Vo svete, ale nie zo sveta                      Mt 22, 15-21

Príťažlivosť matematiky spočíva v tom, že pomocou malého počtu vzorcov možno vyriešiť tisíce úloh. Stačí poznať vzorce a vedieť ich používať, aby sa dala riešiť aj komplikovaná úloha tak ľahko, ako je pancierový trezor prístupný každému, kto pozná správny kód jeho zámku.

Ľudský život sa podobá veľkému súboru úloh, niekedy veľmi komplikovaných, ktoré sa deň čo deň vynárajú pred človekom. Stačí mať v ruke niekoľko vzorcov a vedieť ich používať, aby sme mohli ľahko nájsť spôsob ich riešenia. Človek sa podobá žiakovi, ktorý denne prináša zo školy nové úlohy a má ich na druhý deň vyriešiť. Pre jedných je to námaha nad ich sily, lebo tie úlohy nechápu, ani nevedia, ako ich riešiť. Iní ich vyriešia za niekoľko minút.

Ježišovi protivníci vždy prichádzali k Nemu s neriešiteľnými úlohami. Buď im išlo o to, aby Mu dokázali, že nie je geniálny, ako si ľudia všeobecne mysleli, a teda o Jeho skompromitovanie. Alebo otázkami chceli Ježiša tak vyprovokovať, aby dal odpoveď, na základe ktorej by Mu bolo možné zakázať ohlasovať túto Jeho matematiku života. Ježišovo Evanjelium je totiž matematikou života a ktokoľvek v ňom vidí ukryté zákony, objaví, že niet iného takého súvislého systému života, ako Evanjelium. Na prvý pohľad sa zdá plné paradoxov ale v skutočnosti je koncepciou života, ktorá sa zakladá na železnej logike.

Pozorné sledovanie dialógov Ježiša s farizejmi, saducejmi, zákonníkmi, nám dovoľuje objaviť tajomstvo múdrosti odpovede Majstra z Nazaretu. V každej z týchto odpovedí podáva „vzor“ potrebný na riešenie nielen tohto problému, ktorý Mu predložili, ale tisíce problémov, ktoré sú mu podobné.

Otázka: „Slobodno platiť cisárovi daň, či nie?“ – je príkladom pasce nastavenej Kristovi. Ak odpovie „áno“, znenávidia ho patrioti, ako odpovie „nie“, znenávidí ho okupant. V takejto situácii Kristus priamo nerieši túto úlohu, ale dáva tým, čo sa pýtajú, „vzorec“, pomocou ktorého treba túto úlohu riešiť. Žiada si, aby Mu priniesli daňový peniaz a pýta sa: „Čí je tento obraz a nápis?“ Odpovedajú: „Cisárov“. Vtedy im Ježiš podáva „vzorec“ – „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu“. Podľa tohto vzorca je potrebné riešiť tisíce problémov, ktoré sa týkajú vzťahu veriaceho človeka k svetskej moci.

Môžeme prejsť životom a nemusíme poznať matematiku okrem najjednoduchších úkonov – sčítanie, odčítanie, násobenie a delenie. Ťažko však možno víťazne prejsť životom, ak nebudeme poznať základné vzorce obsiahnuté v Evanjeliu. Ktokoľvek teda chce objaviť bohatstvo a krásu evanjeliového sveta, musí poznať niekoľko základných „vzorcov“, ktoré podáva Kristus a ovládať umenie používať ich vo svojom živote. Nie je to ľahká náuka. Spravidla uplynie niekoľko rokov cvičení, kým človek bezchybne a rýchlo v presne určenej situácii dokáže použiť zodpovednú zásadu Evanjelia. Uvedenie do života dokonca tejto jednoduchej zásady: „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu“ vôbec nie je ľahké. Treba totiž ovládať umenie rozlišovania, čo patrí cisárovi a čo Bohu, ako aj ovládať umenie dávať každému to, čo mu patrí, a to vôbec nie je jednoduché. Komu sa však podarí sformovať život na základe tejto zásady, objaví chuť evanjeliovej slobody, ktorú mu nikto a nič neodníme.

Farizeji odišli a radili sa, ako by podchytili Ježiša v reči. Poslali k nemu svojich učeníkov a herodiánov so slovami: „Učiteľ, vieme, že vždy vravíš pravdu a podľa pravdy učíš Božej ceste. Neberieš ohľad na nikoho, lebo nehľadíš na osobu človeka. Povedz nám teda, čo si myslíš: Slobodno platiť cisárovi daň, či nie?“

Ale Ježiš poznal ich zlomyseľnosť a povedal: „Čo ma pokúšate, pokrytci?! Ukážte mi daňový peniaz!“

Oni mu podali denár. Spýtal sa ich: „Čí je tento obraz a nápis?“

Odpovedali mu: „Cisárov.“

Tu im povedal: „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu.“

„Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu“ (Mt 22,21). Ježišov výrok, ktorý mnohí v priebehu storočí citovali a vysvetľovali, kladie na nás kresťanov nemalú zodpovednosť za správnu interpretáciu, ktorú treba ustavične obnovovať podľa historického kontextu. Na tejto interpretácii závisí prax ľudského spolužitia v spoločnosti, najmä s ohľadom na vzťah politickej a náboženskej moci.

Ježiš práve odhalil prekážky, ktoré kladú náboženské autority Pánovej spáse. Farizeji na to reagovali snahou chytiť Ježiša za slovo, o čo sa ale veľmi neúspešne pokúšali už predtým (porov. Mt 12,14). Niečo podobné urobí aj synedrium, ktoré hľadá dôvod, prečo Ježiša zajať (porov. Mt 26,4; 27,1). Teraz sa ho farizeji pokúšajú verejne diskreditovať a pridávajú sa k nim aj herodiáni - stúpenci Herodesa Antipasa, tetrarchu v Galilei, ústretoví k rímskej okupačnej moci. Spoločne sa obracajú na Ježiša, formálne síce veľmi zdvorilo, ba úlisne, ich slová sú však zákerné a nebezpečné ako ostrie dýky v rukách vraha (porov. Ž 15,22): „Učiteľ, vieme, že vždy vravíš pravdu a podľa pravdy učíš Božej ceste. Neberieš ohľad na nikoho, lebo nehľadíš na osobu človeka“ (Mt 22,16). Je zaujímavé, že napriek svojim temným úmyslom vlastne hovoria pravdu. Ježiš hovorí úplne úprimne, zjavuje Božiu vôľu všetkým ľuďom bez ohľadu na to, kto je ochotný prijať ju a kto ju odmieta v mene svojich mentálnych schém a udržiavaných tradícií (porov. Mt 15,3)...

Nasleduje veľmi rafinovaná otázka: „Povedz nám teda, čo si myslíš: Slobodno platiť cisárovi daň, či nie?“ (Mt 22,17). Chcú Ježiša zdiskreditovať na politickej rovine. Jeho odpoveď by ho mala odhaliť ako kolaboranta s rímskou okupačnou mocou, ktorú ľud ostro nenávidel. Keby odpovedal záporne, bol by nepriateľom cisára a bolo by možné udať ho ako vzbúrenca. Závažnosť tejto otázky dosvedčuje falošná obžaloba Ježiša pred miestodržiteľom Pilátom „Tohto sme pristihli, ako rozvracia náš národ, zakazuje platiť dane cisárovi a tvrdí o sebe, že je Mesiáš, kráľ“ (Lk 23,2). To bol tiež jeden z dôvodov, prečo bol Ježiš odsúdený na smrť... Ale Ježiš veľmi dobre odhalil falošnosť tých, ktorí sa ho pýtali. Veľmi ľahko rozpoznal ich pravé motívy, a preto reaguje: „Čo ma pokúšate, pokrytci! Ukážte mi daňový peniaz!“ (Mt 22,18-19). Keď mu predložili striebornú mincu, ktorou sa platili dane, dáva prichádzajúcim protiotázku: „Čí je tento obraz a nápis?“ (Mt 22,20). Odpovedajú, že je to cisárov obraz; v tom čase to bol cisár Tibérius. Ježiš na to reaguje: „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu“ (Mt 22,21).

Ježiš tu nedáva univerzálny recept na riešenie politických problémov – túto rovinu skvostným spôsobom prekračuje. Nevyzýva k tomu, aby sa jeho národ búril proti Rimanom, ale ani neschvaľuje daný stav, ako keby cisár bol Božím služobníkom. Nie, on len konštatuje, že je potrebné dávať cisárovi to, na čo má podľa práva nárok a čo môže žiadať, teda dane. V druhej časti odpovede ide nad položenú otázku a konštatuje, že máme dávať to, „čo je Božie, Bohu“. Nad cisárom existuje vyššia moc, Božia moc a práve Bohu treba dávať to, čo mu patrí. Ale Bohu patrí všetko: celá zem so všetkým, čo je na nej (porov. Ž 24,1); Bohu je teda potrebné odovzdávať seba samého, celú svoju osobu. Práve vo svetle tohto Božieho primátu musíme relativizovať to, čo patrí cisárovi. Ak si politická moc nárokuje pre seba uctievanie, ktoré patrí jedine Bohu, ako to robil aj cisár, kresťan má povinnosť takýto hold mu nevzdávať. Štátna autorita má právo vyžadovať rešpekt (porov. Rim 13,7), ale bázeň je vyhradená jedine Bohu. (porov. 1Pt 2,14) Ježiš tu jasne rozlišuje medzi politikou a náboženstvom: popierať to je ustavičným pokušením, ktoré postihuje tak „obhajcov“ Božích práv, ako aj obhajcov práv cisára. Vždy sa nájdu takí, ktorí by radi stotožnili kresťanstvo s konkrétnym politickým systémom (cirkevný štát), iní by radi videli politické usporiadanie podporované náboženstvom (tzv. občianske náboženstvo)...

Ten, kto verí v Ježiša Krista, je vo svete, ale nie je z tohto sveta, (porov. Jn 17,11-16): kresťan žije usporiadane vo svojej obci, ale jeho vlasť je v nebi (porov. Flp 3,20). O tomto čítame aj v jednom výbornom starokresťanskom spise, v liste Diognetovi: „Kresťania sa neodlišujú od ostatných ľudí územím, jazykom, oblečením. Žijú v mestách Grékov i barbarov, dávajú všetkým príklad skvelého paradoxného života. Žijú vo svojej vlasti, ale sú tam ako cudzinci. Na všetkom sa podieľajú ako občania a všetkému sú vystavení ako cudzinci. Každá cudzia krajina je pre nich ako vlasť a každá vlasť je pre nich cudzinou.“

Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi, Edward Staniek