Prijímať Božie obdarovanie                                               Mt 22, 1-14

Byť pozvaný Bohom – nie do práce, nie za účelom vyúčtovania, nie na výsluch – ale na hostinu. Mať vyznačené miesto pri stole, dostať pozvanie a dodatočné oznámenie o termíne hostiny a neprijať to, nie je to bláznovstvo? Ktokoľvek by stretol takého človeka, považoval by ho za toho, ktorý stratil rozum a položil by mu otázku: Ako si len mohol premárniť takú príležitosť?

Mnoho je takýchto ľudí. Hostinu pripravil sám Boh. Pozvánku na túto hostinu sme dostali pri svätom krste a dostávame ju zakaždým, keď v našich ušiach zaznieva zvuk zvonov, ktorý nás pozýva na slávenie najsvätejšej Eucharistie.   Vlastne túto Eucharistickú hostinu má na mysli Ježiš, keď hovorí podobenstvo o pozvaných na hostinu.

Boh pripravil hostinu. Rozmiestnil stoly po celej zemi. Pokrmom je Telo Jeho Syna, a nápojom je Jeho Krv. Keď nastáva skutočná eucharistická hostina, Hospodár má pre všetkých čosi pripravené. Svoje Telo a Krv a aj svoje Slovo, ktoré im chce odovzdať. Všetko je pripravené, iba pozvaní pozvánku neprijímajú. Pri stole mnoho rezervovaných miest zíva prázdnotou. Je to veľká urážka Hospodára.

Prečo neprichádzajú? Prekáža ťažký hriech? Nie vždy. Najčastejšie neprichádzajú, lebo nemajú čas. Podľa ich mienky sú dôležitejšie veci, ktoré vybavujú, ako sedieť pri stole s Bohom a mať účasť na Hostine, ktorú On pripravil.

Ježiš v podobenstve o pozvaných na hostinu odhaľuje mechanizmus tejto mentality, v ktorej „obzeranie kúpeného poľa“ alebo iné záujmy sú dôležitejšie ako účasť na hostine, ktorú vystrojil sám Boh. A máme sto dôvodov, aby sme sa vzdali účasti na hostine Boha: je to práca; prechádzka, lebo je pekné počasie; je to zaujímavý program v televízii; alebo sú to hostia, ktorí nás navštívili a pod. Keď objektívne porovnáme tieto dôvody s možnosťou účasti na hostine, na ktorú nás pozýva Boh, sami prídeme k záveru, že vzdanie sa tejto hostiny je bláznovstvom.

Je jasné, že nedostatok času na svätú omšu vyplýva z nevedomosti, lebo nepoznáme hodnotu Eucharistickej hostiny. Pre toho, koho milujeme, vždy si nájdeme čas. Nemáme čas iba na to, čo pre nás nepredstavuje hodnotu. Ak je vybavovanie našich záležitostí dôležitejšie ako stretnutie s Bohom, tak kedykoľvek bude potrebné vybrať si medzi jedným a druhým, vždy si vlastne vyberieme tie svoje záležitosti. Je čas strávený s Bohom pri jednom stole strateným časom? Keby kresťania vedeli, koľko záležitostí možno „vybaviť“ s Bohom počas Eucharistickej hostiny – čakali by pred dverami kostola minimálne hodinu pred začatím svätej omše. Keby objavili, že je to stretnutie s kýmsi, kto ich miluje, ponáhľali by sa na ňu, ako sa ponáhľajú zaľúbení na spoločné stretnutie.

Pozorné uvažovanie o podobenstve pozvaných na hostinu tvorí výzvu k hlbšiemu premýšľaniu o našom postoji voči svätej omši. Účasť na nej, to je mimoriadna šanca. Aby sme po celú večnosť neplakali nad skutočnosťou, že sme túto šancu premárnili.

Ježiš znova hovoril veľkňazom a starším ľudu v podobenstvách: „Nebeské kráľovstvo sa podobá kráľovi, ktorý vystrojil svadbu svojmu synovi. Poslal svojich sluhov, aby zavolali pozvaných na svadbu. Ale oni nechceli ísť.  

Znova poslal iných sluhov s odkazom: ‚Povedzte pozvaným: Hostinu som už prichystal, voly a kŕmny dobytok sú pozabíjané a všetko je pripravené; poďte na svadbu!‘ Ale oni na to nedbali a odišli: jeden na svoje pole, iný za svojím obchodom. Ostatní jeho sluhov pochytali, potupili a zabili.

Kráľ sa rozhneval, poslal svoje vojská, vrahov zahubil a ich mesto podpálil.

Potom povedal svojim sluhom: ‚Svadba je pripravená, ale pozvaní jej neboli hodni. Choďte preto na rázcestia a všetkých, čo nájdete, zavolajte na svadbu.‘ Sluhovia vyšli na cesty a zhromaždili všetkých, ktorých našli, zlých aj dobrých; a svadobná sieň sa naplnila hosťami.

Keď kráľ vošiel pozrieť si hostí, zbadal tam človeka, ktorý nebol oblečený do svadobného odevu. Povedal mu: ‚Priateľu, ako si sem mohol vojsť bez svadobného odevu?‘ On onemel.

Tu kráľ povedal sluhom: ‚Zviažte mu nohy i ruky a vyhoďte ho von do tmy; tam bude plač a škrípanie zubami.‘

Lebo mnoho je povolaných, ale málo vyvolených.“

Ježiš predkladá v Jeruzalemskom chráme náboženským predstaviteľom tretie podobenstvo, ktoré je komplexnejšie ako dve predchádzajúce. Majster v tomto rozprávaní opisuje hostinu Božieho kráľovstva (porov. Iz 25,6-10; Mt 8,11-12) a tiež posledný súd. Zároveň je v tomto úryvku tiež ľahko rozpoznať Matúšovu redakčnú ruku: evanjelista písal svoje evanjelium po páde Jeruzalema, ku ktorému došlo v roku 70 po Kristovi, a preto tu spomína určité už známe udalosti dejín spásy. Z tohto hľadiska podobenstvo obrazne hovorí o veľkonočnej udalosti, teda o Baránkovej svadbe (porov. Zjv 19,7), o odmietnutí prvých kresťanských misionárov v Izraeli, o zničení Jeruzalema, o otvorení sa cirkvi pohanským národom i o súde, ktorý hrozí Cirkvi samotnej aj jej novým členom. Do horizontu súdu teda patrí tak Izrael, ako aj cirkev.

V prvej časti svojho podobenstva Ježiš prirovnáva Božie kráľovstvo k príbehu kráľa, ktorý pri príležitosti svadby svojho syna vyslal svojich sluhov, aby pozvali vybraných hostí. Pripravil výborné jedlá a vynikajúce pokrmy. Od pozvaných hostí žiadal len to, aby sa spolu s ním radovali. A predsa, podobne ako v podobenstve o vinohradníkoch, ktorí sa uchýlili až k vražde (porov. Mt 21,33-45), stretávame sa s veľmi negatívnou reakciou. Niektorí prejavujú k pozvaniu očividnú ľahostajnosť, iní sú veľmi povrchní a tak sa k pozvaniu otáčajú chrbtom, ďalší dokonca kráľových sluhov zabijú. Odpoveď je rýchla a tvrdá: „Kráľ sa rozhneval, poslal svoje vojská, vrahov zahubil a ich mesto podpálil“ (Mt 22,7). Ježiš používa apokalyptické výrazové prostriedky, ku ktorým patria hrozné obrazy, ktoré nemajú naháňať hrôzu, ale skôr zdôrazňujú požiadavky kladené na tých, ktorí chcú vstúpiť do Božieho kráľovstva. Požiadavka je jediná: prijať Boží milostivý dar. Keď ho človek neprijme, jeho život sa stane prehrou aj v mene vznešených náboženských predpisov alebo predpokladanej obrany samotného Boha...

Rozprávanie sa začína v určitom zmysle akoby od začiatku. Kráľ posiela služobníkov aby šli pozvať na hostinu každého, koho nájdu na rohu ulíc. Ponuka spásy sa obnovuje a smeruje ku všetkým ľuďom. Miestnosť sa teda naplní pozvanými, či už sú dobrí, alebo zlí. Podobá sa to obiliu a kúkoli, ktoré rastú spoločne až do žatvy (porov. Mt 13,24-30); ako sieť vrhnutá do mora, kde sú vyťahované dobré a zlé ryby (porov. Mt 19,17). Napriek tomu sa spása ponúka všetkým, pretože Boh chce, aby všetci boli spasení (1 Tim 2,4). A podmienka, aby sme boli uznaní za dobrých, je jediná: uznať svoju hriešnosť a prijať, že Božia láska nás ospravedlňuje.

Takto musíme chápať aj záver dnešného podobenstva, ktorý súvisí s tradičným zvykom Ježišových čias, keď sa pri vchode do miestnosti svadobčanom ponúklo ako dar biele rúcho, znamenie spoločného pozvania od pána domu. Keď kráľ, ktorý je obrazom Boha, vstúpi, aby pozdravil prítomných, všimne si jedného, ktorý svadobné rúcho nemá. Ale ako je to možné? Tento človek pozvanie prijal, ale vo svojej pýche až do poslednej chvíle dar odmietal, spoliehal sa na svoje sily. Namiesto toho, aby s radosťou odpovedal na Božie milosrdenstvo, pokračoval vo svojom monológu, takže v rozhodujúcej chvíli nebol schopný dostať zo seba ani slovo. Ten človek Boha nikdy nepoznal (porov. Mt 7,23) a teraz je už príliš neskoro.

„Lebo mnoho je povolaných, ale málo vyvolených“ (Mt 22,14) hovorí Ježiš na záver dnešného čítania z evanjelia. Je to varovanie pre každého z nás. Všetky ľudské bytosti sú povolané k spáse, pozvané na slávnostnú hostinu Božieho kráľovstva, ale nikomu nie je táto spása zaručená, dokonca ani viditeľná príslušnosť k cirkvi nie je jednoznačnou zárukou spásy. Treba sa otvoriť Božej milosti, ktorá nás stále povzbudzuje, aby sme odstraňovali všetko, čo v nás prekáža Božej vláde v našom srdci. Inými slovami, je potrebné prijímať ponuku od Boha, Otca nášho Pána Ježiša Krista: „Smädnému dám zadarmo z prameňa živej vody“ (porov. Zjv 21,6; porov. Iz 55,1).

Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi, Edward Staniek