Dodržať slovo                                           Mt 21, 28-32                                                         

Človek, ktorý má každý deň plné ruky práce, musí odniesť okno k sklenárovi. Ubezpečujú ho, že za dva dni bude hotové. Keď v určenom termíne príde, aby si ho vyzdvihol, dozvedá sa, že ešte nie je hotové. Má prísť o dva dni. Ale ani tento termín nie je dodržaný. Tak prichádza pre okno päť ráz, pričom každý deň stráca štyri hodiny cenného času. Strata z čisto ekonomického pohľadu prerastá niekoľko ráz opravu okna. Ak stretne v týždni troch takýchto ľudí, čo nedodržia slovo, na vybavenie záležitostí s nimi stratí dvanásť hodín, čiže celý deň. Počas roka to budú dva mesiace!

Hodnotu dodržania slova môžeme najľahšie vidieť v ekonomickom rozmere. Nedodržanie slova jedného rušňovodiča na železnici alebo šoféra v autobuse môže počas dňa rozhodovať o strate stoviek hodín práce, ktorí dlhé minúty čakajú na meškajúci autobus. Nedodržanie slova v dodržaní termínov dodania materiálov alebo súčiastok môže spôsobiť na pracovisku, počas jedného dňa, miliónové škody.

Nedodržanie slova je častokrát najslabším článkom nášho ekonomického, spoločenského, národného a musíme bohužiaľ dodať, že i náboženského života! Hodnota človeka sa meria podľa hodnoty jeho slov. Ak jeho slová nemajú žiadnu váhu, to znamená, že jeho srdce je prázdne. „Z plnosti srdca hovoria ústa“ (Mt 12, 34).

Dodržanie slova je predovšetkým prejavom úcty, akou človek obdarúva sám seba. Kto si váži vlastné slovo, váži si sám seba. Na tomto základe si ho cenia aj iní. Kto si totiž neváži sám seba, nemôže žiadať, aby mali k nemu úctu iní. Slovo musí byť ako granitový kameň. Keď ho raz položíme, nesmieme s ním hýbať. Také je Božie slovo a preto Mu možno veriť. Boh vždy dodrží dané slovo.

Kristus, keď rozpráva podobenstvo o dvoch synoch pozvaných otcom, aby išli pracovať do vinice, upozorňuje na nedodržanie slova jedného z nich. Syn sľubuje otcovi, že príde pracovať, ale neprichádza, čiže klame otca. Nedodržal dané slovo. Druhý syn, trochu lenivý, nemal ochotu pracovať a jasne to oznámil otcovi: „Nechce sa mi“. Neskôr si premyslel svoje rozhodnutie, zmenil mienku a išiel pracovať do vinice. Neklamal otca. Skôr mu spôsobil milé prekvapenie. Otec s jeho pomocou nerátal, a predsa sa jej dočkal.

Dodržanie slova tvorí znak autentickej lásky k blížnemu. To je dôkaz, že človek sa stará o dobro druhého. Človek, ktorý nedodrží slovo, nepočíta s dobrom druhého, ale riadi sa svojou vypočítavosťou. Hľadá to, čo je dobré pre neho, a nie pre toho, komu dal slovo. Pravá láska vždy dodrží slovo.

Ak nedodržanie slova ochromuje život hospodársky a spoločenský, tak tým viac sa negatívne odráža v náboženskom živote. Duchovný život sa totiž zakladá na dodržaní daného slova Bohu. Kresťanský život, ktorý sa začína svätým krstom, spočíva v dodržaní sľubu, ktorý sme pred krstom slávnostne zložili. Zdokonalenie kresťanského života sa uskutočňuje cestou realizácie rozhodnutia pre nápravu, ktoré v každom prípade je slovom daným Bohu. Celý manželský život sa zakladá na dodržaní daného slova voči Bohu a partnerovi vo chvíli uzatvárania sviatosti manželstva.

Teda uvažovanie nad dodržaním slova kresťana je podstatné nielen z pohľadu lásky k blížnemu, ale aj z pohľadu náboženského. Človek alebo dodrží slovo a vtedy dodrží slovo dané ľuďom i Bohu, alebo nedodrží slovo a vtedy klame tak ľudí, ako i Boha. Iba ten, kto pozná hodnotu slova, dokáže vidieť krásu evanjelia a môže sa stať dôveryhodným partnerom Boha i ľudí.

Ježiš povedal veľkňazom a starším ľudu: „Čo poviete na toto? Istý človek mal dvoch synov. Prišiel k prvému a povedal mu: ‚Syn môj, choď dnes pracovať do vinice!‘ Ale on odpovedal: ‚Nechce sa mi.‘ No potom to oľutoval a šiel.

Išiel k druhému a povedal mu to isté. Ten odpovedal: ‚Idem, pane!‘ Ale nešiel. Kto z týchto dvoch splnil otcovu vôľu?“

Odpovedali: „Ten prvý.“

Ježiš im povedal: „Veru, hovorím vám: Mýtnici a neviestky vás predchádzajú do Božieho kráľovstva. Lebo k vám prišiel Ján cestou spravodlivosti, a neuverili ste mu. Ale mýtnici a neviestky mu uverili. A vy, hoci ste to videli, ani potom ste sa nekajali a neuverili ste mu.“

Ježiš je v Jeruzalemskom chráme obklopený veľkňazmi a staršími, ktorí ho odmietajú, pretože pochádza z Galiley a hovorí o Bohu, ktorý je tak vzdialený od ich myšlienkových kategórií. Preto ho chcú pokúšať a opýtajú sa ho, akou autoritou učí a uzdravuje. Ježiš sa k nim obráti protiotázkou, či bol Jánov krst z neba, alebo od ľudí. Oni však zaryto mlčia, lebo sami sa dostali do úzkych a nakoniec povedia, že nevedia, aby sa vyhli odpovedi. Ježiš tak odhaľuje ich neochotu prijať pravdu a tak im oprávnene povie: „Ani ja vám nepoviem, akou mocou toto robím“ (Mt 21,27).

Potom Ježiš hovorí prvé z troch podobenstiev, ktoré mieria na náboženských predstaviteľov Izraela a ich odmietanie tých, ktorých posiela Pán ako zvestovateľov spásy. Jeden človek mal dvoch synov. Od prvého chcel, aby šiel pracovať do vinice. On poslušne odpovedá, ale napokon nerobí to, čo sľúbil. Druhý syn odmieta, ale potom sa zahanbí a urobí to, čo od neho chce jeho otec. Ježiš poznamenal: „Kto z týchto dvoch splnil otcovu vôľu?" Odpovedali: „Ten prvý." Ježiš im povedal: „Veru, hovorím vám: Mýtnici a neviestky vás predchádzajú do Božieho kráľovstva. Lebo k vám prišiel Ján cestou spravodlivosti, a neuverili ste mu. Ale mýtnici a neviestky mu uverili. A vy, hoci ste to videli, ani potom ste sa nekajali a neuverili ste mu“ (Mt 21,31-32). Týmito slovami dáva Ježiš svoje poslanie do  úzkeho spojenia s poslaním Jána Krstiteľa, ktorý bol jeho učiteľom a predchodcom. Ten, kto odmieta prvého, odmieta aj toho druhého (Mt 11,16-19). Okrem toho Majster zjavuje, že spásu môže prijať výhradne ten, kto je ochotný obrátiť sa, ľutovať spáchané zlo, odvrátiť sa od zlého spôsobu života a vydať sa cestou, ktorá vedie späť k nebeskému Otcovi. V danej súvislosti stojí za to, aby sme hlbšie analyzovali Ježišov výrok: „Mýtnici a neviestky vás predchádzajú do Božieho kráľovstva“ (Mt 20,31), určený zbožným ľuďom jeho doby, ale ktorý dnes rovnakým spôsobom oslovuje aj nás všetkých.

Ježiš veľmi dobre vedel, že všetci ľudia sú hriešnici. Vyjadril to vyhlásením o spravodlivom, ktorý hreší sedemkrát denne (porov. Prís 24,16). Ale aký má dôvod, keď uprednostňuje spoločnosť verejných hriešnikov, ktorými ostatní očividne pohŕdajú? Ten, kto hreší v skrytosti, nikdy nie je povzbudzovaný k tomu, aby sa skutočne obrátil výčitkami druhých, pretože je stále posudzovaný podľa toho, ako to vyzerá navonok. Toto je zároveň aj choroba väčšiny ľudí, medzi ktorých patria prvé miesto takzvaní zbožní. Títo ľudia potom veľmi ľahko pohŕdajú tými ostatnými, keď sa na nich pozerajú ako na ľudí, ktorí sú postihnutí hriechom. Oni sami potom Bohu ďakujú za ich údajnú dokonalosť (porov. Lk 18,9-14). Naopak, ten, kto je verejným hriešnikom, je neustále vystavený výčitkám a opovržlivým odsúdeniam a je tlačený túžbe zmeniť svoj život. V kajúcnosti, ktorá sa rodí zo zlomeného srdca (porov. Ž 34,19), sa taký človek môže stať veľmi vnímavý na prítomnosť Boha, ktorý nechce smrť hriešnika, ale želá si, aby sa obrátil a žil (porov. Ez 18,23).

Práve vďaka tomu Ježiš rád sedával pri stole s verejnými hriešnikmi a ponúkal im hlboké spoločenstvo života – jeho správanie zjavovalo zmýšľanie Pánovho srdca ohľadom hriešnikov. Preto ho teda odsudzovali nábožní ľudia, ktorí sa pokúšali znepokojiť a zneistiť jeho učeníkov poukázaním na pohoršenie, ktoré Ježišovo správanie v oných nábožných vyvolávalo: „Prečo váš učiteľ jedáva s mýtnikmi a hriešnikmi?“ (Mt 9,11). Potom ho priamo obviňovali: „Hľa, pažravec a pijan, priateľ mýtnikov a hriešnikov!“ (Mt 11,19). Ježišovo priateľstvo voči osobám, ktorými spoločnosť pohŕdala, jeho srdečná sympatia k prostitútkam a hriešnikom nedbá na pohŕdanie tých, ktorí sa považujú za lepších ako verejní hriešnici len preto, že odmietajú uznať svoju vlastnú hriešnosť a potrebu obrátenia a Božieho milosrdenstva...

Áno, pravý zázrak, ktorý je väčší než vzkriesenie z mŕtvych, ako hovorieval Izák Sýrsky, spočíva v tom, že človek sa úprimne uzná za hriešnika. My sme tie prostitútky a tí mýtnici z evanjelia! Je naozaj márne usilovať sa skrývať hriechy pred inými. Pritom by stačilo vedome túto trpkú pravdu uznať a vyjaviť, že Boh už koná a iba žiada, aby sme prijali jeho milosrdnú ponuku, že náš hriech zakryje svojím nevýslovným milosrdenstvom.

Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi, Edward Staniek