekonečné milosrdenstvo.

 

Ježiš povedal svojim učeníkom: „Nech sa vám srdce nevzrušuje! Veríte v Boha, verte aj vo mňa. V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby to tak nebolo bol by som vám povedal, že vám idem pripraviť miesto?! Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja. A cestu, kam idem, poznáte.“

Tomáš mu povedal: „Pane, nevieme, kam ideš. Akože môžeme poznať cestu?!“

Ježiš mu odpovedal: „Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa.“

 

Uprostred jesene slávime Pamiatku všetkých verných zosnulých. Stromy odkladajú svoje lístie, ranné hmly sa rozpúšťajú len veľmi pozvoľna, deň sa skracuje a slnečný svit stráca na sile. Napriek tomu kúsky zeme, cintoríny, v túto dobu vyzerajú ako rozkvitnuté jarné lúky, na ktorých horia tisíce svetielok. Po stáročia si obyvatelia európskych krajín po skončení času zberu plodov, v týchto prvých novembrových dňoch, pripomínali svojich zosnulých.

S touto tradíciou začali Kelti a cirkev ju pokresťančila – tak vznikla tradícia, ktorú ľudia veľmi intenzívne zachovávajú aj v súčasnosti, napriek tomu, že dominantná kultúra sa pokúša odstrániť smrť z ľudských myslí. Cirkev prijala túto ľudskú odpoveď na veľkú otázku, pred ktorou stojí každý živý človek a vrhla na toto tajomstvo svetlo Veľkej noci, v ktorom vidíme Kristovo vzkriesenie. Aj preto pred túto spomienku zaradila Slávnosť všetkých svätých, ako by tým bolo povedané, že svätí vťahujú do svojho spoločenstva zosnulých, berú ich za ruku, aby nám tak pripomenuli, že žiadny človek nedochádza ku spaseniu sám. Po sviatku Všetkých svätých si teda veriaci pripomínajú zomrelých a chodia ich navštevovať na miesto ich odpočinku, a tak im prejavujú lásku, o ktorej svedčia kvety na hroboch. Táto láska sa v danej súvislosti stáva schopnou brať na seba zlo, ktoré možno bolo v životoch drahých zomrelých a obklopiť ho veľkým porozumením a súcitom, ktorý prežaruje to tienisté v životoch nás všetkých. V srdciach máme niečo ako inštinkt, ktorý nás vedie k úcte k našim zosnulým a spomienke na nich najmä v týchto dňoch, v súvislosti so svätými a v nádeji, že Boh si naozaj želá, aby boli všetci spasení (porov. 1Tim 2,4)...

Spomienka na zosnulých je pre kresťanov veľkou slávnosťou viery vo vzkriesenie. Smrť nie je poslednou skutočnosťou pre živých ani pre tých, ktorí zomreli, keď kráčali smerom ku Kristovi, on ich neodmieta, ale vzkriesi ich v posledný deň k večnému životu. Bude to večný život v ňom, vo Vzkriesenom a Žijúcom. V tomto svetle prijímame Ježišov prísľub v dnešnom úryvku z evanjelia. Mali by sme si ho naozaj často a pozorne pripomínať, aby sme dokázali premôcť každý žiaľ a všetky formy strachu: „Všetko, čo mi dáva Otec, príde ku mne. A toho, kto prichádza ku mne, neodoženiem“ (Jn 6,37). Kresťan je ten, kto každý deň kráča smerom ku Kristovi, aj keď je jeho život naplnený protikladom hriešnosti a nevernosti. Kresťan je človek, ktorý padá, ale zase vstáva a tak stále znovu začína s nasledovaním svojho Pána. A Ježiš ho neodmieta, ale naopak objíma ho, chce, aby prijal odpustenie hriechov a tak ho privádza k večnému životu, keď mu zjavuje, že „to je vôľa môjho Otca: aby každý, kto vidí Syna a verí v neho, mal večný život. A ja ho vzkriesim v posledný deň“ (porov. Jn 6,40).

Smrť je púť, prechod, pascha, exodus z tohto sveta k Otcovi (porov. Jn 13,1); pre kresťanov smrť už nie je záhadou, pretože je to tajomstvo vpísanej raz a navždy do smrti Ježiša Krista, Božieho Syna, ktorý zo svojej smrti dokázal urobiť autentický a totálny úkon sebadarovania nebeskému Otcovi. Keď Ježiš išiel slobodne a odhodlane na smrť z lásky, oslobodil nás od strachu zo smrti, ktorá je koreňom akéhokoľvek strachu (porov. Jób 18,14). Čítame to aj v jednom nádhernom verši v liste Hebrejom, nad ktorým by sme mali často rozjímať: „A pretože deti majú účasť na krvi a tele, aj on mal podobne spoluúčasť na nich, aby smrťou zničil toho, ktorý vládol smrťou, čiže diabla, a vyslobodil tých, ktorých celý život zotročoval strach pred smrťou“ (Hebr 2,14-15).

Kresťan, ktorý vďaka svojmu povolaniu zomiera spolu s Kristom a spolu s ním je pochovaný v jeho smrti (porov. Rim 6,4.8), v smrti privádza svoju poslušnosť tvora k dokonalosti a je v Kristovi premenený, vzkriesený energiou večného života darovaného Duchom Svätým. Áno, dnes s pevnou vierou a bezpečnou nádejou volajme: „Smrť kde je tvoje víťazstvo? Smrť, kdeže je tvoj osteň?“ (1Kor 15,55; porov. Oz 13,14). A volajme sa ako prví kresťania: „Tí, ktorí sa neboja smrti.“

 

Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi, Edward Staniek

 
Súvisiace: 
Liturgický rok: 
Liturgické obdobie: