Božie kráľovstvo vám bude vzaté                                                    Mt 21, 33 – 43

Boh nás miluje. To je základná pravda našej viery, tak výrazne pripomínaná vo Svätom Písme. Skúsme si uvedomiť, čo sme dostali od Boha. Dal nám život, obdaril nás talentami, obklopil dobrými ľuďmi, stará sa o chlieb, o strechu nad hlavou, o zdravie... Umiestnil nás blízko kostola – Božieho domu, postavil nás do blízkosti kňaza, dal nám všetky možnosti prehlbovať vieru. Okrem toho si nás vyvolil, naplnil milosťou, urobil svojimi deťmi. Dal nám všetkého toľko, že to človeka až udivuje.

Zamiloval si nás a zahrnul nás darmi, ako hospodár svoju vinicu. Teraz právom očakáva ovocie – a to dobré ovocie. Každého z nás by dnes mohol Pán Boh postaviť pred svet anjelov a celé ľudstvo a povedať: „Uvážte, čo som ešte mohol dať tomuto človeku?! Toľko som mu dal! Snáď som zanedbal niečo? Prečo teda, keď čakám na dobré ovocie, človek  dáva trpké bobule?“

Prečo? V tejto dramatickej otázke Boha sa skrýva desivá pravda o človeku. Prečo za toľko dobra odpovedá zabudnutím? Prečo za každú starostlivosť odpovedá pohŕdaním? Prečo namiesto dobra – jeho ruky, ústa i srdce prinášajú zlé ovocie? Prečo na lásku Boha odpovedá ľahostajným mlčaním? Prečo?

Dnešné Božie slovo nám odhaľuje nielen tajomstvo veľkej lásky Boha, ale i tajomstvo ľudskej neprávosti. Takí sme biedni, slepí, hluchí, nešťastní, že nevidíme nesmierne bohatstvo, ktorým každého z nás Boh nad mieru obdaroval.

Keď chceme podľa možností naplno pochopiť Ježišovo podobenstvo o zlých vinohradníkoch, je potrebné vidieť nasledujúcu pravdu. Boh sa stará, Boh miluje, obdarováva človeka darmi, ale robí to do času. Keď človek nereaguje, nevidí to a neodpovedá – Boh ho necháva na pokoji. Prestáva dávať, prestáva sa starať a človek zostáva sám, odkázaný na vlastné sily. Zlo sa k nemu dostáva čoraz ľahšie, a nečestní ľudia ho miešajú s blatom. Je tu ešte jedno gesto milujúceho Otca. Vystavuje človeka skúške. Či sa spamätá? Možno zbadá veľkosť Božej dobroty ako zhýralé dieťa, ktoré si uvedomuje, že malo matku, ale až vtedy, keď mu matka chýba.

Stáva sa, že skúška sa končí šťastne. O tom hovorí autor žalmu: „Vráť sa Bože zástupov. Už viac neodstúpime od Teba“. Ale stáva sa aj to, že nepomôže dokonca ani bolestná skúška. Vtedy Boh odníma človeku milosť a dáva inému, aby u neho priniesla ovocie. „Kráľovstvo Božie vám bude vzaté“ – hovorí Kristus – „a dané národu, ktorý prinesie ovocie“. Bude vzaté, úplne odňaté a to navždy. Prečo? Pretože chýba dobré ovocie, pre nevyužitie milosti, pre vedomé zavrhnutie lásky a dobroty Boha.

Ježiš povedal veľkňazom a starším ľudu: „Počujte iné podobenstvo: Istý hospodár vysadil vinicu. Obohnal ju plotom, vykopal v nej lis a postavil vežu. Potom ju prenajal vinohradníkom a odcestoval.

Keď sa priblížil čas oberačky, poslal k vinohradníkom svojich sluhov, aby prevzali jeho diel úrody. Ale vinohradníci jeho sluhov pochytali; jedného zbili, iného zabili, ďalšieho ukameňovali. Znova poslal iných sluhov, viac ako predtým, ale aj s nimi urobili podobne.

Napokon k nim poslal svojho syna, lebo si povedal: ‚K môjmu synovi budú mať úctu.‘

Ale keď vinohradníci zazreli syna, povedali si: ‚To je dedič. Poďte, zabime ho a jeho dedičstvo bude naše!‘ Chytili ho, vyvliekli z vinice a zabili.

Keď potom príde pán vinice, čo urobí tým vinohradníkom?“ Odpovedali mu: „Zlých bez milosti zahubí a vinicu prenajme iným vinohradníkom, ktorí mu budú načas odovzdávať úrodu.“

Ježiš im povedal: „Nikdy ste nečítali v Písme: ‚Kameň, čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným. To sa stalo na pokyn Pána; vec v našich očiach obdivuhodná.‘?

Preto vám hovorím: Vám sa Božie kráľovstvo vezme a dá sa národu, ktorý bude prinášať úrodu.“

Stále sa nachádzame v Jeruzalemskom chráme, kde Ježiš rozpráva kňazom a starším z ľudu ďalšie podobenstvo.

„Istý hospodár vysadil vinicu. Obohnal ju plotom, vykopal v nej lis a postavil vežu“ (Mt 21,33; porov. Iz 5,2). Tieto slová pochádzajú z „piesne o vinici“ proroka Izaiáša a Ježišovi poslucháči ich veľmi dobre poznali. Tento obraz obdivuhodne výstižne vyjadruje históriu Pánovej lásky k jeho vinici, teda k jeho izraelskému ľudu (porov. Iz 5,7; Ž 80) a aj k jeho cirkvi a celému ľudstvu. Je to Pán, kto tvorí, chráni a napĺňa svoju vinicu darmi, vstupuje do vzťahu k nej a na tom potom stojí jej plodnosť. Ale je potrebné, aby ľudia Pánovu lásku prijímali, lebo Pán potrebuje partnerov, ktorí veria v Jeho lásku a odpovedajú na ňu svojou láskou odhodlanou prinášať bohaté plody.

Keď majiteľ dokončil svoje dielo, prenajal vinicu vinohradníkom a odišiel preč. Keď nadišiel čas zberu, poslal k vinohradníkom svojich služobníkov, aby prevzali jeho diel úrody. Lenže, stalo sa niečo neslýchané: vinohradníci „jeho sluhov pochytali; jedného zbili, iného zabili, ďalšieho ukameňovali“ (Mt 21,35). Zopakovalo sa to aj vtedy, keď hospodár poslal ešte viac sluhov ako prvý krát. Čím viac sa o svoju vinicu stará, tým viac rastie zatvrdnutosť tých, ktorí by mali spolu s hospodárom spolupracovať na zbere úrody. Ale hospodár neprepadá malomyseľnosti, preto neprestáva vinohradníkom preukazovať milosť. Dokonca ide až tak ďaleko, že k nim posiela svojho Syna. Hovorí si: „K môjmu synovi budú mať úctu.“ (Mt 21,37). Len čo ho vinohradníci uvidia, ich nenávisť dosiahne vrchol: pripravia si na neho pascu, pretože si myslia, že keď odstránia dediča, dedičstvo bude ich. Potom svoje zlomyseľné zámery vykonajú: „Chytili ho, vyvliekli z vinice a zabili“ (Mt 21,39). Tento výrok zohráva dôležitú úlohu, keď chceme pochopiť celý príbeh a súčasne sa tu odhaľuje Ježišovo vedomie o Jeho identite. On je syn, ktorý bude ukrižovaný za hradbami Jeruzalema (porov. Mt 27,31-33), On je ten, ktorý „aby posvätil ľud svojou krvou, trpel za bránou“ (Hebr 13,12). Tak vychádza najavo, že služobníci poslaní k vinohradníkom pred Synom boli proroci, ktorých vyvolenému národu posielal vo svojej starostlivosti sám Pán, ale Izraeliti im vždy protirečili, zvlášť tí, ktorí sa považovali za náboženských predstaviteľov ľudu: pamätajte len na prenasledovanie, ktorému chrámoví kňazi vystavili proroka Jeremiáša.

Ježiš má pri rozprávaní tohto podobenstva na mysli konkrétne náboženské autority, ale je typické, že sám nevyslovuje žiadny súd – len položí otázku a nechá na samotných poslucháčoch, aby zvážili svoju situáciu a zodpovednosť: „Keď potom príde pán vinice, čo urobí tým vinohradníkom?“ (Mt 21, 40). Oni bez váhania odpovedia „Zlých bez milosti zahubí a vinicu prenajme iným vinohradníkom, ktorí mu budú načas odovzdávať úrodu“ (Mt 21,41). Ešte nechápu, že tento tvrdý výrok sa týka ich, ako zvyčajne podliehajú kvôli svojej zdanlivej spravodlivosti dojmu, že súd sa predsa týka len a len niekoho iného, ale nie ich... Aj to je dôvod, prečo ich Ježiš znovu odkazuje na autoritu Svätého písma: „Nikdy ste nečítali v Písme: »Kameň, čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným. To sa stalo na pokyn Pána; vec v našich očiach obdivuhodná«?“ (Mt 21,42; Ž 118,22-23). Niet pochýb tom, že ľudia poznali daný žalm veľmi dobre a že čítali aj pasáž z knihy proroka Izaiáša, ale Božie slovo do hĺbky naozaj nepochopili. Nedokázali prijať paradoxnú Božiu logiku, totiž to, že Pán robí podivuhodné veci prostredníctvom tých, ktorými ostatní ľudia pohŕdajú (porov. 1Kor 1,28); to, že zachraňuje svet prostredníctvom pohoršenia, ktorým je bezmocný a ukrižovaný Mesiáš (porov. 1Kor 1,17-25)! Teraz Ježišovi poslucháči konečne pochopia, že tento rabbi hovorí o nich, a preto sa ho snažia zmocniť (porov. Mt 21,45-46). Ich zaslepenosť je naozaj zarážajúca, pretože miesto zamyslenia sa nad sebou, ďalej páchajú to, čo sami tvrdo odsúdili, a tak len ďalej potvrdzujú, že Ježišove slová naozaj vypovedajú o nich samých – ďalej hrajú úlohu, ktorú majú v podobenstve aj v skutočnosti. V danom okamihu sa im to nepodarilo, no Ježišov koniec sa nenávratne blíži... 

Ešte predtým, ako sa tento dramatický rozhovor skončí, Ježiš povie: „Vám sa Božie kráľovstvo vezme a dá sa národu, ktorý bude prinášať úrodu“ (Mt 21,43). Tieto slová sa však neobmedzujú iba na vtedajších Ježišových poslucháčov: aj my ich musíme počúvať s bedlivým a otvoreným srdcom, pretože stále sme pokúšaní myslieť si, že nás sa súd netýka ani na osobnej a ani na cirkevnej úrovni. Ježišove slová majú motivovať našu zodpovednosť a aj ochotu žiť tak, aby v našich srdciach naozaj vládol Pán. Ak sa to robí? Z Ježiša musíme urobiť skalu na ktorej je postavený náš život (porov. 1Pt 2,4-5) tak, aby Ježiš pre nás nebol kameňom, na ktorom padáme (porov. 1Pt 2,8). Zároveň musíme prejavovať dôveru v jeho prisľúbenie: „A blahoslavený je, kto sa na mne nepohorší“ (Mt 11,6).

Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi, Edward Staniek